Artalk.cz

Hosťujúci kritik: Turčianska galéria v Martine

V Martine a jeho blízkom okolí nájdeme niekoľko oficiálnych výstavných priestorov, kde sa realizujú aj expozície výtvarného umenia – Slovenské národné múzeum v Martine, Etnografické múzeum, Múzeum Andreja Kmeťa, Múzeum slovenskej dediny, Múzeum Martina Benku, Múzeum Karola Plicku, Múzeum kultúry Čechov na Slovensku, Múzeum kultúry Rómov na Slovensku, Literárne múzeum Slovenskej národnej knižnice atď. Hlavným priestorom je ale Turčianska galéria (ďalej TG).

DSC_0529

Galéria bola otvorená pre verejnosť až ako sedemnásta na Slovensku. Je to zbierkotvorná inštitúcia, ktorá má oproti ostatným regionálnym galériám vďaka historickým okolnostiam výrazný časový sklz. Ten ovplyvnil aj vývin jej zbierky – prirodzene sa zamerala na to, čo jej bolo najbližšie – okruh Galandovcov a zakladateľov slovenskej výtvarnej moderny (Ľ. Fulla, M. Benka, J. Alexy, M. A. Bazovský, A. W. Kubínčan – viacerí z nich v Martine dlhodobo pôsobili). Galériu trápi nedostatok financií už od roku 1989, v roku 1987 sa však na Turčiansku galériu usmialo šťastie a dostala najväčší akvizičný dar od manželky Mikuláša Galandu (Márie Galandovej, rod. Boudovej) – jeho diela aj osobné predmety. Samozrejme nešlo len o šťastie, ale aj veľkú zodpovednosť a finančné investície, keďže dar bol realizovaný pod podmienkou zriadenia stálej expozície v rodnom dome Mikuláša Galandu v Turčianskych Tepliciach. V roku 1991 teda pribudol Turčianskej galérii Dom Mikuláša Galandu (DMK), diela z DMK boli z bezpečnostných dôvodov presunuté do TG. Od 1. júla 2001 patrí Dom Mikuláša Galandu mestu Turčianske Teplice a od roku 2002 nesie názov Galéria Mikuláša Galandu (ďalej GMG). V roku 2007 získala TG podporu projektu Jarmily Kováčovej zameraného na digitalizáciu a reprodukcie diel Mikuláša Galandu, ktoré sa tam objavili v roku 2008 v novej podobe – kurátorkou tejto novej stálej expozície je kunsthistorička Zita Kostrová. Expozícia je na prvom poschodí a jej súčasťou je aj video o Galandovi.

Krátkodobé výstavy v GMG sa realizujú na klasickom regionálnom princípe – aktuálna výstava Petra Ondra Krajina Horného Turca je zameraná na krajinomaľbu olejom. Keď som pred niekoľkými rokmi učila v Turčianskych Tepliciach na Pedagogickej a sociálnej akadémii, tak som navštevovala galériu pravidelne. Ich výstavný program sa orientoval a stále orientuje na genius loci a regionálnych umelcov (Peter Ondro, Miroslav Bartoš, Gita Matisová atď.), výnimočne prináša aj niečo experimentálnejšie a „svetovejšie“ ako napr. výstavu pedagógov či študentov Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, Milana Sokola či Pavla Zoričáka. Časť expozície, ktorá je určená na dočasné výstavy má obmedzené technické aj estetické dispozície – klasický závesný systém a okrové koberce na zemi (viac tu) nie sú pre súčasné inštalačné trendy veľmi ideálne. Budova taktiež nie je v úplne dobrom technickom stave, tento rok bola dočasne uzavretá a určite by potrebovala väčšiu finančnú dotáciu, aj keď vďaka blízkemu parku pôsobí veľmi malebne. Vzniká tam podobný pocit ako v Múzeu Martina Benku – teleportácia do minulého storočia, no nie veľmi vzrušujúca. Vždy, keď si na to spomeniem, tak sa rozčúlim, lebo to vyzerá akoby zriaďovateľom vyhovovali zabehnuté mantinely, z ktorými nikto nehýbe a ani nehne. Chápem zamestnancov, ktorí prežili v danej inštitúcii celý svoj život a dané miesto je ich druhý alebo možno aj prvý domov a zbierku aj celý priestor berú veľmi osobne. Je zarážajúce, že sú títo oduševnení pracovníci ochotní prezentovať umelecké diela s vedomím, že máme 21. storočie takýmto spôsobom. Neviem ako to teraz vidia Benka alebo Galanda, ale fakt že sa na ich dielo prakticky nikto nechodí sám od seba dobrovoľne pozerať (len na podnet školy alebo pracovne) je smutný, lebo diela aj predmety, ktorými oba priestory disponujú, sú veľmi kvalitné. Niekedy stačí aj malá umelecká intervencia a finačne nenáročná zmena, ktorá stálej expozícii dodá nový život, dúfam, že sa jej v blízkom čase dočkáme.

T. Teplice - Galéria Mikuláša Galandu (2)

Oproti tomuto stavu pôsobí TG ako úplný hi-tech. No nie úplne všetko je tu ideálne, aj keď sú priestory po rekonštrukcii veľmi atraktívne. Po tom ako sa vám roztvoria prvé dvere na fotobunku sa ocitnete pred druhými dverami – čiernymi, veľkými, kovanými a najmä zamknutými. Chvíľu máte pocit, či nie ste náhodou na nejakom zámku alebo hrade… a „strážca umenia“ s kľúčmi pôsobí ako kastelán. Ďalšia vec je „retro“ dizajn webu (musím ale pochváliť jeho prehľadnosť) a väčšiny publikácií. Po preštudovaní diela 30 rokov Turčianskej galérie (All The best 1983 – 2013) som sa musela pozrieť, kto stojí za dizajnom tejto knižky. Zistila som že Ivan Bílý, ktorý je dlhodobým spolupracovníkom galérie a má v nej pomerne dosť realizácií. Bol aj kurátorom a viackrát aj jedným z vystavujúcich. Z výročnej správy som sa dozvedela, že spravuje za dvadsať EUR na mesiac aj spomínaný web. To je naozaj málo a je vidieť, že je to veľmi demotivujúce. Ivan Bílý upravuje všetky diela samozrejme podľa vlastného vkusu, ktorý však ustrnul v 90. rokoch, čo publikáciám neprospieva (viď foto – farebné znaky nie sú súčasťou dizajnu, ale krstu publikácie). Keďže galéria rada spolupracuje s miestnymi umelcami, nechápem prečo ohľadom dizajnu neoslovuje aj mladých dizajnérov z Martina ako napr. Braňa Matisa, Michala Riabiča alebo Petra Klaudínyho. Resp. prečo nemajú mladí dizajnéri záujem spracovávať materiály pre TG? V mailovej komunikácii s riaditeľom galérie Ľubomírom Kraľovanským som sa totiž dozvedela, že on aj galéria sú zmenám otvorený a koncom minulého roka zrealizoval aj výzvu pre nových dizajnérov, neprišiel na ňu však nikto. Neviem či sú problémom peniaze alebo niečo iné, ale bolo by naozaj na čase tento vizuál, ktorý propaguje galériu aj za jej dverami zrevitalizovať. Bolo by fajn pouvažovať zároveň nad inováciami loga TG aj GMG.  Jediná publikácia, ktorá sa mi v TG kedy páčila, bol experimentálny katalóg k intermediálnej výstave Pásová výroba (kurátorky Silvia Rajčanová a Janka Mináriková – 2011/2012). Fotodokumentácia z výstav a akcií je prístupná na Facebooku galérie.

30-rokov-galerie018

História TG sa začala oficiálne písať až v roku 1983 pod menom Galéria výtvarného umenia, aj keď snahy boli už od 50. rokov, kedy sa zriaďovala v Martine Galéria  Žilinského kraja. V Martine vraj nebol o takúto inštitúciu záujem, tak sa peniaze určené na jej realizáciu, presunuli do obrazárne v Liptovskom Mikuláši, ktorá bola vedená ako pobočka SNG, z nej potom logicky vznikla v roku 1955 Galéria P. M. Bohúňa. Nepoznám všetky okolnosti, ale silne pochybujem, že v Martine záujem o galériu nebol, čo konštatuje vo svojom príspevku v publikácii 30 rokov Turčianskej galérie (All The best 1983 – 2013) aj Zita Kostrová, ktorá sa týmto obdobím podrobnejšie zaoberá. Niekto mal evidentne záujem, aby sa diela presunuli inam. V roku vzniku 1983 bola galéria hneď aj premenovaná na Turčiansku galériu, čo trvá dodnes. Pred dvomi rokmi oslávila 30 rokov a pri tejto príležitosti sa konalo aj niekoľko výstav zameraných na pozdvihnutie jej genia loci  a regionálnych umelcov ako napr. výstava M(i)esto medzi pamäťou a nepamäťou v kurátorskej koncepcii Jarmily Kováčovej (viac tu). Pri tejto príležitosti bola vydaná aj spomínaná publikácia 30 rokov Turčianskej galérie (All the best 1983 – 2013), na ktorej spolupracovali napr. – Lubomír Kraľovanský, Zita Kostrová, Jarmila Kováčová a Silvia Rajčanová. Veľmi úprimne a otvorene v nej objasňujú nepriaznivé okolnosti jej vzniku aj fungovania, či nefungovania. Publikácii dominuje bohatý obrazový materiál – stal sa jedným z nosných podkladov, z ktorých som pri tomto texte vychádzala. Nie je štandardom, že má regionálna galéria takúto publikáciu, čo hodnotím veľmi pozitívne (dobrý dojem narúša len spomínaná grafická úprava). Zostala som veľmi milo prekvapená, koľko významných slovenských aj českých osobností sa v nej objavilo počas jej krátkeho trvania – spomeniem len Adřienu Šimotovú, Václava Boštíka, Josku Skalníka, Jiřího Valocha, J. H. Kocmana, Jiřího Šalamouna, Zdeňka Cíglera a pokračuje sa dodnes, čoho príkladom je aktuálna výstava In Optima Forma Rudolfa Filu a Jindřicha Štreita – kurátor Peter Michalovič. Galéria disponuje kvalitnou zbierkou, o ktorú sa dlhodobo stará Viera Babjaková. Diela sú vhodne adjustované, depozit by ale potreboval finančnú dotáciu na renováciu. Čo sa týka prírastkov zo súčasného umenia, tie do galérie pribúdajú najčastejšie na základe darov (Tomáš Ďžadoň, Ľuba Sajkalová. I. Žirková, M. Piaček, M Kianička, P. Chrenková atď.). Nákupy sa realizujú z grantov MKSR a pokryjú tak dva obrazy ročne (viac o zbierke tu).

DSC_0527

Turčianska galéria v Martine sídli podobne ako väčšina regionálnych galérii v pamiatkovom objekte – konkrétne Župného domu Turčianskej župy v centre mesta, patrí pod vyšší územný celok, teda zriaďovateľom je primárne Žilinský samosprávny kraj, až potom Ministerstvo kultúry (granty) a Mesto Martin. To je hendikep a kameň úrazu, ktorým trpia skoro všetky regionálne galérie približne od konca 90. rokov. V roku 2014 napríklad na VÚC v Žiline skrsol vo vedení nápad, že by chceli do budov a kancelárií VÚC originály „regionálnych“ umelcov ako napr. M. Benku, Ľ. Fullu a M. Galandu. Nehovoriac o tom, že nejde o regionálnych umelcov, je pre človeka, ktorý tomu rozumie, tento nápad veľmi neprofesionálny. Situácia je taká, že galéria napíše grant, aby bola schopná finančne pokryť a zreštaurovať krvopotne tak dva obrazy ročne, s tým že sa o ne bude ďalej profesionálne starať a poskytne im adekvátne priestory a podmienky. Je síce chválihodné, že sa chcú na VÚC obklopiť kvalitným umením, no dnes je výroba kópií obrazov na takej úrovni, že sú skoro nerozoznateľné od originálov, preto dúfam, že sa iniciátori tohoto nápadu poradia s odborníkmi a rozhodnú sa pre iné a pre diela menej deštruktívne riešenie.

9

Časť priestorov v budove sa využíva ako sobášna miestnosť, tam prebiehajú aj vernisáže, ktorým hádam nikdy nechýbala klasická hudobná vložka v podobe hry na gitaru. Aj tu by galéria mohla viac zaexperimentovať. Napriek finančným ťažkostiam TG prešla v rokoch 2012 rozsiahlou rekonštrukciou a disponuje kvalitnými priestormi, novým osvetlením, vstupnými dverami na fotobunku, jej zbierka prebehla digitalizáciou a má rozbehnutých viacero stabilných a kvalitných projektov (Bienále fantázie, Socha v meste, Trienále umenia knihy – táto téma stabilných projektov TG potrebuje samostatné spracovanie a priestor). Od roku 2012 má nového riaditeľa Ľubomíra Kraľovanského, ktorý nastúpil po dlhoročnom pôsobení Jarmily Kováčovej. Okolnosti výberového konania neboli úplne jasné, čo nikdy nie je pozitívnym faktorom pri štarte – do konkurzu na post riaditeľa sa prihlásili traja uchádzači: Jarmila Kováčová (predchádzajúca raditeľka TG), Ľ. Kráľovanský (terajší riaditeľ TG) a Roman Popelár (bývalý riaditeľ galérie Medium). Vyhľadala som si životopis terajšieho riaditeľa, a to čo som si prečítala ma nepotešilo (životopis tu). Ďalší riaditeľ typu ,,Němeček“. Vydala som sa teda do galérie vypočuť si názory zamestnancov a napísala aj jemu osobne niekoľko otázok (viac tu). Po osobnom rozhovore s pani Vierou Babjakovou (správca zbierky) a Evou Mužilovou (galerijný pedagóg), ktoré pracujú v galérii dlhodobo, sa problém začal javiť aj z iného uhlu pohľadu. S aktuálnym riaditeľom sú spokojní a tvrdia, že je otvorený novým myšlienkam, dá si poradiť, nevidia v ňom problém, akurát sa potrebuje obklopiť vhodnými ľuďmi. Čo tak v podstate vníma aj Lucia Miklošková, ktorá dva roky pôsobila v galérii ako kurátorka súčasného umenia – „nemysliteľné je, že galéria v súčasnosti nemá žiadneho odborného pracovníka a chýba tu viacúrovňová syntetická práca“ (L.M.) – galéria totiž nemá žiadneho kunsthistorika na plný úväzok. Keďže výberové konanie na pozíciu kunsthistorika, ktoré bolo vypísane v lete 2014 nebolo úspešné, galéria nemá hlavného kurátora, ktorý by formoval ďalej výstavný profil galérie. Prečo sa ale nikto vhodný neprihlásil?

DSC_0998

Momentálne v galérii pracujú na polovičný úväzok dve kunsthistoričky – Zita Kostrová a Silvia Rajčanová. Galéria mala v rokoch 2005 – 2013 veľmi dobrý nábeh a rozptyl, dávala priestor klasickým výstavám aj mladým umelcom a experimentom, site specific projektom, zároveň pokračovala v zabehnutých medzinárodných súťažiach. Nárazovo tu hosťovalo v týchto rokoch niekoľko mladých kurátorov s reprízami výstav alebo samostatnými projektami pre TG ako napr. Petra Hanáková (Pamäť vecí – 2005), Mira Sikorová – Putišová (repríza výstavy IN(TER)MEDIA(S)RES – 2007), Omar Mirza a Barbora Geržová (repríza výstavy Jesť sa musí – 2008), Katarína Gatialová a Janka Mináriková (Animars – Animácie z Marsu – 2009), či Ján Kralovič (Pôdorys premenlivosti – 2013, viac tu). V TG sa za posledných päť rokov vystriedalo niekoľko kurátorov napr. z mladších uvediem Silviu Rajčanovú (pracuje aktuálne v TG na polovičný uväzoka Luciu Mikloškovú. Lucia Miklošková realizovala napr. výstavy Erik Šille – Alchýmia vandráctva (2011/2012), Oltáre súčasnosti – súčasné oltáre (vyšla aj doprovodná publikácia, 2012/2013), Panel STORY (2013, spolukurátorka Lucia Štrbáková, repríza výstavy projektu pre Štipendium Radoslava Matuštíka GMB) a Vstúpte prosím! (2013). Výstavy mali nízku návštevnosť, čo ale do veľkej mieri súvisí aj s martinským konzervatívnym publikom a už spomínanou „viacúrovňovou syntetickou prácou“ v galérii, ktorá by galériu sprofesionalizovala. Teraz sa mi zdá, že stagnuje a len pokračuje v začatých podujatiach, pričom popritom sa realizujú výstavy typu  „MARCOS SÁ CORREA – MATA ATLANTICA – príroda Brazílie očami známeho Brazílskeho fotografa (v spolupráci s Veľvyslanectvom Brazílskej federatívnej republiky)“ a miestnych umelcov (Ivan Riabič, Ivan Šimko, Vladimír Plachý, Peter Šabo atď.), čo sa mi zdá krokom späť.  Dňa 2. novembra 2014 bola otvorená Výzva na podporu umenia v Turci, kde sa mohli účastníci do 21. novembra 2014 prihlásiť  s projektom prezentujúcim mladé súčasné turčianske umenie (nielen vizuálne, ale aj s presahmi do iných foriem, zdroj tu), čo znie optimisticky. Problémom je ale určite aj martinské publikum, ktoré veľmi nefandí súčasnému umeniu ani prístupom, experimentálnejšie a podľa mňa veľmi vydarené výstavy mali najmenšiu až minimálnu návštevnosť, viaceré boli však realizované aj v repríze v iných galériách a tam problém s návštevnosťou nebol, takže pes nie je zakopaný len v galérii a jej vedení či pracovníkoch. Väčšinový martinský divák sa koncentruje na divadlo prípadne hudbu a šport. Čo sa týka výtvarného umenia, tak na mňa pôsobí ako nepoučený konzervatívny snob – čomu nerozumie, to ho nahnevá a odradí. Mrzí ma, že to musím povedať, ale je to tak. Príkladom je aj nový kultúrny priestor Mólo, ktorého funkčnosť  je pre mnohých Martinčanov diskutabilná. Musel podobne ako súčasné umenie v TG svoju existenciu tvrdo obhajovať hneď od začiatku, a to napriek tomu, že dostal v roku 2011 cenu CE.ZA.AR za exteriér (realizácia Michal Riabič a Martin Lepej). Keďže je umiestnený vo veľmi exponovanom verejnom priestore (v strede centra mesta), vzbudzuje veľa reakcií podobne ako budova Milénium.

DSC_0495

Aktuálne pri jubileu 60. rokov prebehla samostatná výstava Petra Šaba. Pamätám si ho ako učiteľa Základnej umeleckej školy Frica Kafendu vo Vrútkach, ktorý bol vždy výraznou osobnosťou. Venuje sa figurálnej maľbe a experimentuje s rôznymi štruktúrami a vrstvením, Martinčania ho poznajú a jeho výstava bola veľmi očakávaná. Pri príležitosti výstavy si vydal autor na vlastné náklady aj katalóg. Výstava bola nainštalovaná klasicky, no dalo sa lepšie pracovať s osvetlením, ktoré obrazy skôr splošťovalo ako podporovalo. Okrem tejto výstavy v TG prebehla na prelome roku výstava konceptuálneho umelca Rudolfa Sikoru a výstava IN.MEDIA.ART, čo je názov neformálnej platformy, ktorú vedie Vladimír Báthory. Kvalita diel IN.MEDIA.ART bola veľmi kolísavá, čo v dôsledku pôsobilo ako cvičenie amatérskych výtvarníkov. Rudolf Sikora je klasika, inštalácia neprekvapila, ale jej načasovanie s eko morálny odkazom na prelome roku 2014/2015 je stále aktuálne a divák si v tichosti uvedomil, že musí nevyhnutne prispieť k zlepšeniu tohoto sveta, čo nie je až také nepodstatné.

Okrem dočasných výstav ponúka galéria stálu expozíciu, ktorá bola inovovaná v roku 2011. Prvá stála expozícia bola sprístupnená v roku 1987 (Výtvarné umenie Turca – Edita Okálová a Zita Kostrová), druhá v roku 1993, tretia 2002 a v roku 2011 stále aktuálna štvrtá s názvom Výtvarná moderna v Turci – kurátorka Jarmila Kováčová. Stála expozícia vychádza z prelínania estetického, didaktického a muzeálneho prístupu, čím reflektuje aktuálne trendy – nájdeme v nej kľúčové citáty, osobné predmety autorov vo vitrínach a samozrejme diela. Výber veľmi prirodzene a pútavo informuje o kľúčových osobnostiach výtvarnej moderny v Turci, expozícia je podnetná aj pre galerijnú pedagogiku. Tá sa začala formovať od roku 1990 a od roku 2008 galéria disponuje aj galerijným pedagógom. Táto snaha sa skoncentrovala v ateliéri pod menom Kocúr. Založili ho Viera Babjaková a Eva Mužilová, ktoré v galérii pracujú dodnes. Obidve sú dlhodobo dôležitou súčasťou Medzinárodného Bienále fantázie, ktoré sa koná v Martine pravidelne od roku 1994. Bolo založené aj občianske združenie C.I.T., ktoré svojimi aktivitami expanduje aj do verejného priestoru. Program Face to Face, ktorý rozbehla Lucia Miklošková a pozývala naň odborníkov z rôznych odborov sa javí aktuálne miestami dosť neprofesionálne, keďže medziodborové aktivity momentálne suplujú koncerty ZŠ a ZUŠ v kombinácii napríklad s lokálnou módnou návrhárkou. Galéria ale prijala novú animátorku Luciu Bezegovú,  ktorá pôsobila počas nášho spoločného rozhovoru veľmi nadšene, takže je šanca, že projekt aj galéria znovu ožijú správnym smerom.

Komentáře

    • Peter

    Pozdravujem Vás a ďakujem za kritický prístup ku koncepcii, komunukačnej úrovni, vizuálnej identite Turčianskej galérie a jej práce s prezentáciou moderného súčasného umenia. Musím otvorene priznať, že ako martinčan patrím ku kritikom jej inštitúcie, pôsobenia a (ne)konceptu. Pochopiť prečo asi, nie až taký problém. Definícia martinského diváka a konzumenta umenia je viac než trefná :). Čo ma však primälo k reakcii na text je krátka poznámka k mólu – „..Príkladom je aj nový kultúrny priestor Mólo – realizácia Michal Riabič a Martin Lepej, ktorý tiež musel svoju existenciu tvrdo obhajovať, napriek tomu, že dostal v roku 2011 cenu CE.ZA.AR za exteriér…“ . Adorovať prácu ktorej reálie vzniku sú podľa úsudku viacerých kontroverzné, a ktorej úžitková a účelová hodnota zďaleka neplní svoju úlohu, ba priam naopak, je disfunkčnou súčasťou mestského mobiliáru, budiaceho dojem prvoplánovosti a naplnenia vlastných ambícií mi príde scestné. Konštrukcia stavby napr. nebola schopná odolať vo veľmi krátkom časovom horizonte svojej existencie vplyvom prostredia a má za sebou už dve rozsiahle rekonštrukcie. Je to chyba vplyvu vonkajších podmienok, vandalizmu alebo nedotiahnutej koncepcie tvorcov a ich práce s materiálom, konštrukčným riešením a celkovou víziou? O jej disfunkčnosti je podľa mňa škoda hovoriť. Lebo od signifikantného a výrazného prvku mestského mobiliáru – pretože práve jeho funkčnosť bola prezentovaná v čase jeho vzniku veľmi výrazne – očakávam práve takúto hodnotu. A z dlhodobého pozorovania mi vychádza výrazný opak. Ako hovoríme s priateľmi – na bienále dizajnu XY by to ako štúdia vyzeralo dobre, a tam by to ako dizajnérska štúdia malo aj skončiť. …A o výzve z konca minulého roku mladým dizajnérom proklamovanej pánom riaditeľom neviem/-e nič. Viete bližšie zistiť akým spôsobom a na akej úrovni bola daná výzva odkomunikovaná, čo obsahovala a aké boli podmienky?
    Ďakujem za Váš text a s pozdravom
    Peter

      • Zuzana

      Peter ďakujem za reakciu. Poznámka ohľadom Móla smerovala k apriori negatívnemu postoju Martinčanov k nemu, na podobnom princípe ako k súčasnému umeniu, nemala Mólo priamo adorovať, ale asi to tak vyznelo. Keďže vyzerá atypicky, nevedia, čo si s ním počať. Niečo také čudné v Martine nie je, a to že je viac „nefunkčné“ mu nepridáva – mne osobne by sa viac pozdávalo, keby bolo situované napríklad niekde inde, z čoho by vyplynuli aj iné podoby jeho použitia (možno to znie bizarne, ale mohlo vzniknúť napr. zaujímavé architektonické prepojenie s priestorom „Skanzen Martin“). Na námestí mi príde objekt akýsi stiesnený. V tejto súvislosti sa ponúka spomenúť aj sklenenú stavbu Milénium, ktorá tiež dostala ocenenia a nie je veľmi funkčná (v zime je tam zima v lete horúčava) – v rámci projektu Socha v meste na túto budovu a jej dispozície reagovalo niekoľko umelcov. Nedostatky Móla by bolo najlepšie prebrať s autormi projektu. Pokiaľ viem, vyvstalo niekoľko zmien vplyvom financií, neviem či boli nakoniec použité všetky materiály podľa plánov a trvalo dlhú dobu zasadiť v okolitom priestore len obyčajný trávnik… Ohľadom výzvy pre mladých grafických dizajnérov mám info, že to bolo v októbri 2014 a že na podnet kritickej poznámky, ktorú som riaditeľovi napísala začiatkom roka aj mailom, vytvoria priestor na spoluprácu s novými grafikmi: „Budeme veľmi radi, keď sa nám grafici ozvú. Prečo sa nám doteraz neozvali? Prečo neponúkajú svoje služby?“ / „My sme otvorení každej spolupráci, ktorá posunie galériu vpred.“ (z mailu s Ľ. Kraľovanským). Pokúsim sa zistiť viac info a odporúčam sledovať výzvy na Facebooku TG a http://www.turieconline.sk/kultura/.

    • lucia mikloškova

    Niektoré informácie v texte na mňa pôsobia dosť neaktuálne a reflektujú skôr časy dávno minulé. Napríklad Omar Mirza a Barbora Geržová uvádzali v MT spoločne reprízu výstavy Jesť sa musí v roku 2008. Katarína Gatialová s Jankou Minárikovou výstavu Animars (animácie z Marsu) v roku 2009.
    Potom sa zas hovorí v minulom čase o „dobrom nábehu a rozptyle“ a uvádza sa výstava Jána Kraloviča z roku 2013 (Pôdorys premenlivosti). Niekto z toho môže mať dosť chaotický obraz, odporučila by som uvádzať plnšie informácie.
    (taktiež výstava Panel Story nebola len mojím projektom, spolukurátorkou bola Lucia Štrbáková, a išlo o reprízu Štipendia RM. z GMB) A pre spresnenie v TG som pracovala dva roky.
    A posledná poznámka k interpretácii diela Jara Vargu na externom linku.
    „… Pamätných tabúľ venovaných pamiatke oslobodenia od fašizmu či pamiatke holokaustu je v Martine pomerne veľa, a tak občania logicky odpovedajú rozdielne, podľa toho, čo sa im pravdepodobne najsilnejšie vizuálne v tejto súvislosti vybavuje. Fotografie sú upravené tak, že je na daných miestach vytvorená ilúzia odstránenej pamätnej tabule – akési torzo, po ktorej zostalo len vyblednuté miesto.“
    Práve naopak, v Martine sa nenachádza žiadna pamätná tabuľa venovaná pamiatke obetiam holokaustu. Napriek tomu domáci autora rôzne navigovali a posielali ho na rôzne miesta.
    Pozdravujem. Lucia M.

    • Zuzana

    Lucia ďakujem za upresnenia – aby boli texty jasnejšie, upravila som.
    Text považujem za dostatočne aktuálny, sledujem dianie v TG priebežne od detstva a od septembra minulého roku v rámci prípravy na text podrobnejšie (osobná návšteva 7 x), no nie všetko, čo som mala pripravené, som aj zverejnila a škrtala som aj v rámci zmenšenia rozsahu. Príspevky sa mali venovať inštitúcii komplexne, považujem teda za dobré spomenúť aj to, čo sa dialo 10 rokov dozadu. Na zhodnotenie treba určite aj info o starších a už neaktuálnych výstavách – hudbe minulosti, keďže profil galérie tvorí aj ona. Venovala som dostatočný priestor aj najnovším výstavám a zmenám v galérii. Každopádne určite sa inštitúcia javí jej zamestnancovi či už terajšiemu alebo bývalému inak ako divákovi. Keby som tam pracovala, text by vyzeral inak. Ak je potreba vyjadriť sa k tomu – cestu máš otvorenú. Nechcela som zahltiť príspevok rokmi, ktorých je tam aj tak dosť, viaceré faktografické info som pri editovaní odstraňovala, bolo únavné a otravné to čítať aj pre mňa. Každopádne som spomínané výstavy zoradila teraz chronologicky, je to tak určite prehľadnejšie a jasnejšie. Dielo Jara Vargu som vnímala úplne inak, preto sa mu ospravedlňujem za nepresnú interpretáciu, asi podobne ako iní Martinčania, som to vnímala nielen ako pamiatku obetiam holokaustu, ale všeobecnejšie ako pamiatku obetiam boja proti fašizmu a mala som pocit, že tabuľa v Martine určite je. Každopádne je to nepresné a je pravda, že Martin nemá pamätník obetiam holokaustu. Najbližší je vo Vrútkach, čo je zhruba 5 min. od informačnej tabule oddeľujúcej Martin a Vrútky. Tie boli síce časťou Martina (do roku 1990), ale pamätník vznikol až po osamostatnení (2010). Neviem, či autora niekto poslal aj do Vrútok. Viac k tabuli vo Vrútkach na str. 12-14: http://www.vrutky.sk/textsvk/vrutocan/vrutocan10_2010.pdf

    • Martina Jesenská

    Nemôžem si pomôcť, ale túto recenziu považujem za premárnenú šancu zhodnotiť stav alebo situáciu Turčianskej galérie. Ak recenzentka narába s takým pojmovým aparátom ako napríklad: …“ Jediná publikácia, ktorá sa mi v TG kedy páčila, bol…“ tak je to všetko iné, len nie odborná recenzia, či reflexia, alebo akokoľvek inak vznešene by sme to chceli vnímať… toto má úroveň bulváru a to už vôbec nehovorím o hrubých gramatických chybách a celkovom používaní slovenského jazyka… o narábaní s informáciami o galérii sa nebudem radšej vyjadrovať… škoda!

      • Artalk.cz

      Artalk je dobrá platforma. Má rôznorodé typy príspevkov, rozpútava diskusie, dáva priestor etablovaným autorom aj začiatočníkom a dala priestor aj projektu Hosťujúci kritik. To, že sa štylistika a lexika textov prikláňa i k populárnym textom súvisí s publikom, ktoré nie je len odborné. Ohľadom TG mám pocit, akoby som vstúpila do osieho hniezda, v ktorom sa rozpútala veľmi živá debata, čo vnímam pozitívne. Z jednostranných a negatívnych komentárov zamestnancov a spolupracovníkov TG však vyplývajú len samé negatíva, doslova sa zhodujú v označení „premárnená šanca“. Ich kritiku neberiem na ľahkú váhu a budem postupne reagovať na všetky príspevky.
      Identifikovali ste v texte aj niečo pozitívne a konštruktívne? Je ten text naozaj taký zlý? Vyzerá to, že všetky kľúčové informácie, ktoré som uviedla, považujete za veľmi nedostatočné a nepresné atď. Budem rada, keď sa upresnia, keďže zdrojom boli primárne informácie, ktoré mi boli povedané a napísané, resp. to, čo sa o TG odborne napísalo v spomínanej publikácii 30 rokov TG a ďalších sprievodných publikáciách galérie. Sú chyby teda v zdrojoch týchto informácií alebo v tom, ktoré informácie som si vybrala a ako zhodnocujem výstavy a činnosť galérie? Grafika je skvelá, galéria má hlavného kurátora, depozit nepotrebuje dotáciu, martinský divák má o súčasné výtvarné umenie záujem atď.? Som na pochybách. Prosím uviesť, čo konkrétne je nepresné. Pani Jesenská, vy ste dlhodobou súčasťou Trienále knihy (Bienále knižného umenia). Poznámkou, že sa mi nič okrem jednej tlačoviny nepáčilo, som nenarážala na trienále, ak sa vás to dotklo, tam boli naopak veľmi kvalitné diela. Mohla som štylizovať teoretickejšie, ale už niekoľko rokov takto písať vedome nechcem a snažím sa vyhnúť zošnurovanej aseptickej kunsthistorickej štylistike a lexike, aj za cenu bulváru a určite vtedy, ak je nádej, že to danú inštitúciu zaktivizuje k zmene.

        • juraj.ch

        Súhlasím s názorom pani Martiny Jesenskej, možno by som si však dovolil rozšíriť jej postreh aj na iné odpublikované texty a celý projekt.
        Svojim lavírovaním Zuzana trochu zhadzujete platformu Artalk. Podľa toho, čo som za posledných pár rokov odpozoroval, ide o platformu, ktorá sa snaží skôr informovať a odborne reflektovať dianie na českej a z časti slovenskej umeleckej scéne. Jej publikum je primárne odborné (teda umelci, kurátori, teoretici, zamestnanci kultúrnych inštitúcii) – dokazuje to aj menoslov a úroveň komentárov pod príspevkami. Možno som nedôsledný čitateľ, ale vyslovené znižovanie laťky – ala popularizačné texty pre širokú verejnosť – som tu neobjavil.Ako koordinátorka slovenských príspevkov by ste si to mali zrejme ujasniť.
        Moje výhrady ale smerujú – ako som už písal – k úrovni a prístupu textov projektu Hosťujúci kritik. Podľa môjho názoru je projekt poznačený nedôslednosťou, ktorá zhadzuje inak celkom zaujímavú a dôležitú iniciačnú myšlienku. Musím dať opäť za pravdu pani Jesenskej, ktorá v komentári pod článkom o Galérii umelcov Spiša upozorňuje na fakt, že niektoré z oslovených autoriek sú z prostredia „konkurenčnej“ galérie (Zuzana Medzihorská, Zuzana L. Majlingová, Eliška Mazalanová). A svoju, zatiaľ nezodpovedanú, otázku ďalej smeruje k objektivite a nezaujatosti.
        Ja mám problém aj s niektorými inými autormi (Michal Stolárik, Katarína Lacková, Katarína Hládeková a pod.), ktorí postrádajú, predovšetkým pre svoj vek, či profesný záber, reálnu skúsenosť s inštitúciami tohto typu. Áno, mohli by sme argumentovať slovenským klišé, že nemáme ľudí, ale ak je toto tvrdenie obecne známe, nie je chyba v koncepte projektu?
        Taktiež je pre mňa otázna dodatočná editácia textov po uverejnení, príp. uverejnenie textu s nepresnosťami (ako vyzdvyhnutie progresívneho 6 rokov neaktívneho projektu room 19_21 v SSGBB Michalom Stolárikom, jednostranná adoračná faktografia v príspevku Kataríny Lackovej o Galérii Cypriána Majerníka a pod.). Predpokladám (podľa anotácie), že vy a Maja Štefančíková zodpovedáte za obsah textov ako ich koordinátorky. Prešľapy a nepresnosti v textoch, ako už i spomínaní „neskúsení“, či „zaujatí“ autori spochybňujú vierihodnosť názorov a znižujú mienkotvornosť projektu. Súčasne je otázny celkový názov, keďže väčšina z oslovených autorov jednoducho kritikmi nie su.
        Prosím berte moje slová ako úprimnú snahu o feedback.

        • Martina Jesenská

        Vážená pani recenzentka,
        dávate mi otázku, či je text- Váš pokus o recenziu Turčianskej galérie, naozaj taký zlý. Áno, myslím si, že je naozaj taký zlý, dokonca čím viac ho čítam, tým viac som o tom presvedčená. Na záver mojej strohej reakcie som uviedla, že sa radšej nebudem vyjadrovať k spôsobu, akým narábate s informáciami o galérii, ale sama ste si moju reakciu vypýtali, nuž… začnem od mojej osoby- uvádzate, že som dlhodobou súčasťou Trienále knihy. Ja nie som dlhodobou súčasťou Trienále knihy. V období rokov 1994- 1998 som pracovala v Turčianskej galérii a bola som pri nultom, prvom a druhom ročníku Bienále knižného umenia, pri vznikajúcom projekte, ktorý mal veľký potenciál stať sa prestížnym v oblasti knižnej grafiky, ilustrácií, reštaurovania, voľných interpretácií na tému kniha a tď. v medzinárodnom kontexte. Od Vašej recenzie som očakávala, že sa dozviem, prečo sa z Bienále knižného umenia stalo Trienále knihy, či je to v prospech projektu, alebo či tou zmenou projekt utrpel kvalitatívne a významovo. Čo sa teda týka mojej osoby, zle ste spracovali získané informácie, alebo ste spracovali zlé informácie. Vyberte si…
        Keď som sa dočítala, že šumy okolo výberového konania na riaditeľa galérie ste sa vybrali riešiť priamo s pracovníkmi galérie (veď ako inak?!) tak ma to presvedčilo, že Váš pokus odborne recenzovať Turčiansku galériu, je skutočne premárnená šanca. Naozaj považujete vyjadrenia zamestnancov pracujúcich v Turčianskej galérii, ktorých ste konkrétne vymenovali, za relevantné? Už ste videli niekedy podriadeného zamestnanca, aby sa vyjadril na adresu svojho predstaveného negatívne, ak by sa obával o svoju prácu? Ja nie, a verte, že skúseností mám na túto tému viac, ako dosť. Vy ste skonštatovali, že riaditeľ je teda v pohode, otvorený novým myšlienkam, len sa musí obklopiť správnymi ľuďmi. Priznám sa, v tej chvíli som mala dojem, že čítam Nový čas… Týmto činom ste zdiskreditovali všetkých a všetko- seba za spôsob, ako „šumy“ riešite, pracovníkov galérie tým, že ste ich odhalili a konkrétne menovali a pokus o odbornú recenziu tým, že takto získané informácie považujete, zrejme, za relevantné. Apropó, kto sú to tí správni ľudia, ktorými sa musí obklopiť pán riaditeľ? Znamená to, že v súčasnosti tam „správni“ ľudia nie sú? Alebo to ste sa od menovaných zamestnancov nedozvedeli?
        To, čo ste odprezentovali na adresu grafika Ivana Bílého mi príde až hrubo nemiestne, aj vzhľadom na reakcie, ktoré na tomto fóre za pár hodín pribudli. Mohli by ste aspoň trochu tušiť, že ste zasiahli do jeho súkromia, keďže ste sa nerozpakovali uverejniť z webu galérie okopírovanú informáciu, kde je zverejnená jeho adresa. Odporúčam Vám, aby ste to odstránili. Nemyslím si, že je potrebné znevažovať jeho spoluprácu s touto inštitúciou, zvlášť po tom, ak si vyhodnotíte relevantné informácie o jeho práci. Ale relevantné! Opakujem relevantné! Pretože na posiedke v galérii sa môžete dozvedieť aj užitočnejšie informácie. Predstavte si, že sú tam aj odborní pracovníci, ktorých ste neoslovili, a ktorí by Vám takisto vedeli poskytnúť odpovede. A verte že kompetentnejšie, vzhľadom na to, že sú v pozícii „galerijných imagemakerov“. Hoci v súčasnosti len na čiastočných úväzkoch a kvôli konkrétnym projektom. Obe kunsthistoričky, o ktorých píšem tam už dávnejšie pracovali. Jednu z nich môžeme dokonca považovať za „spoluzakladateľku“ Turčianskej galérie. Pred tými 30-timi rokmi bola pri tom!…
        Vrátim sa ešte k vyjadreniu …“jediná publikácia, ktorá sa mi v TG kedy páčila…“, z Vašej reakcie usudzujem, že ste moju námietku nepochopili. Mňa ste neurazili tým, že sa ste označili konkrétnu publikáciu a nie inú, mňa prekvapuje, že sa v odbornej recenzii objavuje slovo PÁČI sa mi. Môže sa Vám páčiť, aj nepáčiť, ale na inom fóre, v inej spoločnosti… nie na odbornom fóre v odbornej kritike. Okrem toho som zachytila i to, že na základe pripomienok z tohto diskusného fóra, priebežne korigujete už Vami zverejnený text. Vám sa to zdá v poriadku? Mne nie. S odstupom času budú vyznievať reakcie na Vašu recenziu irelevantne. Nerobte to. Ak akceptujete pripomienky, tak to zohľadnite v nejakom oficiálnom dodatku k recenzii, ale neopravujte tu pokútnym spôsobom informácie, na ktoré Vás diskutujúci upozornili. Toto sa na odbornom fóre nerobí.

          • Zuzana

          Pán Bílý identifikoval ďalší problém. Niektoré informácie vo výročnej správe z roku 2013 nie sú podľa toho čo píše smerodatné. Z toho, čo som si prečítala v kometároch (nielen vo vašom) sa od recenzenta očakáva bezchybný príspevok, napriek tomu, že informácie v dokumentoch ako napr. výročná správa nie sú vždy pravdivé. Je potrebné porozprávať sa so všetkými zamestnancami a osobami, ktoré sú spomenuté v príspevku osobne alebo mailom. Zamestnanci aj tak nepovedia všetko (možno tí, ktorých mi odporúčate vy áno, tí s ktorými som hovorila ja nie, neznevažujete týmto náhodou zas vy ich výpovede?). Ja som povrchná. Ak tento povrchný príspevok aktivizuje aspoň jednu zmenu v galérii, napriek pravopisným chybám (mne osobne sa v tomto prípade javia nepodstatné, zameriavam sa na obsah a snažím sa odpovedať veľmi rýchlo a úprimne), čo sa týka mňa, nebude to premárnená šanca. Osobná informácia ohľadom adresy Ivana Bílého je verejne prístupná na webe, skopírovala som to celé, aby ma zas niekto neobvinil, že niečo manipulujem. Keď som niečo ex post upravila na podnet kritiky, nerobila som to pokútne – v kometári, ktorého sa to týka uvádzam, že som to upravila. V tom vidím jeden z prínosov diskusie, že sa text upresní, nerobiť to, mi pripadá ako ignorácia. Pripojím poznámku k textu, nech je to jasnejšie. Neznevažujem celú prácu pána Bílého, nič také v príspevku neodznelo, mám dojem, že tam vidíte len to, čo chcete. Apelujem na to, že by bolo pre galériu vhodné vizuálnu identitu revitalizovať, lebo ju prezentuje do širokého okolia.

            • juraj.ch

            Viete Zuzana presne toto som mal na mysli tým, že artalk nereaguje na otázky, či pripomienky v diskusiách. Pokiaľ nie som osobný a nevyjadrujem sa ku gramatickým chybám, či štylistike vo vašom texte, reakcie sa nedočkám. Tak ako iní autori vecných komentárov pod inými článkami z tohoto cyklu. Ale predpokladám, že mi odpíšete, že si mám počkať na celkové zhrnutie projektu. Tak teda počkám.

    • Ivan Bílý

    Ďalšia premárnená šanca
    Artalk.cz je asi celkom dobrá platforma na odbornú diskusiu a „Hosťujúci kritik” mohol byť v tomto rámci zaujímavý priestor na nezávislé pozorovanie činnosti a aktivít galérií na Slovensku. Mohol byť, keby bol využitý, resp. keby ho využili kritici, ktorí majú čo povedať, orientujú sa v danej problematike a snažia sa svojim odborným názorom a stanoviskom pomôcť. To, čo som si prečítal v recenzii Zuzany Janečkovej ma akosi
    presvedčilo o opaku. Vlastne neviem, či to bola recenzia, pretože trochu zmätočný historický exkurz, nesystematický súpis aktivít galérie a jej osobný vkus asi nie je recenzia (myslím, že nevyargumentované vyjadrenia typu páči-nepáči sa mi, nie sú práve prejavom odborného úsudku). A ešte jeden dôvod mám na reakciu: niekoľkokrát ma v tomto článku autorka spomenula. Takže hneď uvediem svoj postoj – to, že ma označila za „retro výtvarníka” mi až tak nevadí, mám už na to roky, ale ako povýšene hodnotí martinské publikum je trochu zarážajúce… trpí snáď mindrákom z toho, že má nejaké osobné väzby na Turiec?
    Hodnotiť inštitúciu typu TG po 30 rokoch jej činnosti je iste veľmi náročné a teda by som predpokladal, že ten, kto sa na také niečo podujme, venuje dostatok času tomu, aby si o nej preštudoval čo najviac, aby sa porozprával s ľuďmi, ktorí v inštitúcii pôsobili a pôsobia a aby svoju kritiku prípadne konzultoval s viacerými zainteresovanými stranami. Mám zato, že pár návštev obľúbených kurátorov-­výstav a rozhovor s loajálnym (ako inak) pracovníkom nemôže poskytnúť celú šírku informácií o danej inštitúcii. A súčasný riaditeľ asi takisto nechce „vyťahovať“ problémy, ktoré potrebuje riešiť. Teda predostrieť takto obraz o Turčianskej galérii je dosť nezodpovedné, hlavne keď by jej práve odborná kritika v tomto priestore mohla pomôcť. To by však musela problémy najprv identifikovať, popísať a možno navrhnúť nejaké východisko.
    Rád by som teda ešte raz zdôraznil, že ak má takýto materiál prispieť k skvalitneniu činnosti podobných inštitúcií, mali by sa na to podujať zodpovední ľudia, a nie „začiatočníci“, ktorí po prezentovaní takýchto povrchných názorov len premárnia šancu pomôcť…
    PS: Rudolf Sikora sa píše s krátkym a mäkkým i

      • Artalk.cz

      Galériu som vo veľa veciach hodnotila kladne a materiálov som si prečítala niekoľko – v tomto zmysle sa nedá konštatovať, že som bola zaujatá a nevenovala tomu čas. Text nemal ambície byť recenziou výstav ani historickou štúdiou, nemal vyčerpávajúcim spôsobom hodnotiť 30 ročné fungovanie TG, pričom spomenie všetko a všetkých a navrhovať ešte aj riešenia problémov, ale problémy rozhodne identifikoval, aj keď sa vám zdá, že povrchne. S niekoľkými ľuďmi som sa osobne stretla, prípadne komunikovala mailom, spravila som interview s riaditeľom, ktoré som nechala uverejniť bez skrátenia a zásahov napriek tomu, že jeho názory nezdieľam. Nefixovala som sa na to, čo mám „obľúbené“, ako píšete, ale je pravda, že som vyzdvihla to, čo sa mi javí ako pozitívne aj negatívne. TG dostala v rámci HK toľko priestoru ako žiadna iná galéria (okrem SNG) a rozhodne to nebola premárnená šanca. Cieľom nebolo napísať text z pohľadu zamestnanca ale poučeného diváka. Chápem, že zamestnanci ani všetko nepovedia. Zaujímavé je, že vidíte v príspevku len to negatívne. Pri propagačných materiáloch musím žiaľ trvať na svojom názore. Pán Bílý, vy ste tvorcom veľkého počtu propagačných materiálov a spravujete web, budujete celkovú vizuálnu identitu galérie v dnešnej dobe, vek vás neospravedlňuje, tak ako ani mňa nie. Kniha o TG bola zalomená tak, že bol súvislý text rozdelený v polovici vety na str. 37 a pokračoval na str. 134 – medzi tým bola obrazová príloha a potom kapitola skončila na ďalšej strane – aký to malo význam, rozseknúť text v tomto bode a nie o jednu stránku ďalej? Nebudem pokračovať, lebo mi príde trápne, vyťahovať detaily tohoto typu, porovnateľné s mojou hlúpou chybou v mene Rudolfa Sikoru (opravila som). To, že som prejavila svoje názory, považujem za pozitívne a práve naopak zodpovedné, odmietam už pred tým, čo sa mi javí negatívne zatvárať oči alebo sa tváriť, že je to v poriadku, predstierať, že s tým súhlasím, resp. to zaobaľovať a prikrášľovať či už štylisticky alebo lexikálne. Ak sa mýlim, prosím uviesť konkrétne v čom – tak ako uviedla Silvia Rajčanová ohľadom diváka. Teraz asi popudím ešte viac, ale toto je práve najsignifikantnejšie nielen na Martine, ale na celom Slovensku. Som z Martina a nemám z toho žiadny mindrák, práve naopak teší ma to, mám to tam veľmi rada, čo ma neteší, je negatívny postoj Martinčanov všeobecne ku kritike a experimentálnejším formám, ktorý sa explicitne ukázal aj na týchto komentároch – zabudla som pridať v príspevku ešte provinčnosť, tá je najvýraznejšia.

        • silvia rajčanová

        V jednom bode sa musím Ivana zastať. Ak textu vyčíta neupratanosť, ja som mala podobný dojem. K nejasnosti konceptu recenzie pár bodov:
        1. Podľa mňa bolo zbytočné venovať toľko priestoru Tepliciam či Benkovmu múzeu a pod.
        2. Chvíľami sa text tvári, že chce podať analýzu vývoja galérie od jej počiatkov, čoho sa zrazu divák nedočká a ocitne sa pri vyjadreniach k posledným pár rokom… Náčrt počiatkov galérie a následný výpočet nedávnych projektov budí dojem, že „medzitým“ sa nič neudialo, čo je podľa mňa práve jedna zo zavádzajúcich častí recenzie, ktorá vyvolá v nezaujatom čitateľovi mylné dojmy.
        3. Podávate napr. zoznamy projektov, ktoré boli skutočne kvalitné, ale zväčša „dovezené“ a smerovanie galérie nijako zásadne neprofilovali. Bolo by ma potešilo, keby ste analyzovali stav nosných projektov galérie, ktoré majú dlhoročnú tradíciu (aktuálne Bienále fantázie, Trienále umenia knihy a Socha v meste). Odrážajú stále vývoj smerovania v danej oblasti? Vyvíjajú sa? Nie sú vyčerpané? Netreba niečo inovovať? …
        4. V reakcii na Ivana píšete, že ste uverejnila celé interview s riaditeľom: „ktoré som nechala uverejniť bez skrátenia a zásahov napriek tomu, že jeho názory nezdieľam“. Priznám sa, že keďže interview predchádalo časovo v zverejnení samotnej kritiky galérie, očakávala som, že to bude mať nejaký koncept, napr. že recenzia bude analýzou súčasných priorít a vízií galérie z uvedeného rozhovoru v konfrontácií s realitou jej praxe, ktorú tvrdíte, že ako „poučený divák“ poznáte.
        SR

          • Zuzana

          Ďakujem za konkrétne poznámky. Každý text je subjektívny, už iba z pohľadu, aké informácie si autor vyberá, to je úplne normálna vec. Koncentrovala som sa na začiatok a posledných 10 rokov, nemyslím, že je to zavádzajúce len obmedzujúce. To, že som sa venovala príliš Galérii Mikuláša Galandu je vec názoru a individuálnych očakávaní. DMG (GMG) bol súčasťou galérie a určite si zaslúži adekvátny priestor, keďže s TG úzko súvisí, nemarginalizovala by som ho ešte viac. MMB, Mólo ani Mi-lénium som spomínať nemusela, ale videla som v tom súvislosť. Možno by bolo vhodnejšie nazvať príspevok Turčianska galéria a Galéria Mikuláša Galandu. Máte pravdu, že som mohla viac priestoru venovať projektom, ktoré sú v galérii domovské, brala som však príspevok tak, že je štartovný a v komentároch sa bude na Artalku ďalej pokračovať, pričom sa predstavia ďalšie veci a tieto konkrétne by si zaslúžili samostatný príspevok spolu s galeríjnou pedagogikou – doplním do textu túto vetu. Ak nám môžete niekoho odporučiť, kto by to vedel adekvátne zhodnotiť, radi mu dáme priestor. Keby som ich tam začala rozoberať ja, šlo by to zas na úkor iných ve-cí. V tomto vidím problém ja – všeobsiahle očakávania od projektu. Nie je možné, aby jeden príspevok predstavil všetko rovným dielom. Niektoré príspevky sa z polovice zaoberali recenziami aktuálnych výstav, to sa tiež môže zdať neadekvátne atď. Toto už nebudem ďalej rozoberať. Odpovede pána riaditeľa sa venovali vo veľkej miere víziám do budúcnosti, ako sám napísal. „Galéria nemôže stavať svoje vízie na tom, čo bolo. Je to len jeden z piliérov aktívnej galerijnej činnosti.“ V príspevku som ne-chcela reagovať na interview hneď, budem na to reagovať s odstupom, keď sa avi-zované veci začnú realizovať. Jeho misia manažéra by bola prínosná v tom, ak by pomohol galérii získať granty, kontakty, sponzorov atď. a obklopil sa pracovníkmi, ktorý budú viesť galériu zmysluplným smerom, spraviť z toho možno aj klubovú zá-ležitosť so širokým spektrom doprovodných programov – v našej galérii napr. cvičíme v expozícii jógu, nie je to nič objavné, ale veľmi príjemné a obľúbené. Keď aj na prvýkrát človek do galérie nepôjde priamo za umením, ničomu to nevadí. Je to možno bizarní idea, ale mňa napr. napadlo toto. V Martine študuje na lekárskej fakulte aktu-álne napr. veľa Nórov a v poslednom čase myslím aj Islanďanov (neviem presný údaj, tak radšej nebudem uvádzať), ktorí sú veľmi aktívni v športe a možno by ich zaujímala aj vizuálna kultúra, akurát by bolo potrebné ich osloviť a mať lektora hovoriaceho anglickým jazykom, ktorí by pre nich pripravil program. Galéria by tak získala aj iný typ publika, osobná skúsenosť mi hovorí, že vnímajú umenie oveľa otvorenejšie ako naše publikum, ktoré na to umenie stále akosi nie je zvyknuté v inej ako dekoratívnej forme. Každopádne toto publikum o niekoľko rokov odíde, ale ak bude mať kvalitný zážitok, bude info predávať ďalej.

            • Martina Jesenská

            Prosím Vás, Vy si uvádzate, že ste absolventkou Fakulty humanitny vied, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Katedra výtvarej tvorby, odbor slovenský jazyk – výtvarná výchova (1998—2004)…
            …no nežartujte, to ste prvá slovenčinárka, ktorá neovláda gramatiku :-( veď to sa nedá čítať!

            „…a obklopil sa pracovníkmi, ktorý budú…“
            „…a mať lektora hovoriaceho anglickým jazykom, ktorí by pre nich pripravil program…“

      • Ivan Bílý

      Mám podobnú dilemu či pokračovať v tejto otvorenej diskusii ako Silvia Rajčanová… odpovedala, a z vašej reakcie sa mi zdá, že ste celkom nepochopili, čo vám odkazuje… a to isté, bohužiaľ, musím konštatovať aj pri vašej odpovedi na môj príspevok… možno je to predsa len tým vekom, ja som si tiež „za mlada” myslel, že ľuďom nad 30 (rokov) sa nedá veriť :) a teda asi vnímame veci úplne inak… ale skúsim odpovedať
      …možno je 7 návštev galérie dosť veľa, možno by stačila aj jedna… ani veľa textu (priestoru) nemusí ešte znamenať, že poviete to podstatné, lenže schopnosť vidieť problém je v niečom inom… ja som vám „nezadal” úlohu hodnotiť 30 ročné fungovanie TG – do toho ste sa pustili, trochu nešťastne a už vôbec nie vyčerpávajúco, vy… možno ste sa nestretli s ľuďmi, ktorí by vám pomohli dostať sa k podstate problémov… a možno ste videli len výstavy, na ktoré prišlo práve málo martinčanov… to všetko je možno zhoda náhod, alebo okolností, ale ja som sa vám snažil povedať, že keď takéto vaše tvrdenia uverejníte, tak musíte niesť za ne zodpovednosť… a z toho čo uvádzate, je (už aj na základe reakcií, ktoré ste dostali) dosť evidentné, že ste si odhryzli príliš veľký kúsok, ktorý akosi nedokážete požuť… veď keď čítam vašu odpoveď vetu po vete, neviem, s čím by som s vami súhlasil… vlastne ano, som tvorcom veľkého počtu propagačných materiálov TG – súhlasím :) ale nie som správcom webu – kdo vám to nahovoril? alebo viete kdo to je správca webu? pred šiestimi rokmi som navrhol jeho dizajn, ktorý bol samozrejme ovplyvnený vtedajšími technickými obmedzeniami (rozlíšenie, resp. veľkosť stránky na monitore, rýchlosť internetu, zadanie objednávateľa…) a do dnešného dňa som vyzývaný k tomu, aby som do pôvodne vizuálne čistejšej a teda prehľadnejšej podoby niečo dopĺňal… asi pred dvomi rokmi som navrhol, že dizajn zmením a prispôsobím stránku súčasným potrebám… nedostal som objednávku (možno aj preto, že galérie na Slovensku majú problémy s financovaním – ale to je iný balík problémov) a stránka v pôvodnej podobe resp. v postupne degradujúcej podobe, funguje dodnes… a teda správca webu je ten (aby som odpovedal na rečnícku otázku) kdo rozhoduje o tom, či stránka bude v tejto podobe naďalej „svietiť” a čo bude obsahom tejto stránky… a to ja nerozhodujem ergo, nie som správcom webu (ja nemôžem svojvoľne na stránku pridávať alebo odoberať príspevky, môžem akurát povedať, že napríklad od dnešného dňa nesúhlasím s tým, aby bolo moje riešenie stránky naďalej používané – ale to som neurobil, pretože iné, nové riešenie zatiaľ galéria nemá)… možno by ste to zistili, keby ste sa zaujímali hlbšie, alebo keby ste rozumeli tomu, ako tieto veci fungujú… napriek tomu vyslovujete kritický názor – to je o tej zodpovednosti…
      a môžem pokračovať: knižná publikácia je väčšinou kolektívne dielo a ak ste si prečítali v tiráži 30 rokov TG kdo na nej spolupracoval, tak by ste zistili, že ja som len autorom dizajnu knihy (resp. som robil aj DTP) a pokiaľ viete, alebo možno neviete, za knižnú publikáciu je zodpovedný redaktor a musí ju vždy niekdo zostaviť a väčšinou to nerobí grafik (a ak, tak v spolupráci so zostavovateľom) a hlavne, grafik nezodpovedá za záverečné korektúry (ak by boli zle vyretušované fotky, alebo zle zvolený font písma, zlé rozvrhnutie zrkadla stránok a podobne, v tom prípade je zodpovedný grafik a tu by som od vás kritiku prijal), takže keď máte problém s čítaním textu, ktorý je rozdelený obrazovou prílohou, možno to ani nie je moja chyba (i keď netvrdím, že som na ňu nemohol upozorniť, ale v tejto súvislosti by som ešte doplnil, že titul 30 rokov TG nie je zrovna moje „vrcholné dielo” a má úplne iné problematické „miesta” ako to, na ktoré ste upozornili – tie boli ale ovplyvnené rozhodnutiami na ktoré som ja nemal dosah – napríklad formát, väzba, termín spracovania, atď.), ale nepochopil som, akú to má súvislosť s mojím ustrnutím v 90. rokoch… či predsa len by ma ten vek mohol ospravedlniť? :)
      Pani Janečková, ja vám nechcem a ani nemôžem zakázať prejaviť vlastný názor, ani netvrdím, že máte zatvárať oči pred negatívnymi javmi, ale majte ich teda dobre otvorené a čítajte aj „medzi riadkami”, pretože takéto „krčmové” hodnotenia, ktoré ponúkate a tvária sa ako kritika, sú oveľa provinčnejšie ako postoj Martinčanov… a ak si myslíte, že to čo ste v priestore HK uverejnili, sa vznáša nad našou nízkou regionálnu úrovňou, tak mi dokonca rastie sebavedomie… :)
      PS: Súhlasím so Silviou a dodám, že keby ste venovali väčšiu pozornosť analýze dlhoročných galerijných projektov, zistili by ste kdo ich má, takpovediac, na svedomí a možno by ste sa „nebodaj” dostali aj k problému kam galéria smeruje

      1. Ivan,

        nechcem sa vyjadrovať k Tvojmu dizajnu a estetike, ale musím sa vyjadriť k Tvojmu tvrdeniu z pozície dizajnéra publikácie a jej sadzača: „keď máte problém s čítaním textu, ktorý je rozdelený obrazovou prílohou, možno to ani nie je moja chyba (i keď netvrdím, že som na ňu nemohol upozorniť)“ je všetko, len nie reakcia profesionála aj keď to, že to korektor nezachytil, hovorí niečo aj o ňom. Každopádne je to oveľa viac hrubá grafická, ako textová chyba, ktorú si treba priznať s plnou vážnosťou.

        P.S. Je veľká škoda, že publikácia k 30. výročiu TG nie je nielenže vrcholým dielom, ale dokonca ani solídnym remeselným výstupom –tento názor zdieľajú viacerí autori v nej zastúpení. Obávam sa, že je to šanca premárnená oveľa výraznejšie ako akákoľvek recenzia na Arttalku.

          • Ivan Bílý

          Braňo, naozaj si myslíš že toto je vhodný priestor na to, aby sme si tu „vyznávali lásku“? Ja sa tu tiež nebudem vyjadrovať k tvojej práci… Hosťujúca kritička ma identifikovala ako jeden z hlavných problémov TG a ja som sa pokúsil o obranu aj z toho dôvodu, pretože si myslím, že to zobrala veľmi povrchne… aj na to môžeš samozrejme reagovať, len prosím, nemiešajme veci dokopy… moja reakcia na jej výhradu s rozdelením textu bola presne v šírke zodpovednosti grafika a možno si si všimol, že som sa od toho úplne nedištancoval… a prepáč, ale naďalej si nemyslím, že to je hrubá grafická chyba… ale keď k tomu pridáš svoj názor na celú publikáciu (s odvolaním sa na iných autorov), tak takýto vstup posúva diskusiu do inej roviny a do iných súvislostí… ale tie by som už nechcel riešiť na tejto platforme, ale radšej pri osobnom stretnutí…

          1. Ivan,

            Chcem uviesť na pravú mieru že môj príspevok nebol myslený nijako emotívne, nejde o žiadne vyznania citov, ani drámy, v tomto prípade výlučne o technické aspekty. A samozrejme, pokiaľ by bol hlavným problémom TG grafický dizajn, bolo by to veľmi jednoduché, ale tak to samozrejme nie je.

        • Zuzana

        Nejde o žiadne krčmové hodnotenia. Info ohľadom spravovania webu som čerpala z výročnej správy z roku 2013 (za 2014 ešte nebola v čase písania textu k dispozícii), ktorá je na webe galérie – str. 24
        ZÁVÄZKY
        Meno a adresa dodávateľa Sumav € Príčina vzniku Splatnosť
        Bíly Ivan, Gorkého 60, 036 01 Martin 20 Správa a údržba internetovej stránky 4/2013 09.05.13
        Bíly Ivan, Gorkého 60, 036 01 Martin 20 Správa a údržba internetovej stránky 5/2013 12.06.13
        Bíly Ivan, Gorkého 60, 036 01 Martin 20 Správa a údržba internetovej stránky 6/2013 04.07.13
        Bíly Ivan, Gorkého 60, 036 01 Martin 20 Správa a údržba internetovej stránky 7/2013 26.08.13
        Bíly Ivan, Gorkého 60, 036 01 Martin 20 Správa a údržba internetovej stránky 8/2013 14.09.13
        Bíly Ivan, Gorkého 60, 036 01 Martin 20 Správa a údržba internetovej stránky 9/2013 28.10.13
        Bíly Ivan, Gorkého 60, 036 01 Martin 40 Správa a údržba internet. str.10,11/2013 07.12.13
        Bíly Ivan, Gorkého 60, 036 01 Martin 20 Správa a údržba internet. stránky 12/2013

          • Ivan Bílý

          Zuzana, prepáčte mi to familiárne oslovenie, ale keď si už toľko píšeme, tak mám pocit, že sa aj spoznávame :) takže Zuzana, viete si predstaviť niekoho, kdo by za 20 éčiek mesačne robil správcu webu? To znamená, že by prvidelne zbieral a pripravoval textové a tlačové správy, upravoval fotografie z výstav, reagoval na výzvy VÚC spracovával ich na uverejnenie na webe, upravoval by mesačné, alebo štvťročné progamy a klubové aktivity, programy pre detský ateliér, atď. (viac ma v tejto chvíli nenapadá, čo všetko robí galéria) … veď som vám vysvetlil, že všetko, čo je na stránke TG uverejnené si pripravuje a aj za to zodpovedá niekdo z pracovníkov… web si spravuje (berme toto slovo ako terminus technicus) galéria!!! Faktúry, ktoré ste si vypísali zo správy sú čiastočne splátkami za vytvorenie webu (vtedy galéria nemala na túto aktivitu peniaze) a čiastočne za aktualizovanie výstav a podujatí na stránke. Ja už neviem, ako vám to „polopate“ vysvetliť a vlastne neviem, prečo vám to mám vysvetľovať cez túto platformu… a trvám na tom, že keby ste sa viac zaujímali predtým než ste uverejnili vašu kritiku, tak by nebola taká povrchná…

    • silvia rajčanová

    Plne súhlasím s Ivanom i Martinou. Text je veľmi povrchný, je v ňom stále veľa nepresností a zavádzajúcich vyjadrení. Váhala som, či sa vôbec vyjadriť, lebo chvíľami som mala dojem, že listujem v Novom čase. Naozaj a opäť jeden naslepo vystrelený patrón. Myslím, že najmä galérie, ktoré dnes nevedú odborní pracovníci etablovaný v tomto odbore, ale manageri a pod. si zaslúžia poctivú a konštruktívnu kritiku, hĺbavú a zmysluplnú.
    Ja len dve pripomienky k jednému problému, ktorý tu bol odbitý veľmi neuvážene.
    Problém: martinský divák a jeho „nezáujem“:
    Prostredie Martina je problematické z jedného ohľadu. Je tu veľký počet inštitúcií zaujímajúcich sa o pozornosť obyvateľov mesta (počet kultúrnych inštitúcií na obyvateľa je snáď najvyšší na Slovensku) avšak v meste neexistuje pole pre vzájomnú konfrontáciu a koordináciu týchto inštitúcií a ich aktivít. Stáva sa preto často, že sa časovo či termínovo kryjú vernisáže, produkujú sa (neefektívne a neekonomicky) príbuzné podujatia, nespájajú sa sily. a pod.
    Nemyslím si preto, že martinský divák je nekultivovaný a takéto (podľa mňa veľmi neprofesionálne) znevažovanie si skutočne nezaslúžil (navyše od vyštudovaného pedagóga!). Je to divák ako každý iný: opatrný, podozrievavý, očakávajúci záujem. Jeho dôveru si treba získať a pozornosť udržať. Ekonomika času nepustí. Pamätám si vernisáže, na ktorých sa okrem výtvarnej verejnosti objavovalo (dobrovoľne!) aj množstvo mladých ľudí, ktorých pritiahli napr. i aktivity OZ (momentálne už roky neaktívneho, čo je jasné z web stránky). Ak je divák podľa recenzentky „nepoučený“, je úlohou sprievodných programov s touto negramotnosťou pracovať- aké krásne „pole neorané“…

      • Artalk.cz

      Som rada, že ste sa napokon rozhodla komentár napísať. Samozrejme s martinským divákom som bola ostrá a netaktná, uvedomujem si to veľmi jasne, no je lepšie priznať to a pracovať s tým potom ďalej, v duchu „pole neorané“ ako sa tomu vyhýbať a nazývať to krajšie. Ja som tiež z Martina a je mi úplne jasné, že problematika je zložitejšia, ale povýšenecký a malomestský naturel tu identifikovali predo mnou už aj iní a oveľa významnejší ľudia, žiaľ v Martine pretrváva a myslím, že problémom je. Keď sa niečo povie nenápadne a slušne, nič sa nerieši, keď sa povie rázne, ľudia sa urazia a ohradia. Ako som si všimla aj v iných negatívne zameraných komentároch k HK sa komentátori primárne vyjadrujú len k tomu, čo je v texte neprofesionálne, chybné atď. + pridávajú poznámky ohľadom pravopisných chýb, aby to potvrdili, prípadne apelujú na to, či galériu píšuci vôbec navštívil a vyžadujú okamžite aj riešenia. Podľa posledných komentárov sa v mojom príspevku zjavne nič pozitívne a produktívne nenašlo. Poznámky ohľadom nepresností v texte neberiem na ľahkú váhu a naozaj ma zaujíma, kde k nim došlo.

    • juraj.ch

    Som prekvapený, že aj napriek kritike kvality textov ich „objednávateľkou“ riaditeľkou Rady galérií Zuzanou Gažíkovou už pod druhým v poradí zo série textov, Artalk aj naďalej uverejňuje nedôsledné povrchné opisy. Nepomenoval príčiny a dôsledy problému regionálnych galérii (až na text Zuzany Majlingovej)… Mne ako čitateľovi úplne uniká zámer celého projektu. Kto je zodpovedný za úroveň textov? (Pokiaľ viem, tak šéfredaktor.) Nikto na otázky, či diskusie v komentároch z Artalku nereaguje, akoby sa ho to netýkalo.
    Na pripomenutie citujem slová Zuzany Gažíkovej: „Som sklamaná, myslím, že Rade galérií Slovenska nešlo o takéto prerozprávanie už napísaných textov (či už bývalej riaditeľky, alebo z webu). A za pomerne nadštandardný honorár.“ z: http://www.artalk.cz/2014/11/07/hostujuci-kritik-sarisska-galeria-v-presove/

    • Artalk.cz

    Mňa zas prekvapuje, čo sa od tohoto projektu všetko očakáva. Tu nájdete jeho anotáciu: http://www.artalk.cz/2014/10/30/hostujuci-kritik-2/
    Nesúhlasím s vašim zovšeobecňujúcim tvrdením, že „nikto“ na otázky či diskusie v komentároch z Artalku nereaguje. Ak to sledujete, viete, že to tak nie je, a že projekt problémy aj pomenoval. Tieto problémy budú aj zosumarizované v záverečnom texte, ktorý bude zhodnocovať príspevky aj komentáre k nim. Podľa toho ako sa k tomu vyjadrujte, sa mi zdá, že vy tie problémy pomenovať viete, určite by sme ocenili, keby ste sa k nim vyjadril.

      • juraj.ch

      Podľa anotácie, na ktorú sa odvolávate som od článkov očakával odbornú a „relevantnú umenovednú kritiku“. Mimochodom pojmy ako „odborná“, „relevantná“ a „kritika“ na čitateľa doslova padajú z celého toho textu ako floskule.
      Anotácii a je to cítit aj na textoch od autorov, chýba pomenovanie východiskového bodu aktuálneho stavu galérii mimo centra (i keď vy do nich radíte aj SNG, keďže je členom rady galérii). Nevyhodnocujete už pozíciu SNG, ktorá by mala metodologicky na galérie vplývať. Nerozvádzate aktuálnu funkciu regionálnych galérii, ich finančné možnosti a politický vplyv VÚC – dosadzovanie svojich nominantov, či zasahovanie do dramaturgie. Neanalyzujete dôsledok zlegitimizovaných Hudecových intendatnúr Dzurindovou vládou. Dlhodobé ignorovanie tohto stavu Ministerstvom kultúry SR. Nezohľadňujete vznik troch nových Kunsthalle v regiónoch a alternatívnych kultúrnych centrier a ich čiastočné kompenzovanie / odbremenenie galérii od prezentácii súčasného umenia – nakoľko očakávaní od týchto inštitúcii je mnoho a z rôznych úrovní, či strán. Preto aj každý z textov dospeje k názoru, že je všetko vlastne v poriadku, ale menšie veci by sa mohli vychytať. Ako píše už spomínaná Zuzana Gažíková, takto sme si výstupy projektu nepredstavovali.
      Osobne som celý projekt pochopil až po Vašom texte, ktorý chce byť aj napriek Vami formulovanému zadaniu ako koordinátorky textov osobný. Považujem to za premrhanú šancu a potvrdenie môjho tvrdenia, že na Slovensku nevieme, čo znamená kritika a ako sa má formulovať, argumentovať (o jej prijatí sa už neodvažujem ani uvažovať).

        • Ivan Bílý

        juraj.ch
        veľmi sa mi páči váš konštruktívny postoj k diskusii, myslím že ste dosť presne pomenovali ktorým smerom sa mala diskusia uberať a ospravedlňujem sa že som do nej vniesol osobný problém…

        • Martina Jesenská

        Juraj Ch., absolútne s Vami súhlasím, na základe anotácie, z ktorej som vychádzala, som takisto očakávala zhodnotenie stavu slovenských galérii do takej miery, do akej si to vyžaduje aktuálna spoločenská a politická situácia, zdá sa, že recenzenti to tak nevnímajú. Zrejme im mladý vek a nedostatok skúseností zužujú optiku a nikto z nich takto problém nevníma. Potom je to ale na zadávateľovi, ako si tento projekt vyhodnotí. Pre mňa je záver bohužiaľ taký, že relevantnej recenzie sme sa nedočkali, rezort kultúry, ktorý od roku 1989 zaznamenal len jeden pokus o systémovú reformu (Hudecove intendantúry), je v absolútnom poriadku… och, ale to majú tí politici s nami ľahké…

        • Zuzana Gažíková

        Ďakujem všetkým, ktorí sa vložili do tejto diskusie, už som sa obávala, že je to všetkým ľahostajné, čo sa tu deje (nemyslím tým len túto recenziu)

        Niekoľko poznámok:
        1. už dlhšie nie som predsedníčkou RGS , momentálne som členkou výboru RGS a podpredsedníčkou. Aktuálne je predsedníčkou Mgr. Renáta Niczová, riaditeľka NG

        2. Stručná genéza projektu Hosťujúci kritik – je to už druhý projekt Richarda Gregora pre RGS, ktorý ale nakoniec musel realizovať niekto iný (predtým v r. 2005-2006 bedeker Zbierkotvorné galérie na Slovenku).
        Richard po období mŕtveho chrobáka nakoniec v auguste 2014 svoju víziu z projektového zámeru („…protihodnotou bude napísanie recenzie, alebo kritickej štúdie, ktorá bude publikovaná vo vybranom periodiku – podľa charakteru textu. Ponúknutá bude do dennej tlače (napr. SME, Pravda, atď.), do spoločenskej (napr. Týždeň atď.), alebo do odborných časopisov (Flash Art, Jazdec, Profil, Ateliér atď.). Koncoročnému výberu najhodnotnejších príspevkov bude venované celé číslo, alebo samostatná príloha časopisu Jazdec… v decembri 2014“) oklieštil na jedno číslo Jazdca, čo RGS neprijala. Projekt sa za RGS podujala koordinovať K. Barániková, ktorá dohodla odborné recenzie v Artalku (výber nezávislých a odborných recenzentov RGS s dôverou zverila hlavne Artalku), paralelne popularizačné články o galériách v SME pripravované ich redaktorkou (s odkazmi aj na recenzie) a založila fb. stránku RGS s odkazmi na články. Nakoniec zostal len Artalk a fb., SME z hry vypadlo po novembrovom odchode časti redakcie

        3. prípravu a realizáciu projektu Hosťujúci kritik som ja riešila iba okrajovo, keďže som sa venovala inému paralelne realizovanému vlastnému projektu v rámci RGS – výročné správy galérií (ktorý sa snažíme nastaviť tak, aby bolo možné porovnať jednotlivé galérie, alebo sledovať zmeny v rámci rokov, čo bude dostupné na webe aj pre verejnosť). No keď po prvej slabej recenzii GJK Trnava vyšla ešte slabšia ŠG Prešov, neodpustila som si poznámku do diskusie. Mám spísané aj veľmi konkrétne výhrady k textu onoho recenzenta, no na podnet časti výboru RGS som v diskusii nepokračovala, hoci sa domnievam, že aj zlé recenzie sú lepšie, ako nič a mohli sa aspoň v diskusiách (podobne ako pod TG Martin) rozhýbať tieto stojaté (zatuchnuté) vody. Aj recenzenti by aspoň mali nejakú spätnú väzbu. Poznámky sa síce objavovali na fb profiloch ľudí zdieľajúcich recenzie, škoda však, že ich nepísali priamo pod texty na Artalk.
        Takže veru asi som mala pokračovať , lebo sa potvrdzuje to, čo som uviedla v mailovej odpovedi časti výboru RGS: „… ak teraz, po tejto recenzii budeme mlčať, tak z toho vyjdeme ako hlupáci… Radšej treba zareagovať pri druhom príspevku, než byť frustrovaní až do posledného.“

        4. „Mohou se nám texty líbit, anebo nelíbit – ale jestli se ubírají po hladině, nebo jdou ke dnu, to se pozná inhed, jen se to těžko dokazuje. Proto je lépe nikomu nic nedokazovat – a chce li někdo svůj text hájit, bez váhání vyhodit autora i text; ať se chytí jinde.“
        (Alexandra Berková: O psaní, Trigon knihy, Praha 2014)

  1. Chcem reagovať na prekvapenie pána riaditeľa, vyplývajúce zo situácie keď sa mu dizajnéri sami neozývajú s ponukami spolupráce, prípadne nereagujú na výzvy na miestnej nástenke či webe galérie. Tak sa zdá, že ide o neznalosť spôsobu, akým dizajnéri vstupujú do spoluprác a tiež spôsobu komunikácie, prípadne komunikačných kanálov, ktoré je treba použiť.

    V praxi je to spravidla inštitúcia, ktorá na základe prieskumu trhu alebo osobných odporúčaní oslovuje dizajnérov s ponukou spolupráce – v tom prípade sa jedná o priame zadanie.

    Priame oslovovanie inštitúcií samotnými dizajnérmi je samozrejme možné, ale z pohľadu samotných dizajnérov ide o neefektívnu, potenciálne frustrujúcu taktiku porovnateľnú s podomovým predajom. Dizajnéra tiež stavia do nevýhodnej pozície pri vyjednávaní o cene práce. Osobne by som po nej siahol len keby to bola kombinácia hlbokého presvedčenia že určitý dizajn treba zmeniť, indícií že inštitúcia je zmene otvorená, prípadne, keby som potreboval zohnať prácu.

    Inou stratégiou je vyhlásenie súťaže, o korektnom prevedení a parametroch (dobre spracovane na http://unie-grafickeho-designu.cz/jak-vypisovat-vyberova-rizeni-a-verejne-souteze/#.VQ1glY7F9K0). V prípade ambícií mať profesionálny výstup je logické zvoliť súťaž vyzvanú, nie verejnú, čo je pri úlohe vizuálneho štýlu inštitúcie, či výstav nutnosťou (laik tento typ úloh s vysokou pravdepodobnosťou nezvládne). Súťaž treba samozrejme komunikovať cez kanály, ktoré dizajnéri sledujú – napríklad web slovenského dizajn centra alebo ortál designby.sk a pri vyzvanej súťaži samozrejme priame kontakty.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *