Artalk.cz

Druhý ročník NC za dizajn 

Začiatkom októbra Slovenské centrum dizajnu a Ministerstvo kultúry SR otvorili výstavu prác finalistov súťaže Národná cena za dizajn 2018 – Komunikačný dizajn na Fakulte architektúry STU v Bratislave. Ľubica Hustá reflektuje priebeh ceny – výstavu, jednotlivé súťažné kategórie a galavečer, ktorý hodnotí ako dobre zvládnutý. Čo však cene a jej organizátorom vytýka je výstava v neatraktívnych pivničných priestoroch a málo prihlásených prác z oblasti dizajnu pre internet a digitálne médiá, ktoré podľa Hustej v súčasnosti dominujú.

Druhý ročník NC za dizajn 

Národná cena za komunikačný dizajn ma za sebou druhý ročník v novom formáte. Tento text nebude o ocenených, ale o tom, že aj ceny za dizajn potrebujú redizajn.

Poporiadku. Bienálne nastavenie cene svedčí, je tu väčší priestor na oslovenie dizajnérov aj väčší časový priestor pre vznik prác. Praje to aj komunikácii ceny smerom k verejnosti. Nový vizuál (pre tento rok od Samuela Čarnokyho a Mateja Vojtuša) dobre fungoval v rôznych verziách a držal pokope. Cena má vlastný web – síce len tumbrl, ale má a je tam všetko (pozrite si, ak chcete vidieť všetky finálne práce) a aktívne funguje na sociálnych sieťach. Garantom je medzinárodná porota. Cena nie je len galavečer a výstava, ale aj séria rôznych paralelných podujatí. Je dobré, že tento paralelný program a výstava mali tento rok jednu kurátorku. Bola ňou dizajnérka Eva Šimovičová (zároveň bola hlavnou porotkyňou). A je jasné, že hlavne ona ovplyvnila jeho charakter. Boli v ňom prednášky, prezentácie, diskusie, In the Midl DESIGN Forum, workshopy. Teda jasná snaha reflektovať aktuálny kreatívny priestor, špecifikovať diskusie – napríklad témou o architektúre, autorskom dizajne či komentovanými prehliadkami. Chýbali viac zahraniční hostia (boli z Čiech). A určite pozitívna bola návštevnosť na týchto podujatiach. Ja som sa okrem galavečera zúčastnila troch sprievodných akcií a ľudí, ktorých to zaujímalo sa tam objavilo dosť.

Čo sa zmenilo oproti predchádzajúcemu (prvému) ročníku sú súťažné kategórie. Tu nastáva zádrhel. Nové nastavenie kategórií cenu zneprehľadnilo. Rozumiem, že s kategóriami v tak širokom spektre, v akom komunikačný dizajn funguje, to vôbec nie je jednoduché. Napríklad známa RED DOT Award má pre komunikačný dizajn až 17 kategórií. Ale o to dôležitejšie je ich v našom menšom meradle dobre nastaviť. Niektoré kategórie sú jasné a v poriadku. Napríklad cena poroty, študentský dizajn aj cena za kultúrny prínos. Horšie je to s cenou za dizajn s pridanou hodnotou a následne aj s tým, že v hlavnej kategórii profesionálny dizajn sa udeľujú až tri ceny, v poradí od tretieho po prvé miesto. Dizajn s pridanou hodnotou je azda najproblematickejší – ako keby v profesionálnom dizajne nebola žiadna pridaná hodnota? Pôvod je pravdepodobne vo floskuli, že samotný dizajn je pridanou hodnotou, no je to bezobsažné a ľudia si asi nevedia veľmi predstaviť, o čo ide. Priznám sa, že ani ja. (Hoci áno, na webe SCD sa dá vysvetlenie dohľadať.) Pôvodné označenie experimentálny dizajn sedel viac. Rovnako udeľovať tri ceny v profesionálnom dizajne je trochu nuda a zároveň guláš (autorská kniha, obalový dizajn, kampaň pre literárny festival). Drhlo to najmä počas odovzdávania cien. Azda lepší by bol známy formát superfinalistov a počas galavečera vyhlásiť hlavného výhercu.

Najvypuklejší problém tohtoročnej ceny ale demaskoval vo svojom texte Patrik Garaj z Denníka N, a to je fakt, že sa do finále a celkovo do výberu prác na výstavu nedostali skoro žiadne práce z oblasti dizajnu pre internet a digitálne médií, teda dizajnu, ktorý v súčasnosti najviac dominuje a s ktorým sme najviac konfrontovaní. Čo je zvláštny signál pre verejnosť a paradox, keďže cena má komunikáciu v názve. Možno by bola situácia iná, keby bola zadefinovaná samostatná kategória a možno je to len zrkadlenie toho, že cena predsa len ešte nemá úplne zvládnutú komunikáciu smerom k dizajnérskej scéne.

Poďme si o scéne povedať trochu viac, keďže ona je tá, ktorej sa táto cena dotýka najviac. Slovenský grafický dizajn tvorí dnes rozsiahly a veľmi rôznorodý priestor. Je to veľmi špecifická scéna, ktorá je, jemne povedané, citlivá na komunikáciu aj zaobchádzanie. O to náročnejšie je pre organizátorov osloviť dizajnérov naprieč spektrom a ukázať im, že má zmysel sa o Národnú cenu za dizajn vôbec uchádzať. Neviem, či je dostatočné osloviť dizajnérov hromadným e-mailom. Napriek tomu, že nárast záujmu je naozaj citeľný, je zrejmé, že sú skupiny dizajnérov a dizajnérok, ktorí majú k SCD bližšie. Sú to najmä autori s viac umelecky nastaveným programom a fungujúci viac na grantoch či crowdfundingu, teda dizajnéri kníh, katalógov umeleckých výstav, tvorcovia písma, kampaní na umelecké podujatia a menej potom tí/tie, ktorí fungujú v „tvrdo“ komerčnej sfére – teda v reklame, firemnej vizuálnej kultúre, na internete, dizajne aplikácií a podobne. NCKD by mala byť miestom, kde by sa stretli a konfrontovali. Zatiaľ to tak úplne nefunguje. A zmeniť to nebude jednoduché.

Na záver niečo ku galavečeru a výstave. Galavečer v Novej Cvernovke bol dobre zvládnutý aj vďaka vtipnému moderovaniu Tomáša Hudáka. Ľahkosť, spontánnosť a civilnosť týmto podujatiam svedčí. Občas strácal kvôli neprehľadnosti cien na dynamike. Témou na skutočné zamyslenie sú však ocenenia pre víťazných dizajnérov. Chýba trofej (tento rok to už aspoň bol adjustovaný diplom). Pomerne smutne vyzneli ceny pre Vladislava Roztoku za celoživotné dielo a kultúrny prínos, a to predplatné časopisu Designum a poradenstvo od Úradu priemyselného vlastníctva SR. A smutno trápne potom vyznela situácia, kedy riaditeľka J&T banky (hlavný partner SCD) potrasie hlavnému víťazovi rukou. A nič viac. Aspoň symbolická finančná odmena by tu bola na mieste. Pozitívne hodnotím účastnícke lístky na konferencie grafického dizajnu, ktoré získali víťazi. To dáva zmysel.

Výstava finalistov sa tento rok konala na pôde Fakulty architektúry STU. Toto rozhodnutie nebolo najšťastnejšie. Paradoxne najreprezentatívnejšie pôsobila levitujúca inštalácia predimenzovaných plagátov vo vstupnom foyeri ako priestorové avízo na NCKD. Samotná výstava v neatraktívnych pivničných priestoroch a v nie veľmi vydarenej inštalácii Petra Lišku a Matúša Lelovského (ako som sa dozvedela, bol to plán B a málo času, a teda pre vysvetlenie oni robili aj hornú, vydarenú časť), ktorej nosným prvkom je pokrčený čierny papier, vyznela ako prezentácia školských prác. A to je pre tento typ reprezentatívnej výstavy slovenského komunikačného dizajnu naozaj škoda.

Ešte jedna (rozvitá) otázka na záver. Nie je problematický samotný názov ceny? Národná cena za komunikačný dizajn? Nie je slovo národná v roku 2018 už prežitok s nepatričným pátosom z 19. storočia? A vlastne, môžu sa maďarskí a rómskí dizajnéri, či iné národnosti žijúce na Slovensku, do ceny prihlásiť?

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *