Umenie vzniká z chaosu

Rozhovor s Monogramistou T·D vznikl při příležitosti jeho výstavy v Domě umění města Brna. Petra Willerthová se vyptávala jak na díla, která jsou v galerii vystavená, tak na autorův umělecký přístup a práci s minimalistickými či konceptuálními postoji. "Som presvedčený, že umenie vzniká z chaosu, nie z poriadku, kedy sa pokúša ten chaos nejak preorganizovať a dať mu nejaký „řád“. Takže výzva urobiť výstavu s týmto názvom a s touto témou nevychádzala zo sociálno-politických okolností, ktoré ma obklopujú, ale z osobného prežívania," říká Monogramista T·D.

V brněnském Domě umění je právě k vidění výstava vašich děl s názvem Migrant. Slovo migrant vhledem k současné společensko-kulturní situaci často nese negativní konotace, avšak tady znamená něco trošku jiného. Kdo nebo co ve vaší výstavě migruje?

Býva to už tak, že ak chcete byť umelcom svojho času, tak nejakým spôsobom reagujete na to, že každý čas, každá doba má isté neopakovateľné výzvy, a tým pádom to, čo robíte, sa zaraďuje k tým veľkým udalostiam, ktoré nazývame história. My to nevidíme, nám sa zdá, že to je banalita, že tento život sa nevyrovná mýtickým časom, keď sa rodili hrdinovia, ale žijeme rovnaký čas a máme rovnaký dar ho žiť. Život tak chcel a rozhodol, že som musel opustiť Bratislavu a vysťahoval som sa do Brna. Keď ale toto urobíte v takom veku, ako mám ja, tak sa udeje zvláštna vec: Roky som prednášal, tvoril a okolo seba vytváral taký zvláštny chaos, ale tak, aby som sa v tom chaose vyznal. A tu mám poriadok – a celý som z toho rozochvený!

Som presvedčený, že umenie vzniká z chaosu, nie z poriadku, kedy sa pokúša ten chaos nejak preorganizovať a dať mu nejaký „řád“. Takže výzva urobiť výstavu s týmto názvom a s touto témou nevychádzala zo sociálno-politických okolností, ktoré ma obklopujú, ale z osobného prežívania. Dom umenia ma vyzýval, aby som urobil veľkú retrospektívnu výstavu, ale po návšteve kurátoriek, keď som im ukazoval môj najnovší výskum, čo bol iba zber, ktorý reflektoval to moje „budovanie chaosu“, som sa rozhodol, že urobím výstavu z najnovších prác. Lenže iné je, keď máte tie veci doma, a iné je, keď tie veci máte verejne vystaviť v nejakom priestore. Každý priestor má svoje špecifiká a má ich aj Dom umenia.

A jak konkrétně ovlivnil prostor galerie Jaroslava Krále výsledný koncept výstavy?

Pre mňa je umelecká tvorba intelektuálne dobrodružstvo. Neviem, či je to choroba alebo sú to ambície, či je to nejaká cnosť a prednosť mňa ako výtvarníka, ale tie prvotné nápady a predstavy, čo budem prezentovať, na sebe nabaľovali ďalšie a ďalšie vrstvy, ako keby viedli sami so sebou dialóg, ako chcú byť teraz v tomto priestore prezentované. Ja nie som nejaký génius, že by som to vymyslel na jedno sedenie, to vznikalo postupne – ani to slovo „migrant“, ktoré je užité v názve, nebolo hneď na začiatku, to sa tam prilepilo postupne prirodzene v procese toho hľadania, ako chcem ten môj znovu budovaný chaos predstaviť. A zdala sa mi najprirodzenejším moja rozochvenosť, ktorou ja žijem. V podstate som vykročil z takých tých návykových stereotypov, ktoré sú v tvorbe celkom potrebné, aby sa hlava oslobodila a riešila problémy.

Zásadným krokom pre mňa bolo to, že pri návšteve jednej z výstav, ktoré sa tu konali, zrazu ako keby zadná stena vykročila smerom ku mne, ako by začala „migrovať“ zo svojho miesta. Ten prvý krok bol veľmi podstatný, aby som zviditeľnil, čo to je, ak zadná stena vstúpi doprostred miestnosti, preto som sa rozhodol urobiť maketu 1 : 10. A postupom času vďaka tomu dialógu, ktorý som ja so sebou a s tým priestorom viedol, som sa na tu miestnosť začal dívať trochu inak. Uvedomil som si nielen, že je to najmenšia miestnosť v Dome umenia, ale koľko ona má otvorov a dverí – sedem ich má! A ja som urobil zdanlivo taký paradoxný krok, že som pridal stenu, ktorá má ôsmy otvor.

Vy jste na komentované prohlídce říkal, že se vám velmi dobře spolupracovalo s kurátorkou Marikou Svobodovou. Je pro vás dialog s kurátorem důležitý?

Na toto odpoviem príkro a ostro – myslíte si, že keď sa odvažujem tvrdiť, že umenie je intelektuálne dobrodružstvo, že na to stačí sám autor?

Dobře, takže je důležitý…

Veď k tomu potrebujem partnera! Nestačí, že budem iba stať sám pred dielom. To intelektuálne začína vstupom teoretikov, kunsthistorikov – a ja milujem kunsthistorikov! Na rozdiel od iných výtvarníkov. Nemusím s nimi súhlasiť, ale je to súčasť toho, čomu ja hovorím intelektuálne dobrodružstvo.

A jak vnímáte, když vystavíte nějaké dílo a kolem něj se začnou postupně vytvářet a nabalovat různé interpretace – baví vás sledovat, co se s nimi děje a kam směřují? Jste příznivec různočtení, anebo si někdy říkáte, že teoretici často hledají něco, co v díle ve skutečnosti není? Vytváříte díla už s autorskou intencí?

No ako každý autor som chorý na autorské intencie. Ale čo to je vkladanie a čo je vykrádanie? Vy nie že beriete z diela, ale vyložene ho vykrádate. A to robí umelca umelcom, že svojim spôsobom to vie vykradnúť, vykradnúť cudzie dielo. A tak podobne to robí aj interpret. Neviem, či som sa stretol s tým, že by sa tie pôvodné interpretácie vyberali falošnou cestou. Že to nabralo iné interpretácie, to nie je predsa falošná cesta. Neviem, ako som sa dostal k tomuto spôsobu tvorby, ktorý verejne prezentujem, ale podvedome túžim, aby moje najlepšie práce si podržali intelektuálnu cnosť, ale zároveň, jednohlasne, aby dokázali osloviť aj obyčajného človeka z ulice alebo dieťa.

Troufám si tvrdit, že vaše díla jsou divácky přístupná, myšleno v tom nejlepším slova smyslu. Je pro vás relevantní, aby umění bylo srozumitelné? Ať už jde o vaše práce nebo i umění obecně.

Už je to dané, neviem čím, ale ja by som chcel byť galerijný, múzejný a pre kunsthistorikov autor. Ale ja to nedokážem.

Já myslím, že už jste to ale dokázal.

Ale v akom zmysle? Ja to špiním, špiním to, ako vy hovoríte, tou „interpretačnou možnosťou“. Ale nech sa snažím ako sa snažím… Veď som bol profesorom intermediálnej tvorby a venoval som sa analýzam a interpretáciám študentských prác, takže ma to istým spôsobom akoby vycvičilo. Bol by som nedobrý profesor, keby som sa nedokázal pozrieť aj na vlastné práce. Toto ja viem, ale je tam aj niečo bytostne podstatnejšie… Myslíte si, že keď som napríklad vytváral spôsob prezentácie tejto výstavy, že som sa nerozbehol smerom k lukratívnejším podobám viac a viac sa podobajúcim tým, ktoré nachádzame v časopisoch o súčasnom umení? Však ja výtvarné dianie sledujem, ale povedal som si, že nechcem rozmnožovať to, čo už je, ale ja sa chcem pripájať k niečomu, čo už je. A keď sa nechcete v tom vytratiť, v tom množstve, čo vzniká, no tak si musíte zachovať nejaký pach! Niekto to dokáže perfektnosťou, ale ja to robím takým iným spôsobom, takým zvláštnym, ako by večne rozčuľujúcim spôsobom, že už by stačil pol krok a mohlo to byť ono. A ja večne ten pol krok zadržiavam a potom v choreografii tohto tanca, ktorý my tu so svetom tancujeme, sa zrazu ukáže, že ten pol krok nerobí až toľko ľudí. Ja robím veci niekedy podvedome, inokedy s odstupom, intelektuálnym odstupom, tak, aby to bolo vizuálne zaujímavé a aby to dokonca provokovalo k nejakým interpretáciám. Ale možno sú to silné slová, lebo aj ja používam klišé a jazyk, ktorý používajú iní. Nie som žiadny génius, žijem čas, ktorý je mi daný, a inak neviem.

Co říkáte na to, že jste dostal označení „minimalista“?

O niekom sa povie, podobne ako o mne: je to minimalista. Minimalizmus je výtvarný smer v umení 20. storočia – poznáme, čo ho charakterizuje, poznáme jazyk, ktorým on pracuje, dôvody a tak ďalej. Ale minimalistom môžete byť bytostne. Môžete ním byť filozoficky a existencionálne svojim postojom k životu. A ja do tých mojich prác primiešavam túto zložku a tá ma neprestáva zaujímať. Preto je dobré si toto vyjasniť s kurátormi pri realizácii výstavného projektu. Ja všetko ukazujem, nič nezatajujem, ako že „až na výstave to uvidíte“. Marika mi párkrát hovorila: „To nechme jako překvapení,“ ale ja som myslel, že to nie je najlepšia cesta. Čo to je za prekvapenie, ak za ním nie je ďalšie prekvapenie?

Tak pojďme nyní ke konkrétním dílům. Vy zde vystavujete třicet šest krajinek, které jste ozvláštnil nejen malířským, ale i restaurátorským gestem. Jak jste se k nim dostal, co vás inspirovalo?

Ja žijem v Brne už piaty rok a súbor týchto prác začal vznikať práve po presťahovaní, keď som chodil po brnenských uliciach a zrazu som narazil na rôzne bazáre s obrazmi. Keby tu sedel nejaký psychológ, tak by podal exaktne vysvetľujúcu odpoveď, prečo súbor vznikol. A ja sa nebránim tomu, že to bola i istým spôsobom pre mňa terapia, pretože som dvadsať päť rokov prednášal jazyk a dramaturgiu výtvarného materiálu, to znamená rôzne technologické postupy, najmä historické maliarske techniky. A jednu veľkú časť predstavovala problematika výstavby (zámerne nehovorím maľovanie) stredovekého obrazu a celá filozofia, prečo sa ta to udialo, prečo to tak úžasne pretrváva a pôsobí na nás až do dnešných čias. Zaujala ma exaktnosť, ktorej som sa pokúšal porozumieť. Študoval som to skrz iných autorov, nezaujímal ma len spôsob pravosti, ale tiež zložka stratégie, s ktorou maliar pracoval. Takže hlava bola obsadená tým, akú má mať obraz prípravu, stavbu, aby mal dostatočnú kondíciu pretrvať do budúcich čias.

A teraz, keď som navštevoval tie bazáre a videl som ako ľudia, ktorí nedeľne maľujú, čo znamená málo a zároveň najviac, lebo maľujú sviatočne – tam ani nešlo o to, že sú to gýče, to ma ani tak nezaujímalo – mňa skôr zaujímalo, ako boli doničené, improvizovane namaľované na zadnú stranu reklamných plátien, ktoré viseli na futbalových zápasoch, pretože iné plátno nemali. A nie všetci, ale mnohí takto k tomu pristupovali. To ani nehovorím o rámoch, ktoré boli zbité len len, že to plátno držalo… Ale hlavne oni nepoznali, že obraz musí mať exaktnú technologickú zložku, aby pretrval v čase. Pretože plátno je prírodný materiál, a keď nie je dostatočne chránené, tak neprežije. Ale predovšetkým – olej obsiahnutý v olejových farbách sa dostane na nite, z ktorých je to plátno utkané, a ono ho to postupne „zožerie“. Ono skrehne a premení sa na prach. To je realita. A medzi tými obrazmi boli také, ktoré boli doničené, častokrát prederavené a tak podobne. Ale ja ako by som bol na ich strane, nevnímal som, že je to zle namaľované, ale ako by som mal pred sebou spolupacienta. Tak mi to nedalo, aby som to nekúpil za tak nízku sumu, a bral som ich domov, do takého môjho „sanatória“.

Jak se v nich objevil zrovna tvar bílého kruhu?

Zo začiatku som si kúpil dva tri obrázky, mal som ich opreté o stenu, a keď som sa na to tak díval, zrazu sa niečo vo mne rozhodlo, že po krajine bude putovať kruh slnka. Najprv som si myslel, že ho premaľujem naozaj reálne farbou zapadajúceho slnka, ale postupom času nastúpili ďalšie vrstvy hry, prečo to vlastne robím. Začal som rozmýšľať, aby to malo výpovednú hodnotu aj pre človeka, ktorý toto nezažil. A v diskusiách sám so sebou som prišiel k tomu, že nie je možný krok robiť to cestou reálneho videnia. Tak som namaľoval prvý biely kruh. Veď už to umiestenie v krajine je absurdné, ono nezapadá za obzor, ale putuje maľbou. Putuje maľbou, to si zapamätajme! Tie intelektuálne hry mi povedali: „Ideš cestou videného, tvojim sprievodcom nech je iný realizmus.“ To znamená, kruh zostane len kruhom a ponechá si bielobu. Vrátilo ma to k pôvodnej sanitárnej misii – miesto, ktoré som si vybral, som starostlivo očistil, obrúsil, vytmelil, zase obrúsil, zaizoloval a potom som to natrel olovenou belobou, čo je farba, ktorá sa v histórii olejomaľby osvedčila najvernejšie, pretože sa v čase málo mení.

A která je trošku jedovatá, ne?

Áno, je jedovatá svojou zložkou, ale viacero historických farieb bolo jedovatých. Pred pár rokmi boli niektoré dokonca zakázané Európskou úniou, ale znova sa k tomu museli vrátiť, lebo reštaurátori bez nich nemôžu byť. Do popredí teda pre mňa vystúpila reštaurátorská zložka, a tak som sa rozhodol to miesto ošetriť. To, že kruh vyzerá tak akosi magrittovsky či surreálno-poeticky, ako v krajine nelogicky putuje, je druhoplánové. A ako obrázky postupne narastali, tak som videl, že slnko na obrazoch migruje, tak ako som sa stal migrantom ja. A vtedy som v novinách narazil na správu, že Česká republika dá denný príspevok každému, kto súhlasí s pobytom v azylovom dome a kto si o tento príspevok zažiada. Tá čiastka bola 400 Kč na deň. Ja som túto dávku akceptoval a následne som nakupoval obrazy len a len do tejto sumy. Ale to podstatné: Pre budúcnosť je tu predpoklad, že technologicky nedostatočne maľované časti si zoberie čas, a to, čo zostane na obrazoch, budú len biele kruhy ošetrenia.

Z toho, čo vám rozprávam, by sa dalo vyvodiť, že sa jedná o konceptuálnu záležitosť, a teda že dielo je konceptuálne. Ale tu ten koncept vznikal tak, že si ho vypýtali samotné práce. Keďže ja som stratil svoj chaos a všetko v dome bolo také novučičké, tak to pošpinenie cyklom, ktorý som si tam postupne dával na stenu, ma vlastne zachránilo. Ono to postupne organicky narastalo, prikladal som obrázok k obrázku a priznám sa, keby nebola táto výzva – vystaviť to – tak by to zostalo niekde založené na poličke. Neprikladám tomu až taký význam vo svojej tvorbe, ale som rád, že som to verejnosti predstavil, lebo bez tohoto cyklu by nevznikli ďalšie obrazy, ktoré sú dialogickým hlasom, akoby hlasom z iného brehu toho samého pýtania: „Kde je to moje miesto?“ Slovo „výstava“ v súvislosti s touto prezentáciou používam nerád. Opakovane hovorím: tu ide, malo by ísť, o výtvarnú udalosť.

Nakonec se ale nejdůležitejší součástí tohoto „výtvarného projektu“ stal model výstavy, který se dokonce nenachází uvnitř galerie.

Keď som urobil maketu výstavného projektu, tak návštevy, ktoré ju u mňa videli, opakovanie zdôrazňovali, že je to škoda, že tu maketu nechcem prezentovať. Ale ja som zo začiatku nenachádzal dôvod, prečo by mala byť vystavená. A vystaviť ju kde? Vo vstupnej hale? Tým zásadným rozhodnutím bolo, keď mi došlo, že Dom umenie je biela kocka. Tak som si povedal, že existuje čas, kedy biela kocka neumožňuje návštevu, v čase po zatvorení výstavy (celá noc až do rána a pondelok, kedy je zatvárací deň). A podobne ako tá stena vystúpila do stredu miestnosti, zrazu z celej koncepcie výstavy migrovala von celá inštalácia a porozumel som, že maketu vystavím v ďalšej zmenšenej biele kocke vonku pred vstupom do Domu umenia. A ako som dospel k ošetrovaniu bielych miest (lebo podstatnejšie bolo pre mňa to súcitenie), tak podobným spôsobom som chcel, aby výstavný projekt iným neilustrativným spôsobom reflektovať sociálnu výzvu. A sociálna výzva je pre mňa predovšetkým ulica. Oni ma varovali – tam vedľa je hneď Cejl. No a! Ja to predsa dobre viem. Viem, čo je ulica! Ale to hlavné: ja som to robil pre nich, pretože oni nemajú na to, aby si zakúpili vstupné. Tak to tu majú bezplatne. Síce zmenšené, ale majú. Kocka je večer osvetlená a v nej vidíte to, čo môžete za vstupné vidieť v čase, keď Dom umenia má otváracie hodiny – hovoríme tomu tak pekne – pre verejnosť. Toto je pre mňa z celého projektu Migrant to najpodstatnejšie. Ja som sa s takým nápadom, čo nápadom, poviem neskromne zásadným postojom k funkcii umenia, doteraz nestretol. Nechcem tomu dodatočne dávať nejaké významové vrstvy, ale ako dlhoročný pedagóg a človek, ktorý sleduje, čo sa deje vo svete umenia, tak môžem povedať, že neraz som urobil vec, čo urobili iní. Bez toho, že by som to videl, že by som to napodoboval. Najmä keď robíte objekt a inštaláciu, tak sa vám stane, že niekto v Južnej Amerike vymyslí presne to samé čo vy, a ide vás šľak trafiť! To sa mi stalo nespočetnekrát.

Ono se občas stane, že různé věci vznikají paralelně. Trochu mi to připomíná dobu kolem roku 2003, kdy se v Londýně stavěla „Okurka“ a ve stejnou dobu vznikal i mrakodrap Torre Agbar v Barceloně, který měl podobný tvar. A teď vyvstala otázka, který z architektů si zaslouží ocenění za neobvyklé formální řešení. 

Viete, teraz sa tu tvárim pred vami ako „geroj“, ale ja som zakaždým rozochvený, keď sa mi niečo takéhoto prihodí. Aj keď viem, že to nie je nikdy to isté, vždycky to má iný dôvod, má ho aj v prípade, ak dospejete k podobnému vizuálnemu riešeniu. Ja pracujem väčšinou tak, že mám taký bloček a keď idem električkou alebo peši, tak si nápad, ktorý prešumí hlavou, zapíšem. Niekedy sa k tomu vrátim, niekedy je z toho celý cyklus, niekedy to zapadne, niekedy doma zistím, že to je hlúposť… Mám doma šanóny, tam nápady ukladám. Je až neuveriteľné, koľko mám nerealizovaných vecí, a nedokážem sa rozhodnúť, do čoho posledné sily vložiť, aby to získalo realizáciu.

Predstavte si, pred rokmi, bola výzva k účasti na spoločnej výstave na maďarsko-slovenskom pohraničí, pár rokov po Nežnej revolúcii. A ja som sa rozhodol – aj preto, že mám cez rodičov k maďarskej societe vzťah – že kúpim dve šachovnice a rozdelím to tak, že biely bude hrať proti bielemu a čierny proti čiernemu. Čo zaručuje nemožnosť hry, lebo v hre sa stratíte, neviete, koho je ktorá figúrka. Vlastne som to myslel politicko-sociálne, keď medzi štátmi nebudú prirodzené dohovory, ktoré sú položené na rozdielnosti, tak to nemá cenu. Urobil som to, nezačala ani vernisáž a povedala mi jedna z návštevníčok, teoretička: „Ale Yoko Ono už toto urobila pred tebou…“ Ona síce urobila biely šach, kedy všetko natrela na bielo, ale vizuálne to bolo to samé. Poviem vám, to bol oznam, čo oznam – obvinenie. Okamžite som chcel moju inštaláciu zrušiť. Lenže moji priatelia ma upokojovali: „Ty z toho robíš hru a cez hru tomu dávaš sociálny rozmer.“ Ale trápiť som sa neprestal. Nevedel som spávať. Toto preklínanie: toľko máš nápadov a ty si vyberieš zrovna toto, čo už realizoval pred tebou niekto iný. Ale priznám sa, objekt Yoko Ono som nepoznal.

Já to tedy taky neznám…

Ale to je moja chyba, lebo je to veľmi známa vec! Yoko Ono je svetová autorka a mojou povinnosťou je to poznať. Ale čo sa prihodilo, zvláštna vec! V tej nespavosti a do tých snov, ktoré to všetko sprevádzali, mi vstúpila do sna Yoko Ono a povedala mi: „Netráp sa! Čo sa trápiš! Veď iba to, čo je urobené druhýkrát tak isto, ako to urobil iný autor pred tebou, iba to uspeje v budúcnosti!“

A slovensky vám to řekla?

(smích) Povedala mi to jazykom sna, takže neviem, akými slovami ku mne prehovorila. Ale moc mi to nepomáhalo. Ale na chvíľu to zabralo. Takže je možné, že niekto, kto bude čítať tento rozhovor, niekto zbehlejší v literatúre o výtvarnom umení, príde a povie: takýto koncept – vystaviť inštaláciu a súčasne vystaviť maketu inštalácie pred budovu a sprostredkovať jej prezentáciu v čase, kedy nie je možné navštíviť výstavu – toto už niekto urobil. Ale ja som sa k tomu nedostal. Ak dlhé roky som hlásal, presadzoval a usiloval o iný typ autorstva, tak toto je pre mňa iný typ autorstva.

Ja som pred časom začal hrať so sebou takú hru, že som si zmenil moje občianske meno u notára na „Monogramista T·D“. To je také gesto, ktoré, ak by bolo umenie jednosmerka, smerovalo by do anonymity stredovekých tvorcov. Keďže ale umenie nie je jednosmerka, môže sa stať z takéhoto rozhodnutia gesto kalkulu a po čase úspešné logo.

Já mám teď banální otázku, na kterou jsem ale nikde nenašla odpověď – proč jste Monogramista „T·D“, a ne „D·T“?

Na to nemám konkrétnu odpoveď, to „D·T“ mi proste zvukovo neladilo. Niektorí z môjho okolia tvrdia, že je to maďarsky spôsob písania mien.

Že se píše nejdřív příjmení a pak až křestní jméno?

Áno, tak to píšu Maďari, ale priznám sa, vtedy som nad tím tak neuvažoval.

Vraťme se ještě zpět k výstavě – další její součást tvoří videoprojekce, kde se promítají výstřižky z reklamních letáků.

To tvorí súčasť budovania môjho chaosu. Je to ďalší zber, ktorý robím nezáväzne, ale s tou najväčšou vážnosťou. Keď som sa prisťahoval do Čiech, tak sa mi poštovná schránka začala plniť reklamnými letákmi, a pretože samú adresu má aj môj syn, tak mi to hádžu dvakrát. A tie letáky sú plné obchodných ponúk naj-naj tovarov. Ja som to zo začiatku ignoroval, čítala to iba moja žena a to celkom pragmaticky. Ja reklamné letáky neodsudzujem, ono keď sa v tom viete dobre orientovať, tak potom viete aj dobre nakúpiť. Takže po tom prvopočiatku, kedy som to ignoroval, som si začal listovať. Nemal som s tým žiadny zámer, nechával som si to pred sebou, na stole. Tie výzvy boli ale tak hlasné, že som spozornel. Čo to vlastne prekrikujú? Za krikom musí niečo byť! A tak som začal načúvať tomu, čomu ja hovorím „lyrický šum“.

Vizuální smog?

Naučili sme sa veci a výzvy pomenovávať. Ale zároveň s tým, ako niečomu dáme meno, ako by sme si to pre seba vybavili. Už to viac neriešime. Pretože som veriaci, ja inú vieru nepotrebujem. Tak návykom neverím. Výkrikom reklamy hovorím: lyrický šum. A ten šum, čuduj sa svet, sú ho plné letáky. Takže z toho, čo bolo na začiatku nepríjemným zaplnením poštovej schránky, sa stala ponuka pre schránku mojej hlavy. Vráťme sa k tomu podstatnému. To, čo si v Brne budujem, je chaos. Možno to nie je zberateľsky lukratívne a možno je to len a len pre mňa. Moja hlava a poštová schránka ale uzavreli dohovor. Moje poslanie nie je ubytovávať chaos, moje poslanie je vykrádať chaos do „řádu”. To, čo tu predstavujem, nesie názov „Artentete Kunst“, čo je prešmyčka z fašistického hanlivého označenia avantgardných umelcov. Komu ho dávam? Reklamným letákom? Dávam ho sebe? Dávam ho účastníkom výstav? Akého druhu je umenie Artentete Kunst? Je to zábava? Zostáva to ešte umením? Je to únik z umenia, kedy prevádzačom cez hranice umenia je umenie? Poviete si: načo toľko otázok. Reklamný leták pokrč, zahoď, a ak si súčasný, hoď ho do kontejneru na separovaný odpad!

Když už mluvíme o slovních hříčkách – moc se mi líbila vaše Zimná sezóna, kde bylo namalované ô, které mělo zasněženou stříšku. Přišlo mi to jako takové pohlazení po duši…

Všetci máme nejakých učiteľov (to, že im nedostatočne ďakujeme, už je iná vec) a ja mám takých učiteľov veľa. Jednu vrstvu toho učiteľstva robí myslenie zen budhistických mníchov – a to keď si prečítate, to je samá anekdota! A pritom je to neuveriteľná filozofia… Čítal som si zenové texty, keď som „jazdil“ vo vlaku, v českých prekladoch, nikdy som neprešiel kláštorným cvičením alebo niečím podobným. Myslím, že toto zanechalo podstatnú stopu v mojom spôsobu práce, tie zenové Koany, ale aj ostatný druh zenového myslenia a paradoxov. Pre mňa to ale vždycky malo vážnejší podtext. Paradox na druhú. Vedel som o tom (zámerne hovorím o tom, a nie vedel to) len a len z počutia. To nie je tak vzdialené, čo viem, o ponúkaných tovaroch cez reklamné letáky. Pozrite sa: Každý máme nejakých učiteľov, ale aj miláčikov. Jedným z mojich miláčikov bol a zostáva Marcel Duchamp a málo sa vie, že začal kariéru ako autor kresleného humoru. Alebo Anton Pavlovič Čechov, na začiatku spisovateľskej cesty písal do humoristických časopisov. Obaja prijali mimikry nevážnosti, aby uniesli vážnosť výpovede, ktorá ich čakala.

Myslíte si, že by mělo mít umění nějaké hranice?

No, to je obrovský problém, ktorý by bol na dlhú rozpravu… Ja som sa v živote ocitol v situácii, ktorou som si sám nepripravil, žil v hraniciach, ktoré som si nevytýčil. Zásadná vec je, či na dobu a okolnosti z nej plynúce rezignujete, alebo z nej vyťažíte. Ale to, čo som ja za totality zažíval nebolo žiadnym kalkulom, ako mladý človek na to máte čidlá, viete odčítať odkazy, o čom tá doba je a tak ďalej. Možno je to len a len k pousmiatiu, ale my, ktorí sme boli vtedy mladí, sme si mysleli: komunizmus nikdy nepadne, a dobre že sme tomu uverili. Padol, aby ukázal, ako sme sa mýlili. Niekedy mám chvíľky, v ktorých verím, že história nechce napĺňať túžby, ale ako mačka s myšou pohráva sa s tým, čomu sme neuverili.

Ja som veľký milovník stredoveku a viem, že ten stredoveký kolega bol neuveriteľne obmedzený – v tom, čo má namaľovať, aké figúry, akými postupmi, všetko mal dané. On neprichádzal pred bielu plochu s tou traumou, s akou prichádza súčasný tvorca: čo ja budem teraz robiť? To bolo všetko na objednávku a hlavným objednávateľom bol samozrejme Boh. Ja som presvedčený, že nie umelci rozhodujú, akú podobu bude mať umenie času, v ktorom žijú, ale čas, v ktorom žijú, rozhodne, akú chce obdržať správu o tom, aký bol. Viem, keď sa ma tam hore budú pýtať a pridávať mi budú na misky váh mínusy za to, čo som neurobil, tak si uvedomujem, že som príliš frflal, bol som príliš nespokojný a málo som ďakoval za dar žiť v tomto čase.

Monogramista T·D. Foto: Salome Akritidisová

Několikrát jste zmínil, že máte rád středověk. Já mám pocit, že na světě existují dva tábory lidí – jedni mají rádi antiku a raný novověk a druzí středověk a modernu, že jsou ty epochy nějakým způsobem propojené…

Na to vám odpoviem čerstvou skúsenosťou: Hneď druhý deň po vernisáži sme s mojou ženou leteli last minute so zájazdom na Krétu. Boli sme v Knóssosu. Toto bola moja tretia návšteva labyrintu. A ja som si po tretíkrát potvrdil, že to, čo urobili moji kolegovia v začiatkoch, čomu hovoríme pred-antická kultúra, teda minojské obdobie plné hravých, neuveriteľne súčasných malieb – tak to som ja! Tu sú moje korene. Potom som prešiel do sálu, kde boli sochy z vrcholnej antiky a helenistického obdobia – a to mi, nie že nehovorilo nič. Naopak, prekrikovalo ku mne hlasmi reklamných letákov: toto dokáže súčasná frézka cez počítač, stačí vložiť program.

V labyrinte v Knóssose som si uvedomil. Som. Som tam, kam nemusím emigrovať.

Monogramista T·D: Narozen 1947, vlastním jménem Dezider Tóth, je slovenský výtvarný umělec, pedagog a literát. Vystudoval malbu na Vysoké škole výtvarných umění v Bratislavě a patří k představitelům neoficiální výtvarné scény, na kterou vstoupil na přelomu 60. a 70. let. Jeho rozmanitou tvorbu charakterizuje práce se slovem, textem, obrazem a lyrickými metaforami. Věnuje se konceptu, tvorbě instalací a objektů, výraznou oblast jeho zájmu tvoří také příroda. Od roku 1976 realizoval společné aktivity ve svém bytě na Moskovskej ulici, v letech 1991–2015 vedl tzv. Neateliér na VŠVU v Bratislavě, v roce 2002 byl jmenován profesorem intermediální tvorby na pražské AVU. Roku 1997 notářským záznamem změnil své občanské jméno na pseudonym Monogramista T·D po vzoru anonymních středověkých mistrů. Od roku 2013 žije a tvoří v Brně.

Monogramista T·D / Migrant / kurátorka: Marika Svobodová / Dům umění města Brna: Galerie Jaroslava Krále / Brno / 26. 9. – 18. 11. 2018

Foto výstavy: Michaela Dvořáková