Rozpačité mo(nu)menty
Reflexia Bratislavy (nielen) vo vizuálnej tvorbe sa stala nosnou ideou pre skupinovú výstavu v mladej galérii Gagarinka. Uvedená súkromná galéria, sídliaca v pomerne veľkorysých priestoroch novostavby v bratislavskom Ružinove, sa už takmer rok výstavne prezentuje, a to najmä tematicky zameraným programom, ktorý koncepčne pripravuje maliarka Juliana Mrvová. Pri spätnom pohľade na zrealizované expozície badať v galerijnej dramaturgii inklináciu k širším témam, ktoré umožňujú zastúpenie početnejších autorov i zmes rôznych médií, čím sa zrejme usiluje prilákať návštevníka výstav aj do svojho (nie príliš lákavého) situovania mimo centra mesta. Gagarinka sa pritom orientuje predovšetkým na slovenských a českých umelcov strednej alebo mladšej generácie. Je pozitívne, že predstavuje taktiež diela študentov, čerstvých absolventov či menej známych tvorcov, ktorým ako jeden z mála tunajších súkromných výstavných priestorov poskytuje možnosť prezentácie. Avšak samotné témy i koncepcie jednotlivých výstav sa, spolu s výberom diel, javia skôr ako plytké, prvoplánovo zvolené, bez nejakého hlbšieho ideového posolstva, kritického postoja alebo aspoň poukázania na určitý problém, čo by podľa mňa malo byť hlavnou úlohou tematicky osnovaných výstav, inak nerozumiem, načo vôbec sú.
Podobný pocit mám aj z aktuálnej výstavy „MO(NU)MENTY MESTA: BRATISLAVA“, ktorá sa zameriava na predstavenie diel, rôznym spôsobom i formou spojených s Bratislavou. Prezentujú sa tu práce od 14 autorov, ako aj dvoch občianskych iniciatív. Je to teda celkom značné množstvo, ktoré je (našťastie) prostredníctvom panelových stien priestorovo rozčlenené, čím výstava nevyznieva priveľmi preplnene, hoci by mohla byť výrazne zredukovaná, nedržať sa zaužívaného „pravidla“ slovenských galérií: „čo stena, to dielo“ a už vonkoncom by nemusela zapĺňať aj chodbové priestory, bez nejakej skrytej pointy alebo hry s divákom. Rovnako spôsob usporiadania diel by mal už len kvôli členitosti priestoru sledovať určitý kľúč či kategorizáciu témy vzhľadom na jej široké rozpätie a nejasné ohraničenie. Vyžadovalo by si to však prepracovanie koncepcie, výberu diel a celkovo prácu kurátora, ktorá tejto výstave, žiaľ, v mnohých bodoch chýba.
Výsledkom je preto zvláštna, rôznorodá zmes diel s odlišným prístupom k téme, nefungujúca ako jednotný celok. Väčšina prezentovaných prác je kritického charakteru voči samotnému mestu (Cyril Blažo, Martin Kochan, Tomáš Moravec, Milan Vagač), jeho kultúrnej inštitúcii (Erik Janeček, Matej Myslovič, Peter Sit) či symbolu (Juraj Rattaj), alebo dokumentárneho rázu (Zuzana Fajta, Andrew Hillard, Andrea Kalinová, Adam Novota). Výstava taktiež obsahuje maľby, zachytávajúce vizualitu mesta (Andrea Bartošová, Rastislav Sedlačík) a dokonca dokladá aj aktivity dvoch občianskych iniciatív (Naše Karpaty, Bratislava Otvorene), ktorých účasť na výstave vizuálneho umenia nepovažujem za obzvlášť opodstatnenú. Možno by sa jednoducho stačilo zamerať na jednu skupinu diel, napríklad s kritikou hlavného mesta alebo na monografickú expozíciu malieb Rastislava Sedlačíka, ktorý je tu najpočetnejšie zastúpený a v tvorbe sa dlhodobo zaoberá zobrazovaním Bratislavy. Bolo by to zaiste zaujímavejšie a ucelenejšie ako rozpačité zhromaždenie diel hoci s podobnou tematikou, ale s nesúvislým prepojením.
MO(NU)MENTY MESTA: BRATISLAVA / Galéria Gagarinka, Bratislava/ 4.7. – 9.8.2015
Vystavujúci autori: Andrea Bartošová, Cyril Blažo & Martin Kochan, Zuzana Fajta, Andrew Hillard, Adam Novota, Andrea Kalinová, Erik Janeček & Matej Myslovič & Peter Sit, Tomáš Moravec, Juraj Rattaj, Rastislav Sedlačík, Milan Vagač, Naše Karpaty, Bratislava Otvorene
Foto: Adam Šakový
Nie som si istý, či tento text je zaradený do správnej rubriky. Je mi sympatické, že sa niekto z najmladšej generácie pokúša písať recenzie na výstavy, ale zvolený formát je skôr pocitovou vkusovou kontrontáciou ako kritickým prehodnotením.
Galérie Gagarinka sa netají svojou inklináciou k jednoduchej tématickej dramaturgii. Výstavy vyskladáva na základe zvoleného „hesla“ prevažne z maľby, ktorá má na Slovensku predovšetkým estetickú podobu. Sama kurátorka výstav je maliarka s inklináciou k nekonfliktným rastlinným motívom, nemôžeme preto od nej očakávať výrazne kritickú koncepciu. Je pre mňa osobne otázne, či môžeme galérii vytýkať, že výstavy, ktoré produkuje nemajú kritický náboj? Príp. možno to vytýkať iba jej a nie aj iným galériam?
Problémom „recenzie“ je jej vymenovávací charakter, bez argumentácie, iba s poodhalením vkusu a sklamania autorky. Ale je mi sympatické, že autorku irituje tento zvolený typ dramaturgie, obecne rozšírený v koncepciách od verejné až po súkromné galérie (od Slovenskej národnej galérie, cez Nitriansku galériu, Galériu Krokus až po Senickú…) Možno by skôr stálo za úvahu napísať o tomto fenoméne. Prečo oné uspokojenie bez potreby vyššieho intelektuálneho výkonu (česť vínimkám). Autorke textu držím palce v argumentačne podchytenejších formuláciách budúcich kritických textov.