Artalk.cz

Hosťujúci kritik: Považská galéria umenia v Žiline

Nasledujúci príspevok pozostáva z poznámok k výstave Marcela Benčíka a Lucie Gašparovičovej Zbierajú (kurátorka Mira Sikorová-Putišová, 11. 12. 2014 – 8. 2. 2015), po ktorej nasleduje pokus o zhodnotenie fungovania Považskej galérie umenia v Žiline (ďalej PGU), jej predností, ale i problematických bodov.

Poh¦żad do v+Żstavy, na¦żavo zbierka oskenovan+Żch bankoviek Marcela Ben¦Ź+şka, 2014, napravo ly+żi¦Źky Lucie Ga+íparovi¦Źovej

Marcel Benčík a Lucia Gašparovičová Zbierajú

Keď som si prezrela predložený zoznam výstav a inštitúcií/regionálnych galérií, ktoré mali byť zhodnotené v rámci projektu Hosťujúci kritik, výstava Zbierajú ma zaujala najviac, a to z viacerých dôvodov: ide o výstavu mladých umelcov, ktorým tento typ inštitúcií zriedkakedy venuje samostatnú profilovú výstavu, naviac ide o umelcov primárne operujúcich v oblasti grafického dizajnu a šperku. Obaja autori však smerujú k analytickému, konceptuálnemu poňatiu ich dizajnérskej praxe, čoho výsledkom sú diela vzdialené od štandardného poňatia užitého umenia. Naviac, témou ich výstavy je zbieranie, (ešte stále relatívne) aktuálna téma v súčasnom umení. Do Žiliny som sa vybrala na vernisáž výstavy, počas ktorej som sa pozhovárala s oboma umelcami, kurátorkou projektu Mirou Sikorovou-Putišovou, riaditeľom galérie Milanom Mazúrom a novou kurátorkou PGU Eliškou Mazalanovou.

Marcel Benčík a Lucia Gašparovičová zbierajú rôznym spôsobom: Grafický dizajnér Marcel Benčík zbiera rôzne typy klasických zberateľských predmetov, ako bankovky, angličáky, kocky z Lega. Vytvára pritom špecifickú databázu, systém logického usporiadania v zbierke, ktorý je súčasťou samotného diela. Zbierané predmety rôzne transformuje, sublimuje do iného skupenstva. Výsledkom tohto procesu je napríklad autorská séria známok /inak ďalší typ predmetov zberateľskej vášne par excellence/ s vyobrazením jednotlivých zozbieraných angličákov, alebo grafické dvojdimenzionálne stvárnenie rôznych kompozícií základných stavebnicových modulov Lega. Šperkárka Lucia Gašparovičová predmety do kolekcie nezbiera, ale sama ich vytvára. Určí si konkrétny predmet ako ideálny platónsky pojem /prsteň, lyžička/ a vytvára jeho vtelenia, variácie, interpretácie v rôznych formách, materiáloch, až vytvorí sériu – zbierku. Analyzuje a reinterpretuje tak svoju šperkársku tvorbu.

Každý z dvojice autorov rozvíja vlastný koherentný výskum, avšak ich diela – Marcelove dvojrozmerné na papieri a Luciine trojrozmerné v kove – spolu výborne súznejú. Harmonickú koexistenciu podčiarkuje i minimalistický charakter výstavy, takmer absentujúca farebnosť a vynikajúco zvládnutá architektúra výstavy. Autori sa obdivuhodne zhostili neľahkého ochodzovitého priestoru galérie, jej tak trochu koridorový charakter vzali ako výzvu. Podľa ich vlastných slov v galérii strávili veľa času, doslova v nej niekoľko dní pred výstavou žili.

To, čo oboch autorov na výstave spája, je záujem o predmety bežnej spotreby, všeobecne známe produkty. Sú ľahko čitateľné, vytvárajú prirodzené asociácie, spomienky. Vďaka týmto vlastnostiam dokážu komunikovať, interagovať s divákom. Ostatné vrstvy skryté v dielach odčíta každý divák už podľa vlastného kľúča. Podľa slov Marcela Benčíka styčnými bodmi v tvorbe oboch autorov sú: kumulácia (napr. práca s objemom), autenticita (napr. každý papier, kúsok kovu prechádza autenticky autorskou manipuláciou, individualizáciou), komunikácia (veria v primárnu zrozumiteľnosť svojich diel), práca s priestorom (výstava bola navrhnutá pre konkrétny priestor), dramaturgia práce s divákom (štruktúra a logická následnosť, prúdenie diel v expozícii), práca (každá vec je koncipovaná tak, že vyžaduje pedantnú sústredenú prácu autorov a spolupracovníkov). Štatistika je tiež niečím, čo sa vynára v tvorbe oboch autorov. Ja dodávam, že takisto vzájomné porozumenie a spolupráca sú ďalším faktorom, bez ktorého by táto inteligentne vyvážená výstava nevznikla. Na jej počiatku bola diskusia oboch autorov a ich túžba spolupracovať na spoločnom projekte, v intenciách svojej doterajšej tvorby a záujmov, a následne oslovili kurátorku.

  zbierka zn+ímok angli¦Ź+íkov Marcela Ben¦Ź+şka

Zbierka Marcela Benčíka

Výstavnému priestoru dominuje zbierka oskenovaných bankoviek Marcela Benčíka, zoradených podľa nominálnej hodnoty (inak ich zbiera podľa krajín). Zbierka začína pri nominálnej hodnote 0.25 a končí pri trilióne.

I keď toto dielo vzniklo priamo na výstavu, autor bankovky zbiera dlhodobo, venoval sa im ešte v diplomovej práci v roku 2004. Vtedy vytvoril celú emisiu slovenských bankoviek. Bankovky sú nivelizované preformátovaním do rovnakej šírky 260 mm s použitým bitmapového krížového rastru. Každý list obsahuje základne údaje o bankovke, jej autentické číslo a jedinečné číslo hárku. Bankoviek je približne 1250 kusov, každá je zavesená na dvoch klinčekoch. Autor považuje bankovky za veľmi zaujímavé z dizajnérskeho hľadiska, a to preto, lebo bankovka je komplexné dielo spájajúce grafický dizajn, typografiu, rozmanité polygrafické techniky a technológie. Tlačia sa v mnohomiliónových sériách, ale vďaka svojmu sériovému číslu sa stavajú originálnym dielom/grafikou. Bankovky sú zároveň kultúrnym, spoločenským a politickým slovníkom svojej krajiny. Vypovedajú o krajine pôvodu, sú geografickým artefaktom, majú svoj kultúrny, historický a politický rozmer. Marcel získava bankovky rôznymi spôsobmi: kupuje ich v internetových obchodoch, bazároch, od zberateľov, na veľtrhoch, niektoré mu nosia priatelia zo zahraničia, niektoré získal sám na cestách a podobne. Ďalšou vystavenou sériou sú printy Gúľ/2014/. Ide o zbierku približne šesťdesiatich ťažítok – sklenených gúľ, v ktorých “sneží“. Nájdeme tu monumenty rôznych miest, zvieratá, tradičné vianočné a veľkonočné motívy, avšak autor ich rôzne nakombinoval, povymieňal im spodné časti. Vznikli tak absurdné situácie, dominanty New Yorku s podstavcom z Bratislavy a podobne.

V ďalšom diele Lego /2014/ pracoval Marcel Benčík opäť so štatistickými údajmi. „Technická špajza“ obsahuje 120 dvojrozmerných, do kriviek prekreslených reprezentantov stavebnicových kociek. Každá kocka je vytlačená v príslušnom počte autorovej reálnej zbierky. Každý list papiera je označený originálnym (jedinečným číslom) a existuje ako pendant (zrkadlo) reálnej kocky.  Špecialitou Marcela Benčíka je i to, že na printy všetkých vystavených zbierok použil rovnaký raster, ktorý na reprodukciách miniatúrnych angličákoch vytlačených ofsetom vyzerá väčší ako povedzme v prípade bankoviek. I tu sa pohrával s grafickými kategóriami, tentokrát i s nákladom tlačí. V zbierke je 551 angličákov, na jednom hárku je vytlačených 30 reprodukcií áut, kolekcia pozostáva z 19 hárkov, na poslednom je 11 reprodukcií. Každý hárok je 551-krát vytlačený. Prvý angličák v zbierke, ktorú založil zhruba spred šiestimi rokmi, je model 62 Custom Chevy. Ten je zväčšený na veľkosť reálneho automobilu, zachytený z pohľadu zvrchu.

Marcel Benčík už v minulosti realizoval s kurátorkou Mirou Sikorovou-Putišovou niekoľko projektov. V PGU vystavoval samostatne už  roku 2005, šlo o projekt Vezmi si ma so sebou a urob ma lepším (Take me with you and make me better) a v roku 2009 premiéroval Čiernu skrinku (The Black Box) (1. vydanie). Tento druhý projekt bol vystavený vo viacerých galériách na Slovensku a v zahraničí a spočíval v zbieraní a prezentácii nerealizovaných návrhov slovenských grafických dizajnérov. Marcel Benčík v každom diele vytvára okrem zbierky aj vlastný vizuálny raster. Je absolventom doktorandského štúdia na VŠVU v Bratislave, jeho dizertačná práca mala názov Aglomerácia – sieť grafického dizajnu na Slovensku.

zbierka oskenovan+Żch bankoviek Marcela Ben¦Ź+şka

Zbierka Lucie Gašparovičovej

U Lucie Gašparovičovej zbierka nie je prvotným impulzom, ako je tomu v prípade Marcela Benčíka, ale je prirodzeným dôsledkom jej tvorby. Často pracuje s nejakým symbolickým objektom, ktorý pojedná v rôznych materiáloch, ako striebro, bronz. Luciina reťaz, prezentovaná na výstave, je časozberným projektom, má veľa nuáns spočívajúcich v zlatníckej praxi a v kontexte realizácie reťaze v dnes nezvyčajnej ručnej práci. Je vystavená na časovej osi, na ktorej je zaznačený čas jej realizácie: 30 dní, 5787 minút, za ktorý vytvorila 2514 očiek. Séria prsteňov zas vychádza z mierky prsta, Lucia vzala zlatnícky merač a vytvorila prstene v celom spektre štatisticky štandardne existujúcich obvodov ľudského prsta. Následne si vytipovala 100 ľudí a zmerala im obvod prsta, na každý obvod reagovala jedeným prsteňom. Vytvorila tak celú škálu mierok, na základe štatistických meraní identifikovala najbežnejšie, typické obvody ženských a mužských prstov. Lucia variovala veľkosť, vygravírovanú na tom ktorom prsteni. Materiál ostal rovnaký, autorka postupne menila povrchovú úpravu striebra (lesk, mat, patina). Prsteň zastupujúci veľkosť bol lesklý, od neho odvodené exempláre boli matné, v prípade prekročenia štandardnej veľkosti boli začiernené.

Pri súbore lyžičiek autorka skúmala rôzne vlastnosti prostredníctvom zmeny materiálu, hmotnosti, vonkajších podmienok. Zaujímala sa o časový moment – opotrebovanie, postupný zánik materiálu či už používaním, alebo vonkajším prostredím. Zbierka rôznych kameňov je zas akýmsi prvotným východiskom. Kameň je prototypom predmetov, ktoré ľudia zbierajú – na plážach, v horách a podobne. Princíp, ktorý Lucia uplatňuje, je vybrať z reality akýkoľvek predmet, zamerať sa naň, multiplikovať ho. Vznikajú tak, ako sama hovorí, rovnaké/nerovnaké veci. Nazerajúc trochu do zákulisia projektu zisťujeme, že introvertnejšia Lucia Gašparovičová je klasickému užitému umeniu/remeslu predsa len trochu bližšie a aj napriek tomu, že výstava je vyváženým celkom, nemôžem sa ubrániť pocitu, že Marcelovi svojimi kolekciami sekunduje, sprevádza ho trochu z úzadia v jeho životnej téme. Viac info a foto k výstave tu.

Ly+żi¦Źky Lucie Ga+íparovi¦Źovej

Považská galéria umenia v Žiline

PGU je známa predovšetkým zbierkou – Prvým múzeom intermédií na Slovensku a pôsobením bývalej riaditeľky Kataríny Rusnákovej, ktorá v deväťdesiatych rokov vytvorila z PGU snáď najprogresívnejšiu inštitúciu na Slovensku zameranú na súčasné umenie. PGU bola založená v roku 1976, v prvom desaťročí svojej existencie venovala pozornosť predovšetkým súčasnej slovenskej kresbe. Galéria sa od deväťdesiatych rokov sústreďuje na zbieranie a realizáciu výstavných projektov, okrem tradičných médií i diel z oblasti inštalácie, videoartu a site – specific diel. Produkuje výstavy regionálnych, slovenských, ale i medzinárodných umelcov. Čo sa týka autorov pochádzajúcich zo Žilinského kraja, treba podotknúť, že práve odtiaľto pochádzajú títo umelci: ako prvý porevolučný riaditeľ PGU Alex Mlynárčik, Roman Ondák, Pavlína Fichta Čierna, Anton Čierny, Tomáš Rafa, Jaro Kyša, Matej Vakula, ako aj Marcel Benčík a Lucia Gašparovičová. Galéria má, vďaka osobnému vzťahu súčasného riaditeľa Milana Mazúra k Taliansku, už viacero rokov jednu taliansku skupinovú výstavu ročne, v rámci festivalu Dolce Vitaj. V roku 2009 tu Alex Mlynárčik kurátoroval výstavu predstaviteľa Nového realizmu Marka Brusseho… Na prízemí galérie je inštalovaná stála expozícia, pozostávajúca zo zbierky intermédií a expozície Vincenta Hložníka. V depozite sa nachádza i rozsiahla zbierka predstaviteľa socialistického realizmu, sochára Rudola Pribiša.

Musím priznať, že ma, počas návštevy PGU, prekvapila vysoká účasť na vernisáži. A to som tento rok navštívila PGU počas vernisáže dvakrát. Druhou bola výstava talianskeho súčasného umenia s krkolomným názvom Dvadsať v jednej, 20 krajov v 1 Taliansku, 20 umelcov v 1 výstave. Za hustotu návštevníkov počas otvorenia týchto dvoch výstav by sa nemusela hanbiť ani SNG. Avšak, ako podotkla v našom rozhovore Mira Sikorová-Putišová, stane sa, že návštevnosť počas trvania výstav nebýva vždy uspokojujúca. Počas rozhovorov s autormi a kurátorkou výstavy som získala cenné informácie o prípravách výstavy, ktorá môže byť považovaná za akúsi prípadovú štúdiu fungovania celej inštitúcie.

Práca kurátorky Miry Sikorovej-Putišovej, ktorá získala pre výstavu i dotáciu z Ministerstva kultúry SR, podľa Marcelových slov, spočívala vo vytvorení čo najideálnejších podmienok pre prácu. Spolupráca s inštitúciou bola podľa Benčíka trochu problematická, napriek výbornému nasadeniu ľudí ako kurátorka Eliška Mazalanová, najmä v narážaní na rôzne byrokratické štandardy galérie, čo komplikovalo prácu. Napríklad kvôli verejnému obstarávaniu bolo nutné na poslednú chvíľu zrušiť objednávku políc do výstavy a rýchlo nájsť nového dodávateľa. Možnosti výberu materiálu potrebného na výstavu boli skrátka umelcom nedostatočne odkomunikované. Umelci potrebovali, okrem materiálneho zázemia, keďže inštalácia výstavy bola vcelku jednoduchá, skôr pochopenie a podporu. Potrebovali stráviť týždeň v galérii, zžiť sa s miestom a jeho priestormi.

Poh¦żad do v+Żstavy

V galérii pôsobia okrem riaditeľa a kurátora, asistent riaditeľa, ekonóm, lektori/strážcovia, údržbár/správca budovy/šofér/inštalačný technik, správca zbierkového fondu. Organizačná štruktúra PGU zodpovedá možnostiam inštitúcie financovanej VÚC, no vzhľadom na aktuálne požiadavky na profesionálny chod i jej zameranie na intermédiá a videoumenie, môže byť zaujímavým postrehom, že nemá vytvorené miesto galerijného pedagóga. V súvislosti s náročnosťou projektu/výstavy býva spravidla funkcia a práca kurátora, produkčného, resp. projektového manažéra a galerijného pedagóga mnohokrát komprimovaná do jednej pozície kurátora galérie/historika umenia. Podriadenosť  samosprávnemu kraju situácii tiež nepridáva. V Žilinskom kraji je totiž až päť galérii (okrem Žiliny v Martine, v Oščadnici, v Liptovskom Mikuláši /tu vraj riaditeľka prenajíma časť galérie aj ako sobášnu sieň…/, v Dolnom Kubíne), čo je najviac zo všetkých krajov, a to sa zrejme odráža aj na možnosti financovania zo strany zriaďovateľa oproti iným krajom. Avšak fungovanie PGU nie je len otázka financií, ale najmä uplatňovania správnych koncepčných riešení a možností získavať mimorozpočtové finančné zdroje. Mira Sikorová-Putišová cituje z textu Petri Hanákovej Rusnákovský inscenovaný newspeak v diele Ženy – inštitúcie? (Slovart, VŠVU, 2010, s. 152): „že čo sa týka PGU, je kurátorka Mira Sikorová – Putišová v spojení s riaditeľom Milanom Mazúrom vhodným riešením pre región – „medzi centrom a perifériou“. Dopĺňa však: áno, najmä v prípade dramaturgie výstav a akvizičnej činnosti. Vzhľadom na súčasnú situáciu (t.j. permanentný nedostatok financií na odbornú činnosť – teda na výstavy, akvizície, vydávanie publikácií, čo v praxi znamená, že odborné aktivity sú financovan vo výraznej miere z dotácií MKSR), je pre ňu ideálnym riešením realizácia menšieho množstva, avšak kvalitnejších a náročnejších projektov a uplatňovanie väčšej selektivity projektov v zmysle ich kvality. Možnosťou pre PGU je zintenzívnenie sporadicky fungujúcej vzdelávacej činnosti spolu s vytvorením jej udržateľného systému a korekcie vo fungovaní PR (napr. galéria nemá funkčný facebookový profil, i napriek limitom zo strany zriaďovateľa a má pomerne neprehľadnú webstránku s neatraktívnym vizuálom. Spolu s praxou vzdelávacích aktivít sa tieto faktory podieľajú na vytváraní obrazu inštitúcie na verejnosti, a tým môžu mať vplyv i na návštevnosť. Ambíciou kurátorky stálej expozície mediálneho a intermediálneho umenia – Prvé múzeum intermédií – Miry Sikorovej-Putišovej je danú expozíciu tematicky obmieňať. Zbierku intermediálnych diel má galéria najmä vďaka akvizičnej činnosti Kataríny Rusnákovej v 90. rokoch a po jej odchode je od roku 2006 opätovne systematicky budovaná takmer výlučne vďaka udeleným dotáciám z MKSR. Pre ilustráciu si priblížime akvizície PGU (i mimo intermédií) za posledných pár rokov: V roku 2012 galéria zakúpila autorský grafický album Brun Roberta Bruna z roku 2006, dielo Antona Čierneho Hostia/Za Jozef T., z roku 2006 /objekt, videoinštalácia/ a dielo Táne Hojčovej. V roku 2013 pribudlo do zbierky video Pavlíny Fichty Čiernej Home identity z roku 2011, mobilný objekt Zblúdilé umenie od Stana Masára z obdobia 2009-2011 a v roku 2014 objekty Patrika Kovačovského Odvrátená strana, (1997) a Radovana Čerevku Minimal Beslan (2007) a 4 plagáty Marcela Benčíka. V roku 2015 PGU plánuje získať inštaláciu Petra Rónaia Kunst V Hale (1972-2014) a akryl na plátne Strakamakatá krava (2009) Michaela Rittsteina.

Súčasný riaditeľ Milan Mazúr prišiel do galérie v roku 1994, vtedajšia riaditeľka Katarína Rusnáková mu ponúkla miesto kurátora súčasného umenia. Po odvolaní Kataríny Rusnákovej sa, podľa jeho slov, s Antonom Čiernym začali zaoberať prípravou kurátorských projektov, dali priestor mladým kurátorom so snahou udržať kvalitu a neskĺzať do regionalizmov. Neskôr vyhral v konkurze na post riaditeľa, na ktorom pôsobí od roku 1999. Divácky potenciál považuje, na rozdiel od Sikorovej – Putišovej, za dosť veľký, pripravený i na experimentálnejšie formy umenia, čo považuje za dedičstvo pôsobenia Kataríny Rusnákovej. Ocenil projekt digitalizácie iniciovaný SNG, vďaka ktorému boli zdigitalizované všetky zbierky galérie. Jeho snahou je spraviť aspoň štyri veľké projekty ročne. Riaditeľ si spoluprácu s kurátormi galérie veľmi pochvaľuje…

Kurátorka Mira Sikorová-Putišová, ktorá v galérii pôsobí 12 rokov (momentálne je na materskej dovolenke, zastupuje ju od septembra 2014 Eliška Mazalanová) sa k fungovaniu galérie vyjadruje opatrne: Konštatuje skryté rezervy jej chodu. Súvisí to trochu i so závislosťou galérie od samosprávy.

V roku 2015 plánuje PGU nasledujúce výstavy: architektonickú výstavu CEZAAR+Sedlák (A+B+C+D), výstavu Milana Sokola (kurátorka A. Vrbanová), výstavu talianskeho súčasného umenia, realizovaná v spolupráci s Talianskym kultúrnym inštitútom v Bratislave v rámci festivalu Dolce Vitaj, festival Fest Anča, výstavu Tomáša Rafu (kurátorka M. Sikorová-Putišová), prehliadku výberu študentských prác z prieskumov z troch slovenských akadémií umenia KEBABB (kurátorka E. Mazalanová), dvojvýstavu Dany Krajčovej a Martina Oscitiho (kurátor M. Mazúr) Martina a Jozefa Žovincovcov s názvom Žovinec Bros (kurátorka K. Hermanová). Okrem toho Eliška Mazalanová pripravuje v roku 2015 projekt umeleckých intervencií, krátkodobých akcií v Ciachovni /nový priestor PGU/, počas ktorého by mali štyria mladí umelci vytvoriť nové diela.

Žilina je zaujímavá aj tým, že tu vznikla občianska iniciatíva, ktorá vyústila do založenia novej Kunsthalle v priestore Novej synagógy. Zvláštne je, že tieto dve inštitúcie zatiaľ veľmi nespolupracujú, možno sa ešte trochu oťukávajú.

Záverom by som zhrnula, že PGU, i napriek zmieneným nedostatkom, funguje ako jedna z výraznejších a progresívnejších regionálnych galérií, ktorá je otvorená experimentálnejším prístupom, s vyváženou dramaturgiou. I keď ešte stále by bolo potrebné nebáť sa očistiť ju od konzervatívnejších regionálnych nánosov.

Komentáře

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *