Fotografia je pánom aj otrokom skutočnosti

Fotografia je pánom aj otrokom skutočnosti. Ambivalentnosť tohto vzťahu provokuje umelcov aj teoretikov od objavenia sa prvých snímok. Povahou fotografického realizmu sa vo svojich dielach zaoberá aj Lucia Stráňaiová, ktorej sólová výstava s názvom TEN, KTORÝ PRECHÁDZA TOU KRAJINOU, je do 14. júla prezentovaná v bratislavskej OPEN Gallery.

Stráňaiová nikdy nebola zberateľkou „momentiek“ – fotografovanie je pre ňu procesom, takmer kontemplatívnym zážitkom, ktorý si vyžaduje čas, porozumenie a emocionálnu spoluúčasť autora aj fotografovaného (či už priestoru alebo človeka). Precízne pristupuje k výberu tém, aj k technologickému spracovaniu obrazu. Rada posúva možnosti tradičného média, ale experimentuje aj s formami diváckeho vnímania. Vo svojich starších sériách Starí rodičia (2008), Chcela by som sa do teba zaľúbiť (2009) sa zameriavala najmä na analýzu medziľudských vzťahov, v posledných dvoch rokoch sa dominantnou stala téma krajiny a k práci s fotografiou pribudol aj presah k videu. Opäť však prekračuje hranice klasickej krajinárskej fotografie a to aj smerom k analýze výrazových prostriedkov fotografického jazyka.

Na aktuálnej výstave sme najskôr konfrontovaní s čiernobielymi fotografiami, ktoré sa líšia v rozmeroch aj spôsobe adjustácie. Spája ich však minimalistická estetika, založená na práci s nízkou svetelnosťou, tmavými, miestami až úplne čiernymi plochami (vďaka princípu podexpozície). Práve tie diváka do seba vpíjajú, nútia ho v tejto „tme“ na chvíľu zotrvať, zorientovať sa. Odmenou bude postupné nenápadné zjavovanie sa referenčných bodov (obrysy krajiny, siluety stromov, kríkov, kontúry trávy...). Odrazu už nestojíme pred fotografiou, pripomínajúcou abstraktnú maľbu, ale začíname prechádzať určitou krajinou. Postupná identifikácia prvkov vyskytujúcich sa na obraze však nevedie k absolútnemu oslobodeniu reality. Balans medzi viditeľným a neviditeľným, monochromatická farebnosť či takmer spirituálny rozmer zaznamenaného miesta ústia do špecifickej formy estetizácie, ktorá bráni fotografiám nadobudnúť dokumentárny charakter. Zároveň ponecháva človeka v určitom napätí, neistote; v tápaní medzi strachom a vzrušením z neznámeho a nekontrolovateľného priestoru. Dovoľuje imaginácii naplno sa prejaviť, nevnucuje vlastné videnie a vnímanie krajiny. V procese fotografovania bola pre Stráňaiovú dôležitá fyzická aj psychická interakcia s prostredím, nebola len nezaujatým pozorovateľom, ktorý stláča spúšť. Prírodu samotnú pasuje za spolutvorcu. Je totiž živým elementom so svojimi emóciami, možnosťami, prejavmi.

Presvedčiť sa o tom môžeme aj v druhej časti výstavy, vo videoinštalácii Krík, kde popri mužovi, žene a koňovi zohráva hlavnú úlohu opäť krajina. Tentoraz však absolútne viditeľná. Zatiaľ čo na fotografiách sa detaily rozplývali, miestami až úplne strácali, vo videách na nás útočia v plnej sile. Vysoké rozlíšenie a veľká hĺbka ostrosti v divákovi vyvolávajú ilúziu takmer haptického zážitku. Na nohách cítime šteklenie trávy, pod prstami štruktúru konskej srsti aj drsný povrch kôry stromu. Trojkanálová plnofarebná projekcia nám navyše nedovoľuje od obrazu odstúpiť, vymaniť sa z neho, takmer násilne si nás podmaňuje. Na rozdiel od fotografií recipient takmer nedostáva priestor pre vlastnú meditáciu a autorka sa usiluje eliminovať aj možnosť priraďovať k obrazom akékoľvek sekundárne významy či asociácie. Podstatné je Tu a Teraz, pričom vnímať máme najmä telesnosť zachytávaných objektov a postáv. Vizuálne podmanivé je „kĺzanie“ sa po konskej figúre, kamera ju po kúskoch „ohmatáva“, ako keby mapovala nejakú skulptúru a v spojení s autentickým zvukom ponúka takmer trojrozmerný estetický zážitok. Pohyblivý obraz ale nepodsúva vyslovene naratívny spôsob čítania a to aj vďaka tomu, že oko diváka sleduje súčasne tri scény vedľa seba.

Lucia Stráňaiová hľadá umelecký materiál v zdanlivo obyčajných veciach, situáciách či vzťahoch. Osobitým technologickým prístupom ich vytrháva z každodennosti, dodáva im nový emocionálny aj estetický kontext a diváka necháva reagovať. Tak ako ona nie je fotografkou rýchle miznúceho okamihu, aj divák musí byť pri stretnutí s jej prácami citlivý a trpezlivý. O to intenzívnejšia bude následná katarzia.

Michaela Pašteková