Artalk.cz

TZ: Vstúpte prosím (!)

Vstúpte prosím (!) /  Turčianska galéria / Martin / 28.09. 2013 – 10.11.2013

pozvanka  VSTÚPTE PROSÍM (!)

 Vstúpte prosím (!)

 

Vystavujúci autori a autorky: Eja Devečková, Richard Fajnor, Petra Feriancová, Anetta Mona Chisa & Lucia Tkáčová, Stano Masár, Marianna Mlynárčiková & Nóra Ružičková, Ivana Sláviková, Veronika Šramatyová

Miesto konania výstavy: Turčianska galéria, Malá výstavná sieň, Daxnerova 2, Martin

Kurátorka: Lucia Miklošková

Vernisáž: 27.09. 2013 o 17:00 hod.

Trvanie výstavy: 28.09. 2013 – 10.11.2013

 

Výstavný projekt Vstúpte prosím (!) je zameraný na diela, explicitne alebo okrajovo reflektujúce svet umenia. Svet umenia, pojem amerického filozofa a teoretika Arthura Danta, je tu nazeraný ako sieť kultúrnych, sociálnych a politických vzťahov, ktoré sa vzájomne podieľajú na konštituovaní takzvaného príbehu umenia a najmä umenia ako inštitúcie. Výstava takticky mapuje tie neokonceptuálne prístupy, v ktorých autori ako hrubý materiál využívajú priame odkazy na konkrétnych „členov“ sveta umenia. Týmito členmi (alebo agentmi) sú umelci a ich diela, ale aj teoretici vizuálnej kultúry a ich teoretické práce, jednajúci v mene umenia.

Skúmanie umenia a umeleckých kontextov (predovšetkým inštitucionálnych kontextov) sa v dejinách disciplíny objavuje už koncom 60. a začiatkom 70.rokov prostredníctvom diel Michaela Arhera, Davida Burena, Hansa Haackeho či Marcela Broodthaersa. Táto tendencia sa stáva kľúčovou pre formovanie modelu európskeho konceptuálneho umenia. Spomenutí autori vyvrátili dovtedajšie presvedčenie o neutralite galerijného priestoru a poukázali na to, že jej územie predstavuje ideologicky a mocensky zaťaženú prezentačnú platformu. Tento zvrat mal za následok skúmanie vplyvu okolitých vonkajších kontextov a obsahov na utváranie identity diela, ktoré tak stráca svoj status autonómnosti (v zmysle autentickej nemennej identity faktického jadra). Ak by sme chceli uvažovať o paralelnom prúde na poli slovenského vizuálneho umenia, ktoré v tom čase (de)formovali diametrálne odlišné sociopolitické skutočnosti, mohlo by sa to zdať nanajvýš absurdné. Ideologické a mocenské postavenie oficiálnych centier umenia bolo jednoznačné až natoľko, že nebolo potrebné a ani možné, vyvíjať úvahy týmto smerom. Napriek tomu nachádzame neskôr isté paralely, prirodzene však postavené na odlišných základoch. Vizuálne umenie sa formovalo v opozícii voči oficiálnym umeleckým centrám a tak reflektovalo svoje možnosti vo vzťahu k rôznym neoficiálnym (ne)umeleckým prostrediam. Spomeňme si len na priestorom špecifické diela a environmenty vznikajúce na alternatívnych miestach. Pripomeňme aj akčné zoskupenie Terén (1982 – 1987) a site specific inštalácie ktoré v rámci združenia vznikali, pričom práve dôvodom ukončenia tejto prevádzky, respektíve momentom jeho pochovania sa stalo, ako bolo uvedené „Nemal si nám to urobiť! Už si zinštitucionalizovaný!“ (Matuštík R.).

V súčasnosti sa skúmanie, formou komentovania, kritiky či analýzy inštitúcie umenia a marginálnych umeleckých kontextov, ktoré sa podieľajú na prezentácií umenia, v zmysle jeho zviditeľňovania alebo zverejňovania, stále viac dostáva do centra pozornosti autorov a stáva sa rozšírenou témou ich referencie. Takto dochádza k semiotizácii rámcov a hraníc, v ktorých (a po ktorých) sa umenie pohybuje, čo umožňuje ich hlbšie interpretovanie, a teda aj prehodnocovanie.

Koncepcia výstavy nadväzuje na skúmanie fenoménu intertextuality a sústreďuje sa na tie diela, v ktorých autori prezentujú konkrétne osoby angažujúce sa v svete umenia v logike intertextuálnej narážky, respektíve intertextuálneho odkazu. Práve v logike intertextuality, ktorá vychádza z filozofie postmoderny, sa umenie javí ako sieť navzájom prepojených relácií. Tým, že prezentované práce predstavujú pohľad na stanovenú tému, z pozície jej samého vnútra, teda z pozície „insajdera“, možno hovoriť o istej náročnosti v čitateľskej prístupnosti týchto diel. Každé použitie narážky na konkrétne osoby angažujúce sa v umení sa stáva intertextuálnou stratégiou.

Takýto kľúč koncipovania výstavy dovoľuje poukázať na sémantickú rôznorodosť aplikovania tejto stratégie v tvorbe súčasných autorov a ďalej sa pýtať na ich motivácie. Odkrýva sa tu široká škála prístupov; smerujúca od inštitucionálnej kritiky, cez participatívne (dialogické) formy umenia až po tie, obsahujúce neofeministické diskurzy.

 

-lm-