TS: Dominik Hlinka

Geodézia obrazom / Dominik Hlinka / Lucia Miklošková / Galéria Cypriána Majerníka / 27. 9. 2012 – 25. 10. 2014

Dominik Hlinka patrí do nastupujúcej generácie výrazných mladých autorov, absolventov ateliéru maľby Klaudie Kosziby. Výstava predstavuje poslednú, najnovšiu časť jeho tvorby, ktorá vznikala počas obdobia realizácie praktickej časti zadania absolventskej práce. Oproti ostatným maliarskym ateliérom, ateliér maľby Klaudie Kosziby charakterizuje istá inakosť – prebieha tu zvláštna synergia hĺbavo koncentrovaného uvažovania o špecifickej (ne)vypovedateľnosti jazyka tohto klasického média. Takto načrtnutá charakteristika je prirodzene prítomná aj v tvorbe Dominika Hlinku.

Výstava prezentuje výber malieb s krajinnými scenériami. Autor neprepisuje len krajinu, ale v dielach sprítomňuje zároveň otázku možnosti samotného prepisu. Nejde o to, čo autor vidí a prenáša na plátno, ale o samotné videnie, v ktorom sa pozorovateľ na chvíľu stáva vecou samotnou – tým, čo je pozorované. Série malieb možno geograficky lokalizovať troma miestami – Armou a Hornými Semerovcami, nachádzajúcimi sa na mape Slovenska, a známou francúzskou horou St. Victoire.

Hlinka do svojej tvorby už dlhodobejšie zapája digitálne technológie. S maľbou nepracuje len v reálnom fyzickom priestore, ale rovnako aj vo virtuálnom prostredí. Často prechádza k site-specific inštaláciám či objektovým realizáciám (zväčša ide o modely), avšak aj tu ostáva stabilným gravitačným centrom jeho uvažovania mediálne pole maľby. Hlinka využíva kreatívny počítačový softvér, ktorým simuluje optické vlastnosti maliarskych techník. Prečo to robí? Prvá odpoveď pramení z nutnosti tvorby – počítač mu poskytuje instantný ekonomický priestor kreativity. Druhou odpoveďou je, že ho to skrátka baví, a táto „nová“ technológia pre neho predstavuje nástroj hry a experimentovania. Autor svet digitálnych technológií chápe ako prirodzenú a samozrejmú súčasť dnešného života, ktorý definitívne (p)re-form(ul)oval myslenie o obraze (bytie v obraze). Kontrast medzi priestorom reálnym a virtuálnym teda nevníma radikálne, ale naopak, virtuálny priestor pociťuje ako alternatívu, ktorá mu otvára nekonečné pole možností kreatívnej realizácie.

V diele Arma zobrazujúcom ruiny neorenesančného kaštieľa Hlinka využíva počítač ako partnera na dialóg. Zadáva mu informácie, prenáša do neho rukodielne vytvorené maľby a čaká, ako ich vyhodnotí – či ich príjme alebo odmietne. Vzniká tu zvláštna interakcia medzi živým a neživým, tradičným a technickým (reálnym a virtuálnym), prítomným a neprítomným (fyzickým a abstraktným). Maľba sa prepisom do digitálneho prostredia dematerializuje a stáva sa informatívnou situáciou. Obrazy sú do počítača vkladané ako jednotky – vizuálne uzly, ktoré software syntetizuje a vytvára z nich vo svojej zložitosti ešte dokonalejší obraz. Ide tu o akési programovanie – komputovanie maľby (V. Flusser). V tejto zvláštnej sublimácii prijíma maľba vlastnosti, ktoré sú v rámci jej tradičného diskurzu absolútne protirečivé. To, čo by Hlinkovi tradičné médium nikdy nebolo dovolilo uskutočniť, na to využíva počítač s ktorého jazykom fúzuje pôvodný maliarsky obraz.

Výsledné prezentované dielo pozostáva z inštalácie malieb a digitálneho obrazu. Metóda práce aj priestorového rozvrhu malieb je priam kinematografická. Obrazy usporiadané vedľa seba zobrazujú ruinu z rôznych uhlov pohľadu. Seriálový princíp vytvára myšlienku strihu. Prázdne miesto definuje pohyb (a teda aj čas), ako presúvanie vlastnej pozície v krajine. Medzi obrazmi nevzniká žiadne rozprávanie (medzi nimi nie je žiadny výrazný kontrast – montáž sa nevyužíva ako kontrapunkt), Hlinka svoju pozornosť smeruje na moment konkrétneho zobrazenia. Výslednú syntézu malieb – „kinematografickú projekciu“ – možno interpretovať, ako autorovu túžbu obsiahnuť celostnosť videnia a komplexný stav bytia veci, vzoprieť sa fragmentárnosti poznania, na ktorú sa drobí svet, v závislosti od našej pozície v ňom. V rámci umeleckého uvažovania Dominika Hlinku ide priam o sizyfovskú úlohu, pretože sa maľbu snaží „preľstiť“ inými možnými prostriedkami.

Princíp „skladačky“ (mozaiky) je na výstave prítomný v takmer všetkých dielach. Hlinka pracuje na princípe série eratických fragmentov – dlhšie obdobie sa venuje jednému motívu, ktorý až obsedantne rozkladá na drobné. Tak ako zvedavé dieťa (revolucionár), ktoré hračku zničí v túžbe odhaliť mechanizmus jej fungovania, aj Hlinka analyzuje videnie tým, že ho neustále rozbíja. Kým kubizmus rozkladal obraz v rámci jedného obrazového celku, princíp fazetácie Hlinka využíva na organizovanie väčších obrazových sérií. Deje sa tu to, čo Walter Benjamin nazýva „paradigmou kaleidoskopu“, teda neustále prehodnocovanie, transformovanie – demontáž a remontáž – permanentná premena videnia. Preskakovanie od obrazu k obrazu, pri ktorom fyzicky zotrvávame na rovnakom mieste.

Sériu diel z francúzskeho prostredia tvoria tentoraz kresby realizované v digitálnom formáte. Hlinka putoval krajinou s cieľom prechádzať trasu Cézanna. Cestu zaznamenával kresbami rovnakých miest, ktoré pred ním „premeriaval“ francúzsky maliar, no prirodzene k ním pridával nové. Vzniknuté obrazy pôsobia priam lyricky čisto, subtílne až meditatívne. Tento výraz podporuje médium. Kresby samé o sebe akoby ani neexistovali, ostávajú nám vzdialené, uložené na akomsi neuchopiteľnom abstraktnom (ne)mieste. Zobrazenia vypĺňa otvorený, prázdny biely priestor, ktorý zakladá plnosť týchto výjavov.

Hlinka sa rozhodne netúži prevteľovať do role Cézanna, naopak, tu ide o krajinu, autenticky prežiť skúsenosť vizuálna – otvoriť sa skúsenosti miesta (Didi-Huberman). V tomto bode môžeme nachádzať antropologický rozmer Hlinkových kresieb. Zároveň sa tu rozohráva implicitný dialóg medzi dvoma maliarmi (ale aj časmi – minulosťou a prítomnosťou), ktorého živou potravou je teleológia hľadania nemennej povahy veci, prenikanie k jej organickej dreni.

Prácu s virtuálnym prostredím môžeme analyzovať aj ako premiestňovanie veci – z historického času do stavu posthistorického, bezrozmerného (nulorozmerného) – do komputácie definitívneho pojmu. Deleuze s Guattarim by povedali, že kým v maľbe sa hladký priestor podriaďuje ryhovanému (logos), v digitálnom formáte ide o prekrývanie ryhovaného hladkým, pričom tento pohyb rekurzívne pokračuje ďalej. V Hlinkovej tvorbe sa ukazuje práve tento asymetrický pohyb, približovania a vzďaľovania sa k veci, v tomto prípade krajine. Vrstvenie hladkého a ryhovaného je pohyb od otvoreného k uzavretému, od nemetrického k metrickému, decentralizovaného k centralizovanému, od haptického k optickému, od intenzívneho k extenzívnemu. Vo výsledku ide o asymetrický pohyb, kolísanie medzi predmetným a abstraktným, kedy sa veci približujeme vzďaľovaním.

Lucia Miklošková