Kľúčový priestor

V Brne prebieha do 29. júla 2014 výstava diplomantov FaVU. Už po niekoľkýkrát sú diplomové práce prezentované v Domě pánů z Kunštátu Domu umění města Brna - a nielen tam.

Predchádzajúce tri výstavy sa nazoaj koncentrovali len na tento priestor a vyzerali ako výstavy diplomantov, prípadne vychádzali z toho, že ide o školský typ výstavy (napr. “A B C D E F – abeceda diplomanta” v kurátorskej koncepcii Jiřího Ptáčka z roku 2011 - motívom bol systém hodnotenia). Tohtoročná realizácia má citlivejší site-specific prístup k dielam a ponechala viaceré z nich v pôvodných inštalačných priestoroch, čo im veľmi prospelo a evokovalo menšie bienále (asi aj v kontexte iných letných bienále ako napr. Bienále GD). Možno niektoré z priestorov boli k dispozícii kratšiu dobu ako “kľúčový” priestor v Domě pánů z Kunštátu, ale v tomto prípade naozaj platilo menej je viac a kto si našiel čas na všetky diela, videl aj iné zaujímavé priestory. Koncept odhalil profesionálny prístup pedagógov, kurátorov aj študentov, ktorí uvažujú o priestoroch prezentácií diel v iných ako len školských dimenziách, aj keď z nich vychádzajú a reagujú na ne. V koncepcii Filipa Cenka a Barbory Klímovej vznikla kurátorská výstava, ktorá je vo všetkých rovinách plnohodnotná a nepôsobí len ako prezentácia školy. Jednotlivé práce sú vystavené na princípe vizuálnej aj obsahovej súhry. Vo výslednej kompozícii je každé dielo samé za seba, ale zároveň je súčasťou celku, podobne ako vo vzťahu študenta a školy – jedno podporuje druhé.

V priestoroch 4AM – Fóra pre architektúru a média na Rosického ulici bolo nainštalované dielo Julie Gryboś a Barbory Zentkovej. Autorky študovali v Ateliéri malířství 2 u Luďka Rathouského. Vytvorili diplomovú prácu spoločne, a tak ju aj obhajovali. Mohlo by sa zdať, že nakoľko ide “iba” o maľby so špeciálnym nasvietením, zvukom a videom, nemal by byť až taký problém dielo preniesť. Autorky však už počas prezentácie jasne vyjadrili názor, že je neprenosné. Jeho súšasťou bola napr. aj pohyblivá drevená podlaha a určite aj genius loci miesta (v blízkosti je napr. galerie TVAR, v ktorej autorky robia kurátorky a železničná trať ČD, ktorá taktiež dotvára zvukmi vlakov istú atmosféru).

V Archíve Masarykovej univerzity na Komenského námestí vystavili svoje diela Zuzana Martiníková a Jiří Topinka. Dielo Zuzany Martiníkovej siahlo do rodinného archívu jej starého otca Jaromíra Martiníka – umeleckého samouka, ktorému týmto spôsobom urobila dôstojnú zenovú inštaláciu a seba postavila do role kurátorky výstavy pod názvom “Né příliš známý malíř”. V priestoroch Ponavy sa ako súčasť ďalšej výstavy Tri plus Tri prezentovali tri diela – Matěj Řízek, Michal Orság a Branka Ulrajević. Tieto diela boli teda súčasťou dvoch výstav zároveň. Všetky tri boli technicky veľmi náročné a ich realizácia v priestoroch Ponavy, ktorá sa má búrať, bola nabitá nostalgickou atmosférou. Prenesená stará “SNP” drevenica Michala Orsága zakliesnená v polorozpadnutej budove Ponavy vytvorila stretnutie dvoch architektúr, ktoré sú prakticky nefunkčné a zmenili svoj účel - drevenica sa stala artefaktom a stará industriálna hala výstavným priestorom. Neviditeľný systém sklenených trubiek Matěja Řízka “Prostory jinde” pripomínal opustené laboratórium, po ktorom zostali len “vzdušné zámky” a odrazy na vodnej hladine. Branka Uljarević vytvorila systém modrých skiel ukotvených tento raz do kameňa. Vzniklo tak nové rozdelenie priestoru množiace sa v magických labyrintoch odrazov s názvom “Náhodná instalace”.

Najviac diel, ktoré ešte stále môžeme vidieť, je vystavených v Domě pánů z Kunštátu. Veľa artefaktov na skupinovej výstave bez tematického zameriania nie je jednoduché “ubytovať” tak, aby sa všetky navzájom zniesli. Zároveň nie je jednoduché nakombinovať techniku a vytvoriť všetkým vhodné podmienky na symbiózu bez umelého oddeľovania. Keď sa to podarí, vznikne výstava z ktorej má divák ucelený zážitok aj bez toho, že by potreboval ústrednú tému alebo popisky. Na architektonickom riešení a realizácii sa zúčastnili pedagógovia, študenti aj technici (Matěj Řízek, Tomáš Hrůza, Zbyněk Navrátil, Pavlína Komoňová, Andrei Shulha, Pavel Sedláček atď), ktorí priestor upravili v pozoruhodnej súhre. Všetky diela majú zároveň veľmi vhodne zvolené prezentačné médiá. Nevedela som si napr. predstaviť v akej forme sa vystaví performance Tomáša Hrubiša – “Sbohem a řetěz”. Táto otázka vyvstala už počas obhajoby, pričom k riešeniu sa nedošlo. Autor hral na klavíri za doprovodu ďalších hudobníkov v malej tmavej miestnosti na Rosického ulici emotívnu skladbu, odkazujúcu na dve udalosti v jeho živote (v jeden deň smrť Filipa Topola a rozchod s priateľkou skoro presne pred rokom). Malý Sony video monitor aký sa používa v strižni, na ktorom sa dokumentačný záznam prezentuje, nič nepredstiera, pateticky neprebíja a podporuje audio aj autenticitu, akoby štúdiovej nahrávky, čo je u tohoto diela podstatné.

Pôvodnú atmosféru umocňuje aj celá časť tejto expozície, ktorá pôsobí exkluzívnejšie, podobne ako v múzeu - je natretá na tmavo a exponáty sú bodovo nasvietené (ďalšie vystavené diela: Ateliér socha 1, Ateliér performance). Všetky veľkoformátové projekcie majú adekvátnu kvalitu (Adéla Sobotková – Holographic Hieroglyph, Alžbeta Bačíková – Talk and Twerk, Petr Šprincl – Vlci v hořáku) zvukovo sa nemiešajú a fungujú! Dramaturgia a dizajn výstavy sú navrhnuté tak, že ich divák síce vníma, ale nie sú rušivé (sedenie, tiráž, číslovanie, paneláž, tmavé steny).

Na prízemí sú veľkoryso vystavené len tri diela. Všetky nejakým spôsobom pracujú s mytológiou, archetypom, zaoberajú sa transcendentnými otázkami a tým, čo je neuchopiteľné či nepochopiteľné (Adéla Sobotková – Holographic Hieroglyph, Petr Machač - Absence, Martina Pavelková – Visible: Vzkazy bohům), hneď pri vstupe navodia atmosféru nabádajúcu k uvažovaniu o inom videní sveta, ktoré sa potom v koncentrovanejšej podobe prezentuje na prvom poschodí. Dielo Petra Machača “Absence”, by bolo možno vhodnejšie nainštalovať hneď pri vstupe, kde je pokladňa, jeho gesto obdarovávania by pôsobilo jednoznačnejšie (vstup na výstavu je totiž voľný, čo v Dome umění města Brna nie je bežné).

Na hornom poschodí je pri vstupe veľká a prehľadná tiráž. K dispozícii je príjemné sedenie, niekoľko na prvý pohľad nenápadných ale obsahovo aj graficky zaujímavých publikácií a videí (práce študentov AGD 1, AGD 2 - grafický dizajn), slide show foto dokumentácie diel, ktoré na výstave fyzicky prítomné nie sú a aktuálny katalóg (možnosť zakúpiť za 100 Kč). Úvodná časť expozície vďaka tomuto všetkému pôsobí trochu ako študovňa či miniarchív. Po tejto časti divák prejde okolo troch vizuálne sa dopĺňajúcich diel pracujúcich s nájdenými materiálmi a rôznymi možnosťami formátov (Michaela Vrbková - kresba, Josef Mrva - objekt, Anita Somrová – inštalácia). Po nich sa dostane k otázkam identity a role (Ivana Hrončeková – Československo. Privátna poézia, Alžbeta Bačíková - Talk and Twerk).

Takto kojkunktívne z hľadiska tém, by sa dalo pokračovať ďalej až po posledné video, ktorým výstava vrcholí – “Vlci v hořáku” - od Petra Šprincla. Video je nakrútené na VHS a završuje “Ságu rodu Šprinclových” (99, Holywood, Čapatý Ján) záberom na najmladšieho nedávno narodeného Petrovho syna - nesúceho dedovo meno – Adolfa Šprincla. Za najautentickejšie a možno aj najvzácnejšie považujem video Františka Waltera – “Maso, kosti, zbytečnoti”. Autor prakticky vôbec nevystavuje, aj keď má výborné diela s veľmi osobitou poetikou, estetikou a humorom, takže pokiaľ si jeho video nepozriete teraz, už ho asi nikdy neuvidíte.

Súčasťou výtavy je aj katalóg, ktorý graficky riešili opäť študenti – Jakub Švehla a Lenka Vomelová. Nájdeme v ňom fotoreprodukcie diel a záznamy z obhajob podľa ich pôvodného časového harmonogramu (aj s autenticky dotrhaným a popísaným skenom rozpisu). Týmto reportážnym prístupom vznikla živá obrazová koláž, ktorá ukazuje nielen diela, ale aj autorov, pedagógov a divákov, a to nenúteným dokumentačným spôsobom. Nezainteresovanému divákovi nie je vždy úplne jasné, kto na fotke je autor, pedagóg alebo divák, čo bol pravdepodobne aj koncepčný zámer. Nakoľko som bola na niekoľkých obhajobách aj osobne, môžem povedať, že viaceré z nich boli veľmi emotívne a táto zložka sa mi javí pri nich dosť podstatná,  ale pre diváka v galérii prakticky neprezentovateľná - takto sa tam objavila aspoň podprahovo. Škoda, že obálka publikácie tak celkom nekorešponduje s touto dokumentačnou koncepciou vo vnútri.

Textová časť katalógu je vďaka Barbore Klímovej a Blahoslavovi Rozbořilovi pozitívnym vhľadom na súčasné postavenie umelca a umenia v spoločnosti – to, ako sa vyjadril Blahoslav Rozbořil “zvyšuje stabilitu společnosti”, ktorá je čoraz pragmatickejšia a prospieva jej protiváha imaginatívnosti v umení: “Ďelat neužitečné (a osobně riskantní) věci je to, co tento svět potřebuje.” Študentov umenia vidí perspektívnejšie ako študentov ekonomiky, hlavne z hľadiska medziodborových fúzií. Barbora Klímová ich dokladuje niekoľkými vybranými príkladmi študentov, ktorí boli nominovaní na Cenu Dekana (František Walter, Zuzana Martiníková, Alžbeta Bačíková, Branka Uljarević), neuvádza ich preto, že by ich diela chcela vyzdvihovať nad iné práce a úprimne priznáva, že pri niektorých dielach nezdieľa úplne ich jazyk, a tak dochádza k neporozumeniu, či len čiastočnému porozumeniu. Toto neporozumenie zažíva prakticky každý divák, ale od pedagóga sa automaticky očakáva, že by mal rozumieť všetkému, aj tomu čo sa dá len matne tušiť a na základe toho dielo potom hodnotiť. Tohtoročné hodnotenia boli veľmi individuálne tak ako vždy, no bolo cítiť že, noví vedúci ateliérov už nie sú takí úplne noví, a tak prehodnocujú predkladané práce už aj z perspektívy určitej retrospektívy podobne ako formát tohoto typu výstavy prehodnotili Filip Cenek a Barbora Klímová.

Zuzana Janečková | Narodená 1979, je absolventkou Fakulty humanitny vied, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Katedra výtvarej tvorby, odbor slovenský jazyk – výtvarná výchova (1998—2004), Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, odbor Socha, objekt, inštalácia a odbor Intermédia a multimédia (2006—2008) a Fakulty výtvarných umění Vysokého učení technického v Brně (2009—2012). Je aktívna umelkyňa. V súčasnosti pracuje ako kurátorka v Galerii mladých TIC Brno.