Bez zbytočného pátosu

Odkedy je Lucia Dovičáková na scéne, v súvislosti s jej tvorbou sa v rôznych textoch a kontextoch vo variáciách opakuje a pozvoľna i rozširuje súbor niekoľkých kľúčových slov, slovných spojení či charakteristík, ktorými sa kritika a teória snaží jej dielo nejako definovať. Spomína sa hlavne nasledovné: narativita, priamočiarosť, podvratnosť, irónia, paródia, hyperbola, expresivita; v témach materstvo, telesnosť, ženskosť, intimita, reflexia rodových stereotypov; nakoniec, cez fenomén autoportrétu citeľná autobiografickosť; všetko v šate bad painting.

Čo sa týka poslednej spomenutej charakteristiky, autorkin maliarsky rukopis je naozaj svojský (drsný, nekultivovaný, neprecízny, „bad“). Myslím si však, že nie je tým, čo primárne diváka na jej diele osloví. V Dovičákovej prípade sú podľa mňa v prvom rade dôležité tematika a motivika jej prác a ich ikonografický komplex. Zaujímavé však je, že ešte v roku 2006 (diela na výstave Nová generácia, PGU Žilina, kurátorka Mira Sikorová – Putišová ) nebola jej maľba až taká „zlá“, no vrkoče medzi hlavou a lonom Dovičáková plietla už vtedy. Osobne v podstate oceňujem, že autorka sa rozhodla viac ako cizelovať techniku, rozvíjať témy, ktoré ju zaujímajú a možnosti ich symbolickej reprezentácie. Maliarsky precíznu a delikátnu Dovičákovú si je vlastne ťažko predstaviť. Domnievam sa, že to, čím jej maľba dnes zaujme, by azda vo vycibrene uhladenej podobe pôsobilo skrátka slizko.

Čo však možno autorke vytknúť a čo ma na jej výstave v GMB trochu iritovalo, je istá nekonzistentnosť jej „zlej maľby“. Naprieč vystavenými dielami totiž nedokonalosť faktúry, respektíve maliarskeho prevedenia kolíše: tu vyzerá ruka ako ruka, inde ako zemiak bizarného tvaru, na jednom mieste stekance, vedľa už nie, tam pokrytá celá plocha, vedľa biely kúsok plátna, pričom to všetko nemá žiaden (významotvorný) zmysel. Človeku by sa mohlo zdať, že v istom momente realizácie diela sa už autorke nechcelo ďalej sa s tým babrať, akoby pri niektorých prácach už nemala čas alebo chuť ďalej na obraze pracovať. Problémom skrátka je, že občas je jej zlá maľba jednoducho veľmi zlá.

Dôvody, prečo je to tak, môžu byť dva. Prvý môžeme definovať ako netrpezlivosť, alebo, zákernejšie, ako neschopnosť maľovať, hoci aj v „bad“ štýle na istej kompaktnej úrovni. Druhý, pravdepodobnejší dôvod (ktorý súvisí s tým, čo som už naznačil – a síce, že v Dovičákovej prípade je dôležitejšie ako technika niečo iné), je nasledovný: Autorka sa sústredí na sprostredkovanie istých obsahov, ktoré vizuálne konštruuje najmä ako figurálne, obrazné (v zmysle: nie doslovné) kompozície s tendenciou k ich naratívnemu domysleniu, pričom spôsob akým tvorí, je analogický so spôsobom, akým človek vníma obraz (vo všeobecnosti). Divák vníma (a autorka konštruuje) obraz ako súbor ťažiskových, informačne, významovo zaťažených vizuálnych uzlov, ktoré sú pre interpretáciu zásadné, a abstrahuje od precíznosti zobrazenia, pozadia, či priestoru medzi týmito prvkami. V tejto perspektíve teda nie je dôležité, že ručička batoľaťa vyzerá ako degenerovaný zemiak, ale to, že s radostným, nezúčastneným, alebo agresívnym výrazom driape matke po tvári (séria Madona s dieťaťom, 2013), pričom celý výjav jednoznačne reaguje na konvenciu, či klišé ikonograficky kanonizovaného portrétu Madony s dieťaťom, ktorý sa aj dnes v modifikovaných podobách uplatňuje ako prostriedok reklamy, marketingových manipulácií, či presadzovania rôznych ideálov a ideológií.

Irónia, paródia, ba karikatúra idealizovaných vizuálnych reprezentácii (a) mýtov spojených so ženskosťou, tehotenstvom a materstvom sa pritom tiahne celou výstavou. Dovičáková napríklad konfrontuje často sexuálne vnímané ženské atribúty s realitou materstva a ukazuje, že oblasť lona, prsia alebo brucho (signifikantný motív mnohých vystavených diel) nemusia byť vnímané, hlavne z pohľadu zainteresovaného subjektu ženy-matky, ako také milé a sexi, ako sa nám často prezentujú (Deti kvetov, 2010; Ššššššš, 2014).

V kontexte Dovičákovej často využívaných motívov (vrkoče spájajúce dve telá alebo rôzne časti jedného tela, hyperbolizované prsia, parazitovanie alebo vyrastanie rastliny z tela, splývanie tela s prostredím, atď.) je novým prvkom, ktorý sa na výstave objavuje, práve brucho (tehotnej ženy). Zmienka o bruchu sa azda môže zdať banálna či dokonca irelevantná, no ide o ďalší motív, ktorý umožňuje pochopiť autorkino (či už vedomé, alebo podvedomé) vnímanie tela a jej umelecké narábanie s týmto nie len fyzicky, ale aj symbolicky vnímateľným a interpretovateľným fenoménom. Oproti masovo prezentovanému ideálu, respektíve konceptu tela ako úmernej, celistvej, integritou definovanej a pôvabnej ľudskej „schránky“, sa dovičákovské ženské telo otvára, alebo expanduje (napr. bruchom) do priestoru, komunikuje so svojimi ostatnými časťami i okolitým prostredím, odkrýva svoje vnútro, necháva zo seba iné telo vystupovať alebo poukazuje na svoju previazanosť s ním (Baby blues, Prenášanie, Kŕmenie, Keď plače matka, Prvý trimester; 2013).

Dôležitý je aj fakt, že aj keď sa tvár „hlavnej postavy“ obrazu často podobá na tvár samotnej umelkyne a tematika malieb niekedy súvisí s reálnymi životnými udalosťami skutočnej a konkrétnej ženy – autorky, nejde o dajaké výsostne subjektívne maliarske výlevy, ale o synekdochické (pars pro toto) vizuálne vyjadrenie, ktoré je zároveň generačnou (ako poznamenáva v katalógu k výstave kurátor Richard Gregor), pritom špecificky ženskou kritickou výpoveďou o intímnych či sociologicko-psychologických aspektoch fenoménu tehotenstva, materstva a (seba)vnímania ženy, prípadne reflexiou obskúrnych rodovo podmienených schém ženskosti, realizovanej s humorom, odľahčene a bez zbytočného pátosu.

Navyše, Dovičákovej maľba, „zlá“, často podvratná a nenadbiehajúca nikoho vkusu, je čarovná aj tým, že oslovuje v rovnakej miere, i keď rozličným spôsobom, nie len odbornú, ale i laickú verejnosť. A to sa dnes nevidí často.

Ľuboš Lehocký