Organická pracovná plocha

Rastislav Podoba (1975) patrí medzi významných súčasných slovenských maliarov. Svoju aktuálnu tvorbu vystavuje pod názvom Pracovná plocha v Stredoslovenskej galérii v centre Banskej Bystrice, v historických priestoroch Praetória – bývalej mestskej radnice do 26. júla. Na troch podlažiach kurátorka Zuzana L. Majlingová sprístupnila štyridsať jeho väčšinou veľkorozmerných plátien.

Moment, výsek reality, ktorý zobrazuje, má vždy mimočasový charakter - mohli by sme ho zaradiť do akejkoľvek doby, časového pásma. Na spracovanie si vyberá témy, ktoré by sme mohli síce zaradiť do výtvarného žánru, ale špecifickosťou vizuality a prácou na pomedzí reality a abstrakcie si časom vypracoval pomerne náročný výtvarný program, v ktorom je obtiažne verbalizovanie obrazového výjavu, lebo pracuje s abstraktnými pojmami a spája ich s obrazovou realitou, na ktorú sa dokáže napojiť len vnímavejší divák. Je tam dôležitá istá mentálna vybavenosť a spolupráca, ochota diváka ponoriť sa do obrazu. Môže ísť o mentálne porozumenie diela a jeho duchovnú rovinu, alebo o ponor do inej reality, skrytej v obraze. Rastislav Podoba je bytostný maliar, od skončenia Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (prof. R. Sikora, prof. V. Popovič) sa aktívne venuje maľbe, ateliér má v nefunkčnej prvorepublikovej štvortriedke Základnej školy v Krušovciach, kde je možné sústrediť sa na tvorbu a aj realizovať veľkorozmerné plátna, ktoré dominujú aj na výstave. Paradoxom ostáva, že taký bytostný maliar, pracujúci výlučne s obrazom vzišiel práve z obdobia venovaného intermédiám a postkonceptu, lebo takými v tom čase boli aj ateliéry pedagógov. Ale je potrebné povedať, že práve z ateliéru prof. Vladimíra Popoviča vzišli neporovnateľné individuality zamerané na rôzne médiá a formy umeleckých výstupov, ktoré nezastupujú žiadny žáner ani jednotnú estetiku a už tobôž nie uvažovanie. Tento Popovičov prínos na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave nebol doteraz zmapovaný, pretože sa jeho žiaci nezaštitújú rozmnoženinami jeho estetiky a vyjadrujú sa životaschopne a od začiatku veľmi individuálne. Myslenie tohto ateliéru má ale jednu zázračnú črtu vlastnú Vladimírovi Popovičovi a jeho neoavantgardnému prístupu a tým je, neuspokojiť sa s jednou cestou a hľadať a nachádzať svoj permanentný "upgrade". Výstavba obrazovej reality Rastislava Podobu spočíva v myslení, v časovom predstihu konštruuje mentálne obraz a nie je to typ maliara, ktorý sa nechá úplne viesť náhodou a gestom v procese maľby, tento vstup je marginálny.

Pre Rastislava Podobu je pri tvorbe obrazu dôležitá práca s farbou, najprv podkladovou, potom ďalšími vrstvami, ktoré sa nakoniec stanú abstrakciou, alebo výjavom z prírody, či záberom z priestoru s nekonečným horizontom. Má dokonalý cit pre farebnosť, napriek tomu nás dokáže prekvapiť žltoneónovým odtieňom podmaľby presvitajúcim zámerne na niektorých častiach maľby napríklad na obraze Predjarie (2013). Jeho maľby nie sú však záznamom reality, akýmsi denníkom sebapoznania a rozplývania sa nad krásami prírody. Myslím si, že ide o tvrdé myslenie nad konštrukciou obrazovej reality, respektíve prostredia a jej budovanie maliarskymi prostriedkami. Videla som jeho autorské diela, v ktorých je zastúpená figúra, ale je to skôr ojedinelá a málo vystavovaná časť tvorby, prevažuje vhľad do prírodných alebo mestských prostredí. Dôležité je aj narábanie s matériou olejovej farby, preto odkaz v názve výstavy Pracovná plocha. Sám sa ku konceptu obrazu a maľbe vyjadruje ako k zastaveniu v „pracovnom móde – maľba ukazuje, sprístupňuje štádiá svojho vznikania, utvárania veci a pohľadu. Je otvorená, je vidieť do jej priebehu a to je dôležité. Ešte dôležitejšie ako vec vyzerá, že vôbec nejako "je" –  že obraz sa zhmotnením veci –  javu  "stáva" – tam je rozhodujúci okamih ukončenia, finalizácie maľby. Čiže maľba ani tak nežije svojím estetickým výzorom, ktorý je niekde až za tým ako vedľajší fakt, ale tým že sa v určitom momente práce (pracovná plocha) stáva niečím životaschopným, organickým".

V stredoveku dokázal byť náboženský obraz privilegovaným miestom prístupu k posvätnému, nestačilo sa naň však len dívať, ale bolo potrebné ho uctievať (píše Milena Bartlová vo svojej knihe Skutočná prítomnosť - Stredoveký obraz medzi ikonou a virtuálnou realitou). Dnešnému divákovi ostalo vo vzťahu k obrazu "len" dívanie sa, počas ktorého môže nachádzať zmyslové zážitky, alebo významové rozlúštenia obrazu. K dívaniu sa však pribudla sloboda toho, na čo sa pozerám, aj veľkého množstva významových interpretácií, na ktorých môže divák participovať.

Ak sa pozrieme na výtvarné uvažovanie a spracovanie tém, ktoré si Rastislav Podoba vyberá, koreluje skôr s teologickým myslením pietizmu 17. a 18. storočia, v jeho prípade zameraným na nové čítanie a prežívanie obrazu a možné antitézy k jeho dogmatickému vnímaniu. Tým uvoľňuje sebe a aj divákovi ruky, necháva mu voľné čítanie. Témy diel pomenúva v okruhoch alebo samostatne. Na výstave je aj časť voľnej série Encyklopédia, tematizujúca rôzne časozberné momenty s fyto-námetmi z voľnej prírody, alebo z prírody "ochočenej" na pozadí mestského výjavu. Možno aj v súvislosti s názvom encyklopédia evokuje toto myslenie ukotvenie v 17. storočí. Pozvánke aj výstave dominuje triptych Sanatórium (2014), zobrazujúce tri polohy maľby jedného výjavu a jedného námetu - nočného pohľadu na prírodu vo väčšom celku rozpadajúcim sa na abstrakciu. Názov Sanatórium pripomína dlhodobé liečenie, rekonvalescenciu, istú procedurálnosť a opakovanosť v deji. Trpezlivosť v procese.

Ivana Moncoľová (teoretička výtvarného umenia)

Foto: Jakub Hauskrecht

K výstave vyjde katalóg s textom kurátorky Zuzany L. Majlingovej a filozofa Michala Šedíka.