Artalk.cz

COČ: Prechodný ročník

Je to malý zázrak, že sa tento rok vôbec COČ konal, píše v komentári Barbora Komárová. Po štyroch rokoch sa Cena Oskára Čepana vrátila do Bratislavy. Publikum to ale veľmi neocenilo zvýšeným počtom divákov. Finálová výstava sa nekonala vo výstavných priestoroch a ani vyhlásenie laureátky nebolo ovenčené špeciálnym programom. Po hľadaní a testovaní „správneho“ formátu finálového večera v podobe Čepan víkend sa nový tím rozhodol nerobiť „opulentné“ oslavy a usporiadať finálový večer priamo vo výstave, čo pravdepodobne nebolo v pravom zmysle rozhodnutím, ale vyplynulo najmä z vopred nastavenej situácie.

Prechodný ročník

Vyhlásenie výsledkov Ceny Oskára Čepana 2018

Cena Oskára Čepana 2018 už pozná svoju víťazku. Spomedzi štyroch finalistiek a finalistov vybrala medzinárodná odborná porota na čele s hlavným kurátorom viedenského múzea MUMOK Rainerom Fuchsom výtvarníčku Emíliu Rigovú, narodenú v Trnave a aktuálne pôsobiacu v Banskej Bystrici. Odôvodnenie porotcov znie: „Prístup umelkyne k tvorbe je jednoznačne genderový, skúma priepustnosť hraníc ľudskej identity, kriticky nahliada na stereotypy spojené nielen s vnímaním svojho rómskeho pôvodu, ale aj s globálnym fungovaním narácií v kultúre a umení vôbec.“

Emília Rigová, podobne ako aj ostatní finalisti, svoju súťažnú prezentáciu postavila na kombinácii starších a novších prác, pričom tie vytvorené priamo pre Čepana boli u nej v prevahe. Vo všetkých týchto inštaláciách, videách, akciách či fotkách pokračovala v témach, ktoré ju zaujímajú už dlhšie – okrem (všeobecnejšej) rómskej problematiky ako takej sa zamerala aj na jej čiastkovejšie aspekty ako identita, kultúra či stereotypné vnímanie spojené napríklad s postavou rómskej ženy. Aj Adam Novota rozvinul tému utópie a jej miesta v súčasnosti, ktorej sa venuje posledných zopár rokov. Pre Čepana sa chopil svojho komunitno-multimediálneho projektu vytváraného s pomocou a za účasti obyvateľov obce Košariská a posunul ho do realizácie s názvom „M. R. Štefánik Utopian Start-up Fashion“. Pomocou mnohých médií – reálnych aj virtuálnych – ponúka návštevníkom (ako aj priamo Košariščanom) možnosť do istej miery zrealizovať utopický Štefánikov nápad vytvorenia sebestačnej ideálnej slovenskej osady v Pacifiku. Ďalší finalista, Boris Sirka, stavil na eklektickú prezentáciu, ktorá v podstate aj vystihuje mnohotvárnosť jeho tvorby. Tri novšie maľby a dve videá je možné jednému autorovi prisúdiť skôr na základe ich inštalácie vedľa seba, ako podľa nejakej zjavnej formálnej či vizuálnej príbuznosti. Lucie Mičíková vytvorila pre finálovú výstavu priestorovú inštaláciu zloženú z niekoľkých médií a materiálov. Inšpirovaná literárnym dielom talianskeho autora Itala Calvina a vlastným pobytom v olivovom háji tu umelkyňa predstavuje osobitné spracovanie týchto zážitkov a poznatkov. Pre to využíva pre ňu charakteristické papierové kompozície či kolážové maľby, doplnené kamennými objektami či veľkoformátovou nástennou tapetou.

Vyhlásenie sa konalo vo štvrtok 25. októbra v priestore finálovej výstavy za účasti porotcov, organizačného tímu a výtvarníkov. Publikum, alebo jeho (ne)veľkosť pri akciách tohtoročného Čepana, sa už rozoberalo v niekoľkých príspevkoch. Nebolo tomu inak ani pri samotnom finálovom večere. Jeho návštevnosť by sa dala prirovnať k priemernej, trochu väčšej bratislavskej vernisáži. Aj napriek tomu, že by sa dalo očakávať, že minimálne bratislavská scéna bude spokojná, že po štyroch rokoch, kedy sa cena presúvala do iných slovenských miest, si užije jej prítomnosť v hlavnom meste, tento fakt veľmi neocenila.

Na úplnom začiatku tohto eventu prebehla performance Miry Gáberovej, počas ktorej zelený záves – vizuálny prvok príznačný pre identitu a architektúru výstavy tohto Čepana, putoval priestorom pomedzi návštevníkov v rukách niekoľkých performerov. Finálový večer bol moderovaný teoretikom umenia Petrom Tajkovom a dal priestor niekoľkým príhovorom, ďakovaniam a ich následným prekladom do angličtiny. Počas týchto oficialít sa publikum muselo infiltrovať pomedzi diela a nájsť si svoje miesto na státie, čo si trochu odniesli inštalácie uložené na zemi. Všetko ale dobre dopadlo a večer mohol pokračovať pri bare.

Kto by si náhodou trochu neskôr prečítal správu či článok ohlasujúci výsledok tejto slovenskej ceny pre mladých umelcov a mal chuť si pozrieť výstavu a diela víťazky, mal smolu. Samotná prezentácia bola otvorená len do 26. októbra, čiže ešte presne jeden deň po vyhlásení. Čo je škoda. No ako to v prvej časti rozhovoru o minulosti, súčasnosti a budúcnosti ceny vysvetľuje Lucia Gavulová, jednou z vecí, ktoré „zdedila“ od predošlého vedenia, boli okrem bývalých kancelárskych priestorov pre výstavu aj termíny a nedalo sa inak, keďže od ďalšieho týždňa je táto (zjavne nová bratislavská výstavná) sála prenajatá fotografickému OFF festivalu.

Po predošlých, mimobratislavských, ročníkoch, ktoré sa konali v rôznych priestoroch a inštitúciách v Žiline, Košiciach, Banskej Bystrici či Nitre, sme si možno už zvykli na viac „okorenený“ program, ktorý vypĺňal najmä takzvaný Čepan víkend. Samotné vyhlásenie prebiehalo ako organická súčasť či „zlatý klinec“ rôznorodých sprievodných aktivít tvorených diskusiami, komentovanými prehliadkami, návštevami ateliérov, raňajkami s finalistami, Pecha Kucha prezentáciami, koncertmi a i., ktorým predchádzali predstavovacie eventy s každoročnými finalistami a finalistkami. Tieto akcie boli naviac navštevované aj lokálnym publikom, ktoré by (možno) do Bratislavy na niečo podobné neprišlo. Preto je škoda, že sa tieto sprievodné programy (až na pár výnimiek) z tohtoročného COČ vytratili. Čo sa stihlo zorganizovať, boli dva piatkové večery s dvojicami finalistov a finalistiek a rôzne vzdelávacie prehliadky pre školy, rodiny s deťmi či seniorov. Pomerne na čas sa podarilo zverejniť aj prezentačné videá, ktoré poznáme už z ostatných ročníkov. Tentokrát sa ich režisérsky chopili Daniel Rihák a Miro Remo, pričom ich výsledná podoba je veľmi vizuálne zaujímavá a spracovaná s prihliadnutím na charakter tvorby finalistov. Avšak o detailoch ich výtvarných programov sa až tak veľa nedozvieme.

Myslím si však, že by sme nemali byť príliš negatívni, kritickí či „hádzať flintu do žita“. Čím sa môžeme tento rok utešovať, je najmä fakt, že nejaký Čepan vôbec bol. Po skepse, či až určitej pachuti, ktorú zanechal minulý ročník, a taktiež vzhľadom na veľmi obmedzené obdobie na prípravu je, dovolím si povedať, malý zázrak, že tento rok o nejakom COČ vôbec môžeme písať. Nové vedenie nadácie a tím, ktorý má cenu na starosti, má (odborný) potenciál priniesť do jej organizácie „nový vzduch“, myšlienky a nápady, ktoré sa môžu odraziť na ďalších ročníkoch, na ktorých prípravu budú mať viac času. Budúci rok, ako bolo ohlásené počas odovzdávacieho večera, by sa mal Čepan znova vrátiť do Košíc, a to konkrétne do Východoslovenskej galérie, čo by mohlo zaistiť adekvátnejšie výstavné priestory a zázemie pre cenu, sprievodné akcie a v neposlednom rade pre finalistov. Nateraz môžeme Cenu Oskára Čepana 2018 uzavrieť ako prechodný ročník, ako dotiahnutie starých restov a mali by sme začať pomaly očakávať nový (re)štart.


Lucie Mičíková, Adam Novota, Emília Rigová, Boris Sirka / Cena Oskára Čepana 2018 / OD Dunaj, Bratislava, 3. poschodie, vstup z Námestia SNP / Bratislava / 5. 10. – 26. 10. 2018

Tím Ceny Oskára Čepana 2018
Koordinácia a supervízia: Lucia Gavulová
Kurátorka výstavy: Lucia Gregorová Stach
Sprievodné programy: Lucia Gašparovičová
Vizuálna identita a architektúra výstavy: Peter Liška
Produkcia a inštalácia: Marcel Mališ
Fotografie finalistov: Ján Kekeli
Filmy: Daniel Rihák, Miro Remo

Organizátor: Nadácia – Centrum súčasného umenia
Spoluorganizátor: collective
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Partneri: J&T Banka
Mediálni partneri: Denník N, RTVS, Rádio Devín, Rádio_FM, Vlna, BKIS
Komunikačný partner: SKPR STRATEGIES
Špeciálni partneri: Trust for Mutual Understanding, Residency Unlimited, CT

Foto: FB COČ

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *