Artalk.cz

Nejasná správa o slovenskej kultúre

Slovenská teoretička umění a kurátorka Diana Majdáková podává poměrně podrobný obraz problematiky bratislavské kunsthalle a s ní spojené kauzy Danubiana. Aktuální stav věci se má tak, že vize slovenské kunsthalle je stále rozostřená.

Tesne pred Vianocami sa na Slovensku udialo niečo nevídané. Devätnásteho decembra Ministerstvo kultúry slávnostne vyhlásilo, že slovenskej kultúre dáva dlho vytúžené vianočné darčeky. Jedným z nich bolo založenie očakávanej kunsthalle, ktorá v hlavnom meste už roky citeľne chýba. Paradoxne, práve táto štedrosť spôsobila na slovenskej výtvarnej scéne nebývalý rozruch a k občianskemu aktivizmu vyburcovala veľkú časť kultúrnej obce. Namiesto vďaky za riešenie dlhodobo ignorovaného problému chýbajúcich výstavných priestorov pre súčasné umenie v Bratislave, odporcovia hovorili o klientelizme, nekompetentnosti, výsmechu kvalitnej kultúre a žiadali hlavu ministra Krajcera. Drzosť? Nevďačnosť? Či závisť?

Aby sme pochopili dôvod búrlivej reakcie, musíme sa aspoň v krátkosti pozrieť do histórie (více zde) už pomaly mýtmi opradeného projektu zvanom “slovenská kunsthalle”. O potrebe zriadenia inštitúcie tohoto typu sa na Slovensku diskutuje už takmer pätnásť rokov. Nad prípravami jej koncepcie trávili čas striedavo rôzni odborníci, teoretici či umelci v spolupráci s Ministerstvom kultúry, ktoré už dnes má vo svojich radoch úradníkov považujúcich sa za “veteránov” boja za kunsthalle. Napriek tomu však bolo riešenie stále v nedohľadne a každá iniciatíva bola vždy ukončená nepriestrelným argumentom z najvyšších miest: chýbajú prostriedky. A tak sa v šuplíkoch na ministerstve kopili projekty, odborné vyjadrenia a výzvy aktivistov, budovy vhodné na podobný typ inštitúcie mal každý úradujúci minister priamo pod nosom (Dom umenia, ako najhorúcejší kandidát, je z MKSR krížom cez ulicu), no akékoľvek snahy boli stále iba prešľapovaním na mieste. Zo slovenskej kunsthalle sa v niektorých kruhoch stal už pomaly trpko-úsmevný mýtus, iní nad ňou dávno zlomili palicu a venovali sa radšej vedeniu vlastných galérií či projektov.

Ako to bolo s Danubianou?
Keďže na Slovensku nefunguje systematická podpora činnosti galérií, nezávislé výstavné priestory u nás vznikajú a prežívajú niekoľkými najčastejšími spôsobmi. Buď sú “dcérou” väčšej zahraničnej galérie, ktorá prevádzku podporuje a čiastočne dotuje, alebo sa uchádzajú o granty na čiastkové projekty, čím pokrývajú väčšinu svojich nákladov, ojedinele a pri veľkej obchodníckej obratnosti sa dokážu prefinancovať aj z komerčných aktivít. Menej obvyklý je u nás model, kedy má galéria bohatého a nadšeného mecenáša, zberateľa, ktorý dokáže postaviť veľkú galériu a živiť ako svoj vznešený koníček. Takýmto typom galérie je aj Danubiana (Danubiana Meulensteen Art Museum), ktorá bola založená a dlhoročne profilovaná ako súkromné múzeum moderného umenia holandského zberateľa. Svojou polohou na polostrove vodného diela, na slovenské pomery vcelku spektakulárnym architektonickým riešením a pre širokú verejnosť nekonfliktným obsahom, si v priebehu rokov získala status obľúbeného výletného a v niektorých kruhoch i reprezentačného miesta. Návšteva Danubiany bola dokonca jedným z troch bodov programu prvých dám pri návšteve Bratislavy. Môžeme sa len domnievať, že práve táto pozornosť ľudí z najvyšších kruhov stála za nadviazaním dobrých vzťahov medzi riaditeľom múzea, pánom Vincentom Polakovičom, a politikmi, ktorí jej neskôr ochotne podali “pomocnú ruku”. Ale poďme po poriadku.

Vizualizace Danubiany prezentovaná na www.danubiana.sk

Ako sa z Danubiany (takmer) slovenská kunsthalle stala?
Kedysi v roku 2008 prišiel riaditeľ Danubiany s plánom galériu rozšíriť (více zde) a dobudovať k nej veľkorysú prístavbu s ďalšími výstavnými priestormi. Existoval verejne prístupný plán dostavby múzea, pričom jej model bol k zhliadnutiu priamo v galérii. Pre stavbu si súkromný zadávateľ vybral architekta podľa vlastného uváženia, na financovanie, rozpočet projektu ani jeho ideové smerovanie sa ho nikto nepýtal – a nemal prečo. Až do tohto bodu bol príbeh Danubiany celkom v poriadku. Zásadný obrat však nastal v momente, kedy pre projekt riaditeľ galérie našiel neobvykle štedrého sponzora: štát. Mechanizmy, ktorými sa mu to podarilo, boli na decembrovej tlačovej konferencii otvorene pomenované ako lobing. Tak sa stalo, že minister financií Ivan Mikloš v júli 2011 predložil na rokovanie vlády dokument (více zde), v ktorom sa hovorí o finančnom vstupe do projektu rozšírenia múzea Danubiana vo výške 12 miliónov eur. V návrhu sa píše, že pokiaľ sa štát tejto investície zúčastní, pán Meulensteen po dvadsiatich rokov fungovania prevedie múzeum vrátane zbierky (nešpecifikovanej) do vlastníctva štátu. Rozpočet bol v tomto znení schválený, 12 miliónov pre Danubianu posunutých Ministerstvu kultúry (zrejme nie celkom vedome) ako horúci zemiak. Ministerstvo financií totiž zrejme akosi podcenilo fakt, že pre Ministerstvo kultúry nebude celkom jednoduché odôvodniť takéto náhle uvoľnenie prostriedkov pre súkromnú galériu pred dlhodobo “podvyživenou” kultúrnou verejnosťou. Navyše, o kvalitách výstavnej a zbierkotvornej činnosti galérie Danubiana a celom procese zoštátnenia takejto inštitúcie má slovenská odborná verejnosť vážne pochybnosti (více zde).

Sladké hry minulého leta…
Čo sa teda na Ministerstve dialo od júla do decembra 2011? Podľa viacerých vyhlásení nasledovali po oznámení dotácie siahodlhé rokovania. Najprv sa rokovalo s Ministerstvom financií, ktoré bolo nakoniec ochotné pôvodných 12 miliónov skresať na 7,3 milióna a zvyšok z uvoľnených prostriedkov mohol minister kultúry použiť na iné, dlhodobo strádajúce projekty. Chvályhodný krok. No v rámci ideálu transparentnosti používania štátnych financií v demokratickom štáte, sa už dnes môžeme len pýtať, akým spôsobom malo byť tých odrazu nadbytočných 5 miliónov pôvodne použitých. Na zodpovedanie takejto otázky by však musel existovať verejný, od začiatku jasne štruktúrovaný projekt. V ďalšom kroku nasledovali rokovania so zástupcami Danubiany, ktoré v prvých fázach údajne narážali najmä na neúmerne vysoké požiadavky kompetencií zo strany pána Meulensteena. Ako to malo podľa predstáv zástupcov múzea pôvodne vyzerať, si opäť môžeme len domýšľať. Ak však ostaneme len pri holých faktoch, pravdou je, že v novembri 2011 Danubiana vyšla na verejnosť s manipulatívnou správou (zde) o hroziacom krachu galérie, ktorá mala zrejme predpripraviť verejnú mienku na blížiace sa oznámenie o štátnej injekcii pre galériu. Pokiaľ aj opomenieme tento PR prešľap, oveľa kontroverznejšie je finálne riešenie, ku ktorému ministerstvo kultúry v spolupráci s Danubianou dospelo.

Tisková konference v Galerii SVU

Ako sa v krajine “nedá sa” zrazu veci pohli?
Finančný vstup štátu do dostavby a prevádzky galérie Danubiana v počiatočnej hodnote 7, 3 milióna a jej budúce zoštátnenie majú byť ošetrené založením neziskovej organizácie s názvom Danubiana – centrum vizuálnych umení, ktorej zakladateľmi sú spoločnosť Via Danubia, s.r.o. a Ministerstvo kultúry. Zástupcovia Ministerstva kultúry na čele s Ministrom to verejne oznámili na tlačovej konferencii 19. decembra. Projekt navyše vo veľkom finále zabalili do ozdobného papiera s názvom “kunsthalle”, ktorá mala vzniknúť v prístavbe galérie a v povznesenej predvianočnej nálade svoje vyhlásenie previazali mašľou “darčeky pre kultúru”. V tom čase bola nezisková organizácia na papieri iba niekoľko dní, pričom jej štatút a zakladacia listina boli na internete zverejnené až 23. decembra. Navyše, až do dnešného dňa nebola na príslušnom úrade zaregistrovaná. Dvaja narýchlo (údajne iba telefonicky) oslovení odborníci Zora Rusinová a Gábor Hushegyi, ktorí mali byť členmi správnej rady, z projektu obratom odstúpili. Šokovaná kultúrna verejnosť, v tom čase dostatočne rozhorčená už takmer dokončenou likvidáciou kultúrneho priestoru A4 v priestoroch Domu umenia (zde), stála pred ďalšou, zdanlivo hotovou vecou, ktorá mala uzavrieť dlhoročné čakanie na kunsthalle či rovnako potrebné múzeum dizajnu.

V čom bol (a stále je) vlastne problém?
V prvom rade v prípade Danubiany v čase verejného ohlásenia dotácie neexistoval verejný projekt novovznikajúcej inštitúcie, o ktorom by sa dalo vecne diskutovať. Nie sú a neboli nastavené pravidlá fungovania Danubiany, ktoré by zabezpečili jej dlhodobo udržateľný vývoj smerom k zásadnej štátnej inštitúcii, ani jej prístavby, ktorá mala prevziať funkcie kunsthalle. Procesy získania dotácie boli netransparentné. Za celých päť mesiacov prípravy projektu neboli ani raz kontaktovaní ľudia, ktorí ku koncepcii kunsthalle majú objektívne čo povedať. O celej akcii pred decembrovým vyhlásením netušil nikto ani z Rady pre umenie, ktorá je poradným orgánom ministerstva v podobných záležitostiach. Toto pochybenie Ministerstvo kultúry uznáva, je však stále otázkou, prečo sa k tak absurdnému kroku obísť relevantných odborníkov vôbec odhodlalo.

Reakcia odbornej verejnosti bola podľa očakávaní búrlivá a celý doterajší vývoj kauzy (více zde) a jej smerovanie potvrdzujú, že nie bezdôvodne. Pohoršení neboli iba ľudia, ktorí dlhé roky pracovali na projekte kunsthalle, ale prakticky všetci “súčasne” mysliaci kultúrni ľudia. Naopak, podporovateľmi Danubiany sa logicky stali umelecké kruhy, ktoré s galériou spolupracujú alebo v minulosti spolupracovali. Ministerskí úradníci tak čoskoro sedeli na jednej strane stola s predsedom Slovenskej výtvarnej únie (zde), ktorý závažnosť svojho hlasu podkladal petíciou a členstvom stoviek umelcov vo svojej organizácii. Súhlasné stanovisko vyjadrili prakticky všetky združenia výtvarníkov a teoretikov, ktoré sú vedené ako poberatelia príspevkov z Fondu výtvarných umení (FVU) a majú v zmysle umeleckej či teoretickej praxe spoločnú platformu. Človeku, ktorý sa na slovenskej výtvarnej scéne pohybuje, je viac-menej jasné, k akému typu umenia výtvarníci a teoretici aktívni v týchto spolkoch inklinujú. Pokiaľ skúmame umeleckú či teoretickú prax členov týchto združení, dopracujeme sa väčšinou k tvorbe blízkej princípom modernizmu 20. storočia, obsahovo nekonfliktnej a výtvarne tradicionalistickej. Pre predstavu nezainteresovaného môže poslúžiť aj fakt, že prezidentka jedného z týchto združení, Dagmar Srnenská (Asociácia teoretikov, kritikov a historikov umenia), sa vo svojej odbornej praxi venuje i tvorbe niektorých, z hľadiska súčasných trendov nie celkom smerodajných výtvarníkov (více zde). Proti stredoprúdovým prejavom umenia a umeleckej teórie samozrejme po ľudskej stránke nemožno nič namietať, majú v spoločnosti svoje miesto a prirodzene koexistujú s inými umeleckými prúdmi. Je však smutné, ak sa štátne dotovanie týchto, z historického hľadiska dávno neživých polôh umenia, dostane do takejto disproporcie oproti progresívnym, relevantným tendenciám tvorby. (A navyše budú pre širokú verejnosť týmto legitimizované ako dôležití nositelia vizuálnej kultúry.)

Protest před Ministerstvem kultury, v popředí ministr Daniel Krajcer

Rozhnevaní “mladí” muži (a ženy)
Na druhej strane pomyselnej barikády sa v celom konflikte ocitli zväčša zástupcovia akademickej obce, kultúrnych aktivistov, nezávislých kurátorov, galeristov, teoretikov a individuálnych umeleckých osobností. Protesty spočiatku viedli aktivisti hnutia Dvadsať rokov od nežnej neprebehlo (zde), vzápätí sa pridali osobnosti spomedzi zástupcov Vysokej školy výtvarných umení (napríklad rektor VŠVU Stanislav Stankoci, ďalej vedúci jej jednotlivých ako ateliérov Anna Daučíková, Ilona Németh, Daniel Fischer a iní), individuálni umelci s medzinárodným presahom (o.i. aj “slovenská superstar” Roman Ondák) či na scéne dlhodobo vyprofilovaní odborníci, ako Jana Geržová, Mária Rišková, Zuzana Bodnárová alebo Juraj Čarný. Svoje protestné stanoviská postupne pridávali zástupcovia iných škôl, inštitúcií a ďalší jednotlivci. Napriek vysokej odbornosti protestujúcich boli vo vyhláseniach pre médiá často označovaní ako “úzka skupina umelcov” a “malá časť výtvarnej obce”, dokonca sa v niektorých oficiálnych vyhláseniach hovorilo aj o poväčšine “mladých” umelcoch. Nuž, pravdou je, že odporcovia neboli a zrejme ani nikdy nebudú mať tendenciu organizovať sa v spolkoch, úniách či veľkých skupinách, preto ich hlas znel nekonzistentne – čo sa v konečnom dôsledku zrejme stalo hlavným kameňom úrazu celej protestnej akcie.

“Protestovať vie každý…ale niečo vybudovať a urobiť…!”
Ministerstvo kultúry bolo v celej kauze až neobvykle komunikatívne a konsenzuchtivé. Nasledovala séria rokovaní, oficiálnych i neoficiálnych stretnutí, tlačových konferencií, vyhlásení…a celkového chaosu. Ministerstvo kultúry trvalo (a doteraz trvá) v tomto príbehu na svojej roli ochrancu a záchrancu kultúry. Minister Krajcer sám seba vo svojom blogu (zde) vykreslil ako “správňáka”, ktorému sa podarilo z podivného daru zo štátneho rozpočtu zachrániť mnoho peňazí na iné projekty. Branislav Rezník, autor myšlienky spojiť štátny vstup do Danubiany s projektom kunsthalle, trvá na tom, že sa snažil vyboxovať v správnej rade novej neziskovky členstvo kompetentných ľudí a tým zaručiť správne a dlhodobo udržateľné smerovanie novej inštitúcie. Nuž, vyslovene zlé úmysly je v celej veci skutočne ťažko niekomu pripísať, no spôsob, akým by takéto fungovanie bolo aj reálne zabezpečené, je dodnes otázny.

Protest před Ministerstvem kultury

Čo psíček s mačičkou nakoniec upiekli?
Keď sa projekt kunsthalle od kauzy “Danubiana” po nesmiernej vlne kritiky na ministrovu hlavu z obidvoch strán výtvarnej obce definitívne oddelil, vzniklo v kultúrnej verejnosti čudné vákuum. Jedni pokračovali v boji proti založeniu neziskovej organizácie, ktorá by v budúcnosti na svoj kultúrny program pochybnej kvality čerpala zo štátneho rozpočtu neadekvátne prostriedky, iných skôr zaujímalo, čo bude s tou vytúženou kunsthalle či múzeom dizajnu. Múdry a komunikačne zdatný minister začal rokovať, stretávať sa, rokovať a stretávať sa, polemizovať, ponúkať, sľubovať a na oplátku zaväzovať účastníkov stretnutí k mlčanlivosti voči médiám. Mnohých toto konanie časom jednoducho vyčerpalo a v očakávaní definitívneho rozhodnutia ich pôvodné požiadavky strácali jasné kontúry. Iní jednoducho buchli dverami. Dôležitým faktorom ich rozhodnutí bolo aj to, že vzhľadom na prichádzajúce predčasné voľby a takmer istý koniec na poste, mohol súčasný minister sľúbiť prakticky čokoľvek…Jeho posledná ponuka zriadiť “niečo ako” kunsthalle v Dome umenia bola však pre účastníkov rokovania rovnako vágna a neprijateľná, ako pôvodný mix so súkromnou galériou. Preto ďalšie rokovania o členstve v správnej rade novej Danubiany, či diskusie o kompromisnej “kunsthalle” nakoniec odmietli.

Napriek patovej situácii a depresívnemu ovzdušiu, v ktorých sa práve slovenská kultúra nachádza, má celá kauza aj svoje pozitíva. Bližšie k realizácii sa posunulo slovenské múzeum úžitkového umenia, minister po stretnutí iniciovanom Slovenským centrom dizajnu podpísal žiadosť o možnosť zakladať umelecké zbierky, v súčasnosti sa pripravuje koncepcia a vízia múzea pre konkrétny priestor (zde). Slovenská kultúrna verejnosť sa rozhýbala k neobvyklej činnosti, otestovala si svoje sebaorganizačné schopnosti a snáď sa bude schopná poučiť aj z vlastných chýb a unáhlených krokov, ktoré viedli v rámci protestov k dekoncentrácii a chaosu. Čo je ale najdôležitejšie, pojem kunsthalle sa dostal do slovníka širokej verejnosti, konkrétne problémy výtvarného umenia boli konečne jasne zadefinované a posunuté z oblasti individuálnych iniciatív do sféry sústredeného občianskeho aktivizmu. Môžeme len dúfať, že v budúcnosti bude kauza slúžiť ako odstrašujúci príklad pre podobné, horúcou ihlou šité a hodnotovo popletené riešenia dlhodobých problémov.

Diana Majdáková
Autorka je teoretičkou umění

______________________________________________________________

foto: Tomáš Džadoň, Olja Triaska Stefanovic