Artalk.cz

COČ: Chaos menom COČ

Tohtoročné otvorenie výstavy finalistov Ceny Oskára Čepana pôsobilo podľa autora komentára Damasa Grusku chaoticky a nedotiahnuto. Problematicky vníma viaceré pragmatické stránky priestoru, značenia či kurátorského textu, na druhej strane vyzdvihuje prácu architekta výstavy Petra Lišku aj vstupy jednotlivých finalistov. Jeho komentár je odpoveďou na otázku redakcie Artalku: Ako hodnotíš tohtoročného Čepana?

Chaos menom COČ

Prvý dojem bol „chaos“, predovšetkým na vernisáži. Chýbali základné popisky (tie podrobnejšie sa objavili až týždeň pred koncom výstavy), ani „mediátori“ mi nevedeli s istotou poradiť, ku ktorému finalistovi patrí ktorá intervencia. Otváracie reči pôsobili amatérsky, poďakovania sponzorom a finančným partnerom vyznievali až príliš z „povinnosti“. Zmieniť podporu FPU sa úplne zabudlo, atď. A to všetko po problematickom ročníku, už neviem koľkom reštarte a očakávaní, či to teraz noví organizátori zvládnu.

A ten chaos ostal aj po vernisáži. Jednak koncepcia výstavy a jej vzťah k Cene Oskára Čepana (COČ): tento rok autori vystavovali staršie i nové práce a navyše mali kurátorku. Toto môže výrazne zvýšiť kvalitu samotnej výstavy, no iste problematizuje prácu poroty i odkaz COČ širšej verejnosti. (Mimochodom, pozoruhodným je i termín ukončenia výstavy: hneď na druhý deň po vyhlásení laureáta, teda vtedy, keď by sa dal očakávať zvýšený záujem o jeho prácu.)

Samotný, veľmi členitý, až bizarný „výstavný“ priestor, tretie poschodie pôvodne obchodného domu, neskôr slúžiaci pre kancelárske účely, už sám o sebe pôsobí chaoticky. Ešte problematickejšia je orientácia v obchodnom dome a hľadanie správneho vstupu. Napríklad ak použijeme pohyblivé schody, k míňame rôzne obchodné prevádzky či celé vyprázdnené poschodie. Vo vizuálnom smogu ľahko prehľadávateľná nevýrazná upútavka na výstavu i orientácia k nej spôsobili, že i cielený návštevník mal problém trafiť a náhodný sa sotva objavil. Celkovo sa v prípade COČ o diváka príliš nestojí, tak sa ani nečudujem, že na dvoch komentovaných prehliadkach boli ani nie dve desiatky, zväčša spriaznených návštevníkov.

Známky chaosu rovnako nesie i text sprievodného textu, L. Gavulová a L. Gregorová Stach, obe zo SNG. V ňom píšu o ikonickej stavbe, ale tou je skôr vedľajší Ludwigov Obchodný dom Dunaj, pôvodne Obchodný dom Brouk a Babka z 30. rokov, ktorý je špičkovou ukážkou funkcionalizmu a národnou kultúrnou pamiatkou, než prístavba pomenovaná ako „Dom odievania“ z 80. rokov, kde sa výstava koná. Aspoň sedí, že je na Námestí SNP, menej výstižné je už označenie „niekdajšie Námestie Republiky“. Pred súčasným názvom sa volalo Stalinovo námestie (16 rokov), predtým Hlinkovo (14 rokov), a názov Republiky (10 rokov) je len jedným z množstva iných pomenovaní tohto miesta.

Sprievodnému textu nechýba nabubrené sebavedomie: zrejme myslia COČ (ingorujúc opakované kritické pripomienky a debaty počas minulých ročníkov), keď píšu „progresívna inštitúcia, prispievajúca do diskurzu medzinárodného vizuálneho umenia“. No najviac mi vadili nie veľmi podložené frázy a nálepky, ktorými veru nešetria (áno, aj na post pravdivú dobu došlo). Podobne pár minútové video portréty, svojou veľmi rôzne poňatou poetikou, (i kvalitou) tiež neprispeli k zmierneniu chaosu.

Na informačne hanebne biednom webe COČ toho veľa nenájdeme, aspoň že v spolupráci s nízko nákladovým denníkom (ktorý inak robí medvediu služby výtvarnej scéne svojimi v podstate len PR článkami) priniesli celkom fajn „medailóniky“ finalistov.

Ale vráťme sa k samotnej výstave. Prvý dojem, vstupná hala, je vlastne tiež chaotický. Od dverí dovidíme na diela všetkých finalistov. „Pracovný“ chaos Adama Novotu je zrejme zámerný. Jeho politicko-aktivistický projekt mieša viacero „realít“, od Štefánikovho plánu na presídlenie obyvateľov rodných Košarísk do vzdialeného Tichomoria až po prácu so súčasnými obyvateľmi, vrátane marginalizovaných skupín. Na vernisáži si divák mohol ešte vyskúšať virtuálnu či rozšírenú realitu, i (mne nie veľmi zrozumiteľný) presah na vonkajší priestor pred budovou. V nádeji, že sa do jeho projektu viac dostanem (celkom informatívny text k projektu sa totiž objavil tiež až týždeň pred koncom výstavy) som si vypočul rozhlasový rozhovor s ním. Nezmúdrel som, hoci som to dal dvakrát. V zmesi buzzwords a módnych spojení som sa zakaždým stratil a miestami aj krútil hlavou („Umenie ako vedecký odbor, s vedeckými výstupmi“). Chvíľu som mal dokonca pocit, že na otázky nešťastného redaktora odpovedá robot generujúci náhodne pozliepané frázy. Je to škoda, lebo východiskové motívy sú zaujímavé a zaslúžili by si lepšie spracovanie a snáď i rozšírenie témy o súčasné vysťahovalectvo.

Podľa môjho názoru najťažší priestor – stred vstupnej haly – pripadol Lucii Mičíkovej, ostatní autori využili aj samostatné kóje (nie len v tomto nesedí plánik výstavy), ale napriek tomuto hendikepu ho zvládla výborne a jej časť vyznieva veľmi kompaktne. Vizuálny materiál (skice a fotografie) z rezidencie v Taliansku (dominantná olivovo zelená nie je náhoda) slúžili ako základ pre jej koláže i maľbu na stene. Šperkársku skúsenosť zas bolo cítiť na bielych amorfných, pobrežné skaly pripomínajúcich objektoch na jednoduchých kovových podstavcoch, ktoré samé slúžia ako lôžko pre malý, kovový, guľatý predmet.

Emília Rigová a.k.a. Bári Raklóri v sérii starších i pre COČ vytvorených veľkoformátových fotografií, inštalácii a videu tematizuje svoju rómsku a ženskú identitu. Hoci používa očakávané znakoslovie, farba pokožky, tradičné oblečenie, pocit ohrozenia, pieseň či zlato a (jeho) zvracanie, vytvorila ucelenú a pre mňa celkom silnú a veľmi dobre spracovanú osobnú výpoveď. Aj keď úskalia do budúcna tu sú – svojho času sme mali i „profesionálnu Maďarku“, ktorá postupom času stále viac a viac len vykalkulovane surfovala na vtedy konjunkturálnej téme.

Boris Sirka prezentuje tri nové „vesmírne“ maľby (presnejšie evokujúce paralelu medzi mikro a makro kozmom), jedno staršie a jedno novšie video. Napriek tomu, že on i kurátorka vidia medzi nimi „spojivko“, mňa veľmi nepresvedčilo. Staršie „drapériové video“ LEVIATHAN sme v Bratislave mohli vidieť v roku 2015 v rámci Bielej noci (pre mňa prvej i poslednej). Veľkoplošná, dobre ozvučená „kinosálová“ projekcia mu svedčala oveľa lepšie než súčasná na pomerne malej obrazovke a s biednym zvukom. Nové video zostrihané z autorových tokijských osobných „záznamov“, miešajúce rôzne „žánre“ i techniky snímania, bežiace v samostatnej kóji na veľkej, „voľne“ v priestore umiestnenej obrazovke, mi pripomenulo opäť onen počiatočný pocit chaosu.

Veľké uznanie si za vizuál zaslúži architekt výstavy Peter Liška, ktorému sa nakoniec podarilo chaos priestoru i nesúrodosť prác finalistov zoskupiť tak, že vizuálne riešenie i expozícia celého poschodia Domu odievania pôsobí ucelene, hoci to na začiatku musela byť „mission impossible“.

Kto nakoniec uspeje, samozrejme neviem. Porotcom do hlavy nevidím a okrem toho zmysel COČ, ktorý by mal rozhodujúco ovplyvniť ich verdikt, sa mi zdá zvlášť po minulom i tomto ročníku, zahmlený. Pokojne by ním mohol byť hocikto, podľa toho či by porota hodnotila prácu s najzaujímavejším potenciálom, najkonzistentnejšou prezentáciou, najosobnejšou výpoveďou či najlepším predstavením vo video medailóne. Ale víťaza by som aj tak tipoval skôr medzi finalistkami než finalistami. Pre jej(?) budúcu kariéru to bude iste prínosom. Širšej verejnosti je výsledok iste ukradnutý. Však o ňu ani nikto naozaj nestál. A tak tohtoročná COČ nakoniec len prispela k ďalšej marginalizácii súčasného vizuálneho umenia.


Lucie Mičíková, Adam Novota, Emília Rigová, Boris Sirka / Cena Oskára Čepana 2018 / OD Dunaj, Bratislava, 3. poschodie, vstup z Námestia SNP / Bratislava / 5. 10. – 26. 10. 2018

Tím Ceny Oskára Čepana 2018
Koordinácia a supervízia: Lucia Gavulová
Kurátorka výstavy: Lucia Gregorová Stach
Sprievodné programy: Lucia Gašparovičová
Vizuálna identita a architektúra výstavy: Peter Liška
Produkcia a inštalácia: Marcel Mališ, Jozef Liška

Foto: Leontína Berková a Damas Gruska

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *