Artalk.cz

Biela kocka má cenu

Na Slovensku je niekoľko cien hodnotiacich umelecké aktivity, týkajúce sa vizuálneho umenia. Niektoré už majú dlhšiu históriu a sú známejšie, niektoré sú pomerne nové a menej známe. Ocenenie Biela kocka patrí do druhej skupiny. Organizátorom ceny je Rada galérií Slovenka, ktorá je jediným odborným a koordinačným orgánom zbierkotvorných galérií registrovaných na území Slovenska, ktoré odborne budujú, spracovávajú, uchovávajú a zverejňujú trvalý zbierkový fond výtvarného umenia. To, že iniciovala cenu je logickým krokom vzhľadom na absenciu zhodnotenia jej vlastných činností. Cena sa však v roku 2017 otvorila aj projektom realizovaným mimo regionálnych galérií, prostredníctvom novej kategórie „nezávislý projekt“. Komentár Zuzany Janečkovej uvažuje nad umeleckými cenami v širšom zmysle a hodnotí vznik aj úroveň Bielej kocky.

Biela kocka má cenu

V úvode textu uvádzam informáciu, ktorá by sa chronologicky mala objaviť až v závere. Dôvod? Uvádzam ju hneď na začiatok pre tých, ktorí z rôznych dôvodov tento text nedočítajú, je totiž dôležitá. Rada galérií Slovenska (RGS) vyhlásila tretí ročník ceny Biela kocka, oceňujúcej mimoriadne počiny v oblasti profesionálneho výtvarného umenia v roku 2018. Nominácie môžete posielať do 31. marca 2019 a vyhlásenie bude v júni v Nitre. Aby to malo cenu, je potrebné poslať aj vaše tipy. Môžete to urobiť tu.

Poďme sa bližšie pozrieť na organizátora ceny – Radu galérií Slovenska. Vznikla v roku 1990 a od roku 1998 je registrovaná ako dobrovoľné profesijné občianske združenie. Patria pod ňu registrované galérie pôsobiace na území Slovenska, spolu s ich riaditeľmi a odbornými zamestnancami. RGS spolupracuje s MK SR a orgánmi štátnej správy a samosprávy. Preto by bolo na mieste, keby RGS na ich voľby nielen dohliadla, ale mohla aj adekvátne zasahovať, keďže uvádza, že „pomáha riešiť problémy jednotlivých galérií, problémy vo vzťahu medzi nimi a inými orgánmi a organizáciami“. (zdroj web RGS). Tejto problematike sa venoval na Artalku napr. aj Kuloárny rozhovor troch galérií o svojom zúfalom stave od Jany Kapelovej. Okrem týchto činností sa podieľa na tvorbe koncepcií a stratégií v oblasti kultúry, na vzdelávaní odborných pracovníkov, podporuje a realizuje významné odborné projekty. Iniciovala napr. aj vznik série kritických recenzií a komentárov pod názvo Hosťujúci kritik. Preto je logické, že v roku 2016 iniciovala aj vznik ceny Biela kocka, ktorá reflektuje jej vlastné výsledky vo viacerých vybraných odborných oblastiach.

V júni 2017 mi prišiel od RGS email s výzvou na nominácie pre nové ocenenia – Cena RGS – BIELA KOCKA za prínos v oblasti galerijných činností za rok 2016! Prihlášky sa zasielali do konca augusta 2017. Nakoniec som nominácie nestihla zaslať, ale príjemne ma to prekvapilo. V tomto roku bola činnosť galérií rozdelená do štyroch súťažných kategórií: edičný projekt – odborná publikačná činnosť, kurátorský projekt, edukačný projekt a mimoriadny projekt, kam spadalo mimoriadne zhodnotenie zbierkového fondu, reštaurovanie, dizajn a architektúra výstavy. Mohli byť však nominované len tie projekty, ktoré vznikli na pôde členských galérií RGS. Toto obmedzenie RGS hneď po prvom ročníku sama zhodnotila ako príliš úzke a zaviedla novú kategóriu – nezávislý projekt. Zúčastnilo sa osemnásť projektov, z ktorých porota vybrala v októbri 2017 štyri.

Zľava: Peter Tajkov, Monika Mitášová, Daniel Grúň, Mira Keratová, Daniela Čarná, Lucia Kotvanová a detskí mediatori.

Porota v zložení Zuzana Labudová, Hana Hudcovičová Lukšů, Peter Megyeši, Miloslava Borošová Michalcová, Svätopluk Mikyta, Jana Németh, Ján Kralovič v tomto roku vyzdvihla potenciál a význam organizovania novej ceny a okrem projektov hodnotila aj svoju vlastnú činnosť. Navrhla na budúci rok pridať ďalšiu kategóriu – „mimoriadne“ projekty realizované v širšom okruhu nezávislých a súkromných galérií a kultúrnych centier aktívnych v oblasti profesionálnej galerijnej činnosti. Prínos vidia v nadviazaní nových kontaktov a partnerstiev s nezávislými platformami, či v hľadaní sponzorov (napr. aj vydavateľstiev ako Slovart, a pod.). Porota hodnotila aj nedostatky a do zápisnice, do ktorej som vďaka jej tajomníčke Kataríne Baraníkovej mohla nahliadnuť, uviedla poznámky týkajúce sa viacerých nominačných listov, kde chýbal podrobnejší popis projektov vzhľadom na ich prínos, priblíženie kontextu a zdôvodnenie nominácie v rámci zamerania odbornej činnosti. V prípade reštaurátorských projektov dala porota do zápisnice, že by mali byť uvádzané „súvislosti výberu diela na reštaurovanie vzhľadom k zbierke ako aj prezentácii. Správy o reštaurovaní by mohli byť podrobnejšie, najmä pri popise reštaurátorských zásahov, ktoré boli pri obnove diela navrhované a aj skutočne vykonané.“ Tieto zhodnocujúce momenty na jednu aj druhú stranu sú potrebné pre proges ceny od samého začiatku, preto je dobre, že k nim porota takto aj pristupuje.

Aktuálne máme za sebou vyhlásenie laureátov druhého ročníka ceny. Za rok 2017 bolo opäť možné posielať projekty do 31. augusta 2018, projektov sa už prihlásilo 44 a vyhlásenie sa konalo o čosi neskôr, 13. 12. 2018. Vzniknutý časový odstup od realizácie projektov bol ešte väčší ako v prvom ročníku, čo nebolo žiadúce. Preto sa RGS rozhodla do budúcnosti tento veľký časový rozdiel minimalizovať, takže počas tohtoročného decembrového slávnostného ceremoniálu zároveň avizovala aj spustenie nominácií za rok 2018. Ceremoniál prebehol v historickom prostredí Mirbachovho paláca v Bratislave (minulý rok v Berlinke), ktoré je v priamom kontraste s názvom ceny Biela kocka. Ten evokuje pre regionálne galérie skôr nedosiahnuteľný typ výstavných priestorov, v ktorých neustále bojujú s inštalačnými zásahmi v pamiatkovo chránených historických budovách, pôvodne určených na celkom iné účely. Z tohto pohľadu názov ceny odráža štandard pre súčasné umenie a vtipne glosuje sám seba, keďže všetky zbierkotvorné inštitúcie spadajúce pod RGS sídlia v historických budovách. Názov od začiatku implicitne nabádal k rozšíreniu o kategóriu umožňujúcu oceniť aj nezávislé súkromné projekty, iniciatívy a inštitúcie. Vznikla z bytostnej potreby exportovať nenápadné odborné výsledky medzi verejnosť. Vedecká činnosť galérií je totiž dlhodobo taká neviditeľná, že je to už neúnosné. Motivácie a pozícia ceny sú vlastne podobné ako u neziskových organizácií, ktoré väčšinu nezávislých projektov realizujú, preto je logické, že im dáva priestor v podobe vlastnej nominačnej kategórie.

Vladimír Dedeček. Interpretácie architektonického diela, Editorka: Monika Mitášová

V rokoch 2016 a 2017 vznikli na podporu kritiky, umenovedy, publikačnej činnosti a výstav dve nové ceny. Spomínaná Biela kocka a Cena ASK (Akadémie súčasnej kultúry). Prvú z nich organizuje Rada galérií Slovenska (podporil FU), druhú Nadácia Centrum súčasného umenia (podporil ju aj FU a BSK). V porote Ceny ASK bol Michal Novotný, Michal Murín a Jana Németh. Cena ASK nadväzovala na pridružené ocenenie COČ, tzv. „COČ extra“. Lucia Gavulová sa ako nová riaditeľka NCSU v rozhovore s Majou Štefančíkovou vyjadrila, že v cene ASK momentálne pokračovať nebude. „Bol to isto potrebný a dobrý projekt, ale nechcela by som pokračovať v nových projektoch, ktoré predo mnou vymyslel niekto iný.“ Laureátom ceny ASK sa stal Omar Mirza. Cena nemala dlhé trvanie a rozhodnutie nepokračovať možno súvisí s tým, že je efektívnejšie venovať sa naplno jednej cene, a v tej zlepšovať podmienky. V tejto súvislosti by Biela kocka, ktorá oceňuje aj umenovedcov, mohla zvážiť potenciál pridania ďalšej kategórie – „odborná kritika“.

Riaditeľka RGS Renáta Niczová a celý realizačný a hodnotiaci tým sa v cene Biela kocka rozhodli pokračovať. Za predsedu komisie bol zvolený Peter Megyeši. Odbornú komisiu tvorí tretím rokom aktuálne sedem členov Zuzana Labudová, Hana Hudcovičová Lukšů, Peter Megyeši, Miloslava Borošová Michalcová, Svätopluk Mikyta, Jana Németh, Lýdia Pribišová. Tvoria ju teda umelci, kunsthistorici, kurátori, reštaurátori a publicisti. Tu by stálo za to pouvažovať pri najbližšej obmene členov, ktorá by mala nastať v roku 2019, aj nad oslovením zahraničných členov komisie. Mohli by vniesť do hodnotenia lokálne nezaťažený pohľad a zároveň propagovať projekty mimo Slovenska, čo by bolo žiaduce nielen pre cenu a RGS ale aj pre finalistov. Stretnutia komisie sa konali zatiaľ v Banskej Bystrici, vyhlásenia v Bratislave. Zatiaľ. Cena sa snaží decentralizovať svoje pôsobenie a aj ocenenia. V tom prvom prípade by bolo funkčnejšie zatiaľ zachovať centrálnu Bratislavu, keďže cena nie je ešte úplne známa a predstava, že na jej vyhlásenie do Nitry vycestujú aj iní diváci, ako tí úzko zainteresovaní, je veľmi optimistická. V tom druhom prípade vidím naopak pozitívum, keďže medzi galérie RGS patrí aj SNG, ktorá operuje s kapacitne výrazne odlišnými finančnými aj personálnymi možnosťami ako ostatné regionálne a nezávislé galérie. Keď sa pozrieme na ocenené projekty, tak ich neokupuje jedna dominantná inštitúcia, ale sú v nich zastúpené galérie a projekty z celého Slovenska. Cena má napriek tomu, že ide iba o druhý ročník kvalitne spracovaný systém hodnotenia, jednotnú vizuálnu identitu od Filipa Jurkoviča a pravidelnú propagáciu od tajomníčky Kataríny Baraníkovej. To čo by bolo vhodné robiť inak, je vyhlásenie a slávnostný ceremoniál, ktorý zatiaľ pripomínal skôr súkromnú besiedku pre zainteresovaných. Ceremoniál je ťažký žáner a málokedy na ňom divák netrpí, možno som príliš kritická, ale zažila som len jeden, ktorý sa mi zdal po všetkých stránkach premyslený a vydarený (vyhlásenie COČ v Košiciach v roku 2015). Ide zatiaľ skôr o morálnu ako finančnú či vecnú podporu, ktorou je okrem sklenenej autorskej kocky od Patrika Illa, diplom a predplatné Denníka N a časopisu Flash art a Art and Antique, čo môže pôsobiť ako vtip. Tu by bolo skvelé, keby okrem morálneho gesta pribudla aj finančná odmena. Napriek tomu je evidentné, že si umelecká obec cenu všimla a že jej snahy hodnotí pozitívne. Aj na samotných laureátoch bolo vidieť, že si cenu vážia a pocity radosti aj sklamania sú autentické.

Pohľad do výstavy  P O S T B I G B A N G S FA N T E B I G B A N G S F v Stredoslovenská galérie v Banskej Bystrici.

V rámci komentára Ceny Biela kocka som urobila prieskum umeleckých „cien“. Zdalo sa mi, že ich je málo. V oblasti vizuálneho umenia a dizajnu je ich však hneď niekoľko, niektoré nie sú až tak známe a niektoré májú na Slovensku už istú históriu. Najviac cien je zameraných na architektúru – Cena CE.ZA.AR., Cena ARCH – cena za architektúru, Cena profesora Martina Kusého, Cena Dušana Jurkoviča, Cena Emila Belluša. Potom nasledujú ceny zamerané na dizajn – Národná cena za dizajn (komentár k tohtoročnému vyhlásienu od Ľubice Hustej), Trienále plagátu Trnava, ilustrácie – Bienále ilustrácií Bratislava, Cena Ľudovíta Fullu, pre umelcov Cena Oskára Čepana, Cena Fondu výtvarných umení, pre umelcov aj teoretikov a významné osobnosti Cena Martina Benku a Cena Andreja Kmeťa a pre teoretikov Cena ASK a Cena Mariána Várossa. Musím priznať, že o poslednej menovanej som vôbec netušila. Okrem týchto cien sa ešte udeľuje cena Múzeum roka / Galéria roka. Z cien od súkromných subjektov rezonujú v médiách Cena Nadácie Tatra banky za umenie, Maľba – nadácia VÚB, Cena nadácie Novum. Ohodnotenia sú v nich jednak morálne jednak finančné. Vzhľadom na averzie voči niektorým súkromným subjektom (napr. PENTA), ktorí stoja v pozadí, sa dá hovoriť ešte aj o morálnej dileme prameniacej z prijatia takejto ceny a podpory. Na druhej strane je pozitívne, že sa tieto subjekty rozhodli investovať aj do umenia. Akú rolu potom zohrávajú v procese propagácie ceny pre verejnosť je na zamyslenie (tohtoročné slávnostné vyhlásenie v štýle firemného galavečera Ceny nadácie Novum je toho príkladom – zároveň je príkladom, že peniaze nie sú zárukou estetiky vyhlásenia).

Laureátmi Ceny Biela kocka za edičný projekt sa za rok 2017 stali Monika Mitášová s kolektívom autorov Marian Zervan, Herta Hurnaus, Benjamín Brádňanský, Vít Halada (SNG) za publikáciu Vladimír Dedeček. Interpretácie architektonického diela. Monika Mitášová sa počas ďakovnej reči vyjadrila špeciálne k médiu knihy: „Kniha je to médium, ktoré môže zachovávať stopy po tom, čo tu bolo, a čo je ohrozené… Zdá sa, že kniha je médium, ktoré otvára diskusie, prináša nové spôsoby bádania, a ktoré je v interakcii s tým, čo sa práve deje.“ Porota pozitívne hodnotila „progresívne a komplexné spracovanie, po obsahovej aj formálnej stránke, uviedla, že je príkladom pre odbornú aj laickú verejnosť.“ Druhé miesto získala rozsiahla monografia Peter Meluzin od Miry Sikorovej-Putišovej (PGU). Tretie miesto Anton Jasusch: Pútnici nebies od Zsófie Kiss-Szemán (GMB). Daniela Čarná s Luciou Kotvanovou a kolektívom detských mediátorov získali najvyššie ocenenie za edukatívnu činnosť s projektom Detský mediátor (Kunsthalle Bratislava) na výstave Štěfana Papča Psycho-vertical. Na pódium prišlo aj pár detských mediátorov a Daniela Čarná uviedla aj autentický moment, týkajúci sa interpretácie diela Romana Ondáka na výstave Štefan Papča s roztrhnutou šnúrkou. Detský mediátor dielo považoval za hlúposť, ale keď sa mu zhodou okolností v Kunsthalle roztrhla šnúrka na topánke, zistil na vlastnej koži, že to až taká hlúposť nie je. Tento príklad je možno príliš očividný, no mohli by sme ho považovať aj za akýsi symbolický obraz toho, že edukačné programy nemusia byť nutne len o tom, že my niečo vysvetľujeme deťom, ale práve naopak. Jednoduchá myšlienka pretavená do efektívnej realizácie:„Takáto mediácia dokáže osviežiť pohľad profesionálov aj pripraviť nečakaný zážitok laickému návštevníkovi, do galérie to vnáša žiadúcu autentickosť a živosť.“ Druhé miesto získala Martina Martincová (SSGBB) za edukačný projekt realizovaný vo výstave Od bodu k pamäťovej stope a tretím miestom boli ocenené Viera Ballasch Dandárová a Petra Filipiaková (VSG) za projekt VSG mini. Daniel Grúň prebral najvyššie ocenenie v poslednej novovzniknutej kategórii za nezávislý projekt a na záver svojho poďakovania za výstavu Poézia a performancia. Východoeurópska perspektíva v Novej synagóge v Žiline uviedol, že sa „nemusíme báť robiť ambiciózne veci, máme tu na to ľudí.“ Na výstave spolupracoval s Tomášom Glancom (spolukurátor), Sabine Hänsgen (spolukurátorka), Matejom Gavulom (architekt) a Zlatkou Borůvkovou (produkcia). Druhý najvyšší počet hlasov poroty získala výstava Fenomén STOPY v galérii TOTO!, stoja za ňou Miloš Kopták, Mária Rojko a Ida Želinská. Tretie miesto putovalo do Topoľčian za projekt Zuzany Novotovej Godálovej za výstavu Monika a Bohuš Kubinskí: CACHE, realizovanú na Nástupišti 1-12 v Topoľčanoch.

Detskí mediátori na výstave Eastern Sugar v Kunsthalle Bratislava.

Na ocenených bola vidieť úprimná vďaka. VSG aj SNG uverejnili hneď na svojom webe informáciu o získaných oceneniach. To, že nešlo o finančné ohodnotenie, ale najmä o dobrý pocit a spolupatričnosť, je v rámci atmosféry v umeleckej obci síce pekné, ale finančné ohodnotenie by bolo v budúcnosti isto vítané. Spochybňovanie zmyslu súťaženia, ktoré prebehlo minulý rok na COČ bolo internou kritikou cien všeobecne. Každá porota a cena sa vždy nachádzajú v istej situácii trhu s umením a kontexte vybraných autorov, diel či projektov a buď porota vyberá nadčasovo alebo s ohľadom na to, čo aktuálne rezonuje či s ohľadom na niečo iné. Porota ani cena nikdy nemôžu byť objektívne už z podstaty umenia, ktoré má veľmi subjektívne normy a od základu pracuje s narúšaním štandardného vnímania a hodnotových systémov. Je nezmyselné rozporovať tento fakt. Meniace sa pravidlá, progres či regres? Jednoznačne progres. Istá stabilita je potrebná, ale ako sa vyvíja spoločnosť a kultúra s ňou, tak sa majú vyvíjať aj ocenenia. Niekedy je nutné oceniť všetkých, niekedy možno aj nikoho. Pretože to, na čom je samotná cena založená, je reflexia. Má reflektovať kvalitu, kvantitu alebo prínos, kontroverznosť atď., komunikovať a vysielať signál smerom k odbornej aj laickej verejnosti. Nevyspytateľnosť a problematickosť je to, čo priťahuje pozornosť a diskusiu. Potom sú porotcovia aj autori vnímavejší a aj vnímaní širším okolím. Dochádza k živej verejnej diskusii. Ceny a ich výsledky by mali vzbudzovať diskusiu. Nielen negatívnu, čo ale zároveň neznamená, že by sme sa mali vzájomne len chváliť. Kritika by mala byť konštruktívna, nie deštruktívna, nehodnotiť výkony slovami „úplne mimo“, „za mňa ok“ bez ďalšieho vysvetlenia. Diskusií o tom, že vzniklo niečo dobré je o dosť menej. V rámci množstva povinností a pracovnej diverzity, prameniacej z podfinancovania nemáme čas si niečo v kľude pomyslieť, nie ešte o tom odborne napísať a s pocitom, že dobré sa samo chváli to bez ďalšieho ocenenia zapadne. Takým príkladom je napr. aj výstava od Miry Keratovej – Stano Filko P O S T B I G B A N G S F A N T E B I G B A N G S F v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici, veľmi vhodne opäť pripomenutá a ocenená v kategórii kurátorská činnosť.

Výstava predstavila tvorbu Stana Filka ako rozsiahly umelecký archív a zároveň kompaktný súbor diel, ktoré galéria získala do zbierky v roku 2015. Výstava bola spracovaná naozaj veľmi kvalitne, SSGBB v tom čase zrekonštruovala priestory budovy Pretória a predstavila výstavu na medzinárodnej úrovni. Som rada, že som výstavu stihla vidieť, aj keď som nestihla o nej napísať. Zároveň som bola presvedčená, že sa nájde relevantný recenzent. Nenašiel. Čo nie je prípad len tejto jednej výstavy. Podľa slov Svätopluka Mikytu, člena komisie Bielej kocky, Miru Keratovú úprimne potešilo, že si kvalitu výstavy vôbec niekto všimol, keďže na ňu nevyšla ani jedna recenzia či komentár. To, že výstava bola v Banskej Bystrici jej na podpore a návštevnosti tiež nepridalo. Čo je však problémom prakticky všetkých regionálnych galérií, ktoré RGS spravuje. Možno aj toto bola jedna z hlavných motivácií ceny Biela kocka. Jediným hmatateľným ohodnotením sa tak stáva „prehistorická“ návštevná kniha s postrehmi od divákov. Mira Keratová sa poďakovala cene, že „umožňuje komunikovať prácu so širšou verejnosťou.“ Porota ocenila „pútavú a živú prezentáciu bádateľsky náročného materiálu, ktorý kurátorka analyticky spracovala s prihliadnutím ku kontextu dlhoročného utvárania Filkovho originálneho pohľadu na svet.“ Druhú cenu získal kurátorský projekt Petra Tajkova Po moderne / Metropola východu 1945 – 1989 (VSG) a tretiu Príbehy o smrti od Ľudmily Kasaj Poláčkovej (NG).

Pohľad do výstavy Poézia a performancia. Východoeurópska perspektíva v Novej synagóge v Žiline.

Kategória „iný odborný projekt“ (mimoriadne zhodnotenie zbierkového fondu / reštaurovanie / dizajn alebo architektúra výstav) je najnenápadnejšia, aj keď bez nej by sa žiadny z ocenených projektov nezaobišiel. Odborná činnosť týkajúca sa vedeckého spracovania je obzvlášť potrebná, pretože je pre verejnosť najmenej viditeľná. V tejto kategórii bol vyzdvihnutý projekt Petra Tajkova a Miroslava Klebana Po moderne / Metropola východu 1945 – 1989 za mimoriadne zhodnotenie zbierkového fondu Východoslovenskej galérie. Druhé miesto zostalo za zreštaurovanie obrazu Kráľovná anjelov v GMB, realizovali Barbara Davidson, Mária Ďuricová, Anna Gregová a Zuzana Jakabová. Za architektúru výstavy Krajina dneSKa si tretiu cenu odniesli Rastislav Sedlačík, Marcel Benčík a Noro Lacko (VSG). Myslím, že táto kategória v sebe zahŕňa skrytý potenciál a mohla by rozšíriť svoj záber ešte o webovú propagáciu a prezentáciu na sociálnych sieťach či produkciu, bez ktorých sa galérie už dnes nezaobídu. V budúcnosti by mohli organizátori uvažovať aj nad kategóriou oceňujúcou dlhodobo aktívnych umenovedcov za ich kontinuálnu činnosť a prínos v oblasti umenia, tak by bolo možné čiastočne a zároveň dodatočne oceniť aj výnimočné projekty, ktoré sa udiali ešte „pred vznikom Bielej kocky“, a vieme že ich bolo dosť.

Vďaka aktivite RGS, ktorá podnietila vznik Bielej kocky, sa výstavné projekty znovu vytiahli na svetlo a ocenili. Tieto vety pôsobia akosi prehnane oslavne až mesianisticky – ale vyzerá to, že sa v tomto smere pohli ľady, tak by bolo dosť smutné, keby sa nepohybovali ďalej. Aj z týchto dôvodov nemám chuť niečo na nej kritizovať, rada by som vyjadrila len niekoľko podnetov a podporu, aby pokračovala aspoň tak dobre ako začala. Biela kocka je darček, ktorý iste zahreje, aj keď má tvar ako veľká kocka ľadu. Navrhol ju Patrik Illo, aj to je znak profesionality, s akou tím stojaci za týmto projektom k cene pristupuje. Dobrých výstav bolo v roku 2017 určite viac a o mnohých z nich sa nič nenapísalo a ani sa neobjavili v Bielej kocke. Pretože asi nebol čas nominovať alebo boli obavy. Tiež som nominácie za minulý rok neposlala. Tento text ma vlastne primäl k tomu, aby som prestala nominácie odsúvať na potom, až sa stane, že je po termíne. Keď príde mail s výzvou na nominácie, treba to brať ako podnet na diskusiu. Je to aktivita, ktorá môže veci posunúť ďalej. Poďakovať sa niekomu nikdy nie je zbytočné a nominácia je spätná väzba a poďakovanie v jednom. Ďakujem za vznik ceny a do nového roku želám všetkým veľa energie, entuziazmu a radosti z nominovania aj oceňovania kvalitných projektov. Nech je z čoho vyberať!

Foto: SNG, SSGBB, RGS, Peter Snadík

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *