Artalk.cz

Sochárky – Ženy, matky a ich „domáce práce“

Zdá sa, že s výstavami zameranými výhradne na ženské umenie sa v poslednom čase roztrhlo vrece. Po minuloročných českých projektoch Někdy v sukni a Grey Gold tento trend dorazil aj na Slovensko. Někdy v sukni odprezentovalo umelkyne, ktoré sa presadili v 90. rokoch minulého storočia najprv v Moravské galerii v Brně a potom v Galerii hlavního města Prahy. Grey Gold si zobralo na mušku české a slovenské umelkyne nad 65 rokov. Výstava usporiadaná Domem umění města Brna sa tento rok dokonca presunula aj k nám – uviedla ju Nitrianska galéria. Slovenský projekt obdobného formátu sa rozhodla predstaviť Slovenská národná galéria so svojimi Sochárkami.

_DSC9824
Výstava prezentuje tvorbu sedemnástich slovenských a českých umelkýň z obdobia od prvej českolovenskej republiky, až do osemdesiatych rokov 20. storočia. Výber vystavených prác prebiehal jednoduchým kľúčom – „dobré, kvalitné, zaujímavé z hľadiska prínosu do sochárskeho umenia“, povedala Vladimíra Büngerová, kurátorka výstavy. „Umelkyne však museli prejsť štúdiom klasického sochárstva, nie také, čo sa sochárskej tvorbe venovali popri maľbe, alebo kresbe. Preto sochárky.“ Autorský okruh otvára prvá dáma českého moderného sochárstva, u nás doteraz takmer neznáma Hana Wichterlová. Jej tvorba s reprezentačným dielom Pupeň, vytvoreným v roku 1932 plne vystihuje počiatky uplatňovania sa žien – sochárok v tridsiatych rokoch minulého storočia. Výber uzatvára Mária Bartuszová, ktorá sa presadila v šesťdesiatych rokoch. Büngerová sa snažila obsiahnuť celé spektrum sochárok – profesionálok a na výstavu zaradila mená ako Alina Ferdinandy, Erna Masarovičová, Klára Patakia a ďalšie. „Zamerala som sa na autorky, ktoré sú významné pre nás, Česi by to urobili inak“, vysvetľuje.

_DSC9832
Výstava by mala ukázať pestrosť a celú škálu tvorby umelkýň. Nájdete na nej nielen sochy, ale aj keramiku, autorský šperk, úžitkové umenie a dokonca aj kresby, fotografie, grafiky, či koláže. Zaujímavosťou sú prezentované nahrávky čítaných úryvkov z tlače, rozhovorov s autorkami, alebo ich súkromnej korešpondencie. Približujú nielen tvorbu jednotlivých umelkýň, ale tiež ich životné príbehy, či podmienky, v akých sa ich osobnosti rozvíjali a celá výstava sa tak stáva autentickejšou. Vypočuť si môžete napríklad dobový text o posmrtnej výstave Jolany Kirczovej, zápisky Aliny Ferdinandy z nemocnice, alebo výber z osobnej korešpondencie Evy Kmentovej. Použité úryvky našla kurátorka pri príprave výstavy v rôznych katalógoch, novinách, či časopisoch. Z prezentovaných autoriek dnes žijú už len dve – Vlasta Prachatická a Klára Pataki. „Okrem týchto dvoch sochárok som nemala veľmi za kým ísť, do akého ateliéru. Bola som nútená pracovať s rôznymi textami a fotkami“, priblížila vznik výstavy Vladimíra Büngerová. „Aké boli pohnútky umelkýň, ich inšpirácie, alebo prečo študovali sochárstvo, som sa musela snažiť pochopiť touto cestou.“ Našli sa však aj výnimky. Na výstave spolupracovala napríklad výtvarníčka Katarína Kissoczy, dcéra Erny Masarovičovej, ktorá dnes spravuje jej dielo. Významné výpožičky z archívnej pozostalosti Evy Kmentovej zas poskytla jej dcéra, Polana Bregantová. Ostatné práce zapožičali české a slovenské inštitúcie ako Národní galerie v Praze, Galerie hlavního města Prahy, Muzeum umění Olomouc, Moravská galerie v Brně, Galéria mesta Bratislavy, Východoslovenská galéria, Slovenské centrum dizajnu a mnohé ďalšie.

_DSC9841
SNG projektu venovala jedno poschodie. Výstavné priestory nie sú zaplnené chronologickým prehľadom vybranej témy, nejde ani o monografické prezentácie jednotlivých umelkýň. Büngerová sa miesto toho rozhodla zamerať na špecificky ženské aspekty v sochárskom umení. S ohľadom na tento zámer je súbor vybraných prác rozdelený do niekoľkých tematických celkov. „Ženský prvok“, ako je vidieť na výstave, však môže znamenať takmer čokoľvek. Rozvrhnutie jednotlivých okruhov na prvý pohľad pôsobí pomerne nekoncepčne a zdá sa, že sa prikláňa skôr k snahe ukázať vyššie spomínanú pestrosť tvorby vybraných autoriek. Sekcie Sochárka a keramička a „Železné“ dámy sú definované materiálom a technikou. Hlina je tu charakterizovaná ako „matéria života, zeme a prírody“ a „ľahký a dotykový“ materiál, ktorý sa spája s nízkym – úžitkovým umením, ručnými prácami a domácim prostredím, spoločensky a historicky vyhradeným pre ženu. Ďalší odprezentovaný materiál, kov spracovávaný technikou zvárania, evokuje automaticky skôr mužské potomstvo, no aj tu autori výstavy charakteristický ženský prvok nachádzajú. Techniky, akými s kovom pracovali Věra Janoušková a Erna Masarovičová prirovnávajú k „strihaniu“ a „zošívaniu“ – typickým ženským ručným prácam. Osobitý okruh nazvaný Od miniatúr po „monumentálky“ tvorí vystavený autorský šperk – drobná plastika, ku ktorému sú podľa kurátorského textu ako „pokračovanie intímnych mikrosvetov“ pričlenené aj práce určené pre verejný priestor. Celky Žena – matka – rodina a Príroda = žena sa sústreďujú hlavne na námet, či ikonografický motív. Pozornosť je tu upriamená na tradičnú úlohu ženy ako matky a jej premietnutie sa do sochárskej tvorby. „Príroda“ má obsiahnuť spojitosť ženy s prírodnými procesmi ako rast, či klíčenie a zaujatie archetypálnym tvarom vajca, „ktorý symbolizuje zárodok, život…materstvo“. Naproti týmto špecificky ženským témam je azda najväčší priestor vyhradený prezentácii konvenčného sochárskeho žánru, portrétu a to hneď v prvej miestnosti pri vstupe. Prvýkrát tu môžeme vidieť kompletný súbor portrétnych prác výtvarníčky Vlasty Prachatickej.

_DSC9865
Tematicky obsiahla a výpovedná výstava sa dostáva do klasického problému. Divákovi pri prechádzaní jednotlivými miestnosťami bez vopred zakúpeného katalógu v ruke, či pozorného čítania kurátorských textov na stenách koncept „ženských prvku“ jednoducho uniká. Množstvo portrétnych búst, šperky, kamenné ovoidy a torzá, hlina, kov, práce na papieri … toto široké spektrum vystavených prác miestami evokuje skôr koncept „čo máme, to dáme“. Bohatá plejáda rôznorodých techník a námetov pritom svedčí predovšetkým o nesmiernej všestrannosti vybraných socháriek. Preto sa pýtam, nenájde sa lepší kľúč na vystavovanie umenia ženských autoriek, ako jednoduché škatuľkovanie ich prác do „autonómneho“ ženského sveta? Iste, autorom výstavy musíme dať za pravdu. „Prejavy rodu v umeleckej tvorbe nie je možné neidentifikovať, ignorovať, či dokonca vymazať“, ako sa píše na stene jednej z výstavných miestností. Nedá sa však nepozastaviť sa nad faktom, že nech si žena vyhrnie rukávy a pustí sa do zvárania, stále zostáva „krajčírkou“ venujúcou sa domácim prácam a vyšívaniu.

_DSC9864
Minulý rok prebehlo v Moravské galerii obsiahle sympózium s názvom Mezi minulostí a přítomností: Od diletantek k profesionálním umělkyním, venované úlohe ženy v umení. Projekt bezprostredne reagoval na trojicu výstav, z ktorých dve sme spomenuli už v úvode tohto článku – Někdy v sukni a Grey Gold. Treťou je výstava malieb Vlasty Vostřebalové-Fischerové Mezi sociálním uměním a magickým realismem, ktorú rovnako uviedla Moravská galerie v Brně. Všetky príspevky sa venovali téme ženy a problematike ženstva v kontexte dejín a teórie umenia. Priebeh sympózia zhrnula vo svojom článku Andrea Vatulíkova, ktorá píše: „ …príslušníčky nežného pohlavia boli v minulosti vždy nejakým spôsobom utláčané, diskriminované. Ženy sa na rozdiel od mužov, ‚pánov tvorstva‘, nemohli presadzovať, merítko prístupu k ich dielu bolo ostrejšie… Kto určuje, že daná maliarka je umelkyňou druhej kategórie?“ Diskusia priniesla rozuzlenie a nové východisko – snaha o vymedzenie sa voči tejto zabehnutej praxi (dominancii maskulinity v mocensky významných častiach spoločnosti) môže byť naplnená napríklad znovuobjavením (kvalít) maliarky prostredníctvom spätnej výstavy. Presne tento model zvolila pri svojich Sochárkach Slovenská národná galéria. V úvode výstavy sa dočítame: „Sochárstvo, najvýraznejšia silová disciplína v umení, bolo tradične vnímané ako mužská doména … Sochárky, ich mená, diela a prínos zostávajú dodnes často neznáme…“. Výstava mala upozorniť na doposiaľ obchádzané a zabudnuté autorky, ktorých význam pre tunajšie dejiny umenia zatiaľ ocenený nebol, no s odstupom času ho dokážeme zhodnotiť. Hľadanie špecificky ženského prvku a utvrdzovanie ich miesta v stereotypnom ženskom svete, bol na inak zaujímavej a prínosnej výstave predsa len trošku sklamaním.

————————————————-

Sochárky. Výber osobností česko-slovenského sochárstva / Kurátorka: Vladimíra Büngerová / Slovenská národná galéria, Esterházyho palác, 2. poschodie, Námestie Ľ. Štúra 4, Bratislava / 10. 4. – 9. 8. 2015

————————————————-

Zoznam vystavujúcich autoriek:
Hana Wichterlová (1903 – 1990), Alžbeta Čereyová (1906 –?), Jolana Kirczová (1909 – 1936), Júlia Horová-Kováčiková (1906 – 1978), Marie Bartoňková-Drábková (1908 – 1993), Dagmar Rosůlková (1909 – 1998), Věra Janoušková (1922 – 2010), Eugénia Lugsová (1923 – 2013), Alina Ferdinandy (1926 – 1974), Erna Masarovičová (1926 – 2008), Eva Kmentová (1928 – 1980), Vlasta Prachatická (1929), Klára Pataki (1930), Anna Drobná (1931 – ?), Mária Bartuszová (1936 – 1996)

————————————————-

foto: Martin Dökereš

Komentáře

    • Jindřich Nosek

    Autorka recenze se vůbec nezmínila o vystavených kresbách největší hvězdy výstavy Käthe Kollwitz. Mária Bartuszová, která bude mít v příštím roce velkou retrospektivu v Národní galerii v Praze jí stála za půl věty. Řekl bych, že je to pro současnou úroveň recenzentů výstav příznačné.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *