Artalk.cz

COČ: Kto sú finalisti COČ 2018?

Cena Oskára Čepana sa hýbe, niektoré pravidlá sa menia. Finalisti 23. ročníka COČ 2018 Lucie Mičíková, Adam Novota, Emília Rigová a Boris Sirka nemuseli pre výstavu s názvom Time after time vytvárať diela nové, ale prvýkrát mohli prezentovať aj diela staršie alebo rozpracované. Komentár Barbory Komárovej približuje ich tvorbu a tiež predstavuje stručný opis prezentovaných diel, no reflexii výstavy sa text ešte nevenuje. 

Kto sú finalisti COČ 2018?

Minulý štvrtok sa pre verejnosť otvorila výstava štvorice autoriek a autorov, tvoriacich finálovú zostavu tohtoročného vydania Ceny Oskára Čepana, ktorá je určená pre mladých výtvarných umelcov a umelkyne do 40 rokov. Po piatich rokoch sa finále ceny vrátilo späť do hlavného mesta, a to priamo do jeho centra, na tretie poschodie obchodného domu Dunaj na Námestí SNP. Pôvodne kancelárske priestory sa stali dočasnou výstavnou sálou pre prezentáciu pod jednotným názvom Time After Time, ktorej kurátorkou je Lucia Gregorová Stach a architektom Peter Liška.

„Rodová rovnosť predstavovala dôležitý aspekt výberového procesu, rovnako aj snaha o inkluzívnosť rôznorodosti na umeleckej scéne“, skonštatoval jeden z členov komisie, Michal Novotný. Dve umelkyne a dvaja umelci – Lucie Mičíková, Adam Novota, Emília Rigová a Boris Sirka, ktorých vybrala medzinárodná porota v konečnom zložení (po odstúpení Doroty Kenderovej) – Reiner Fuchs (Viedeň), Michal Novotný (Praha), Kiki Petratou (Rotterdam) a Lora Sariaslan (Amsterdam), tvoria skupinu naozaj rôznorodú, čo sa týka ich výtvarných prístupov a autorských programov. Finalisti pochádzajú a pôsobia v rozličných mestách na Slovensku či v Českej republike a študovali na rôznych vysokých umeleckých školách (okrem Mičíkovej a Novotu, ktorí absolvovali štúdium na Katedre intermédií bratislavskej VŠVU).

Tento rok, z dôvodu veľmi skráteného času na prípravu, organizátori po prvýkrát finalistom povolili na výstave použiť už existujúce diela alebo začaté projekty. Keďže všetci túto možnosť napokon využili, ich výsledná prezentácia je kombináciou nových realizácií a diel staršieho dáta. Svoju selekciu mali možnosť konzultovať aj s kurátorkou Luciou Gregorovou Stach, pre ktorú je samotná výstava tým najdôležitejším výstupom tohtoročnej COČ. Jej názov Time After Time, prebraný z popovej piesne osemdesiatych rokov, by mal byť príznačným aj pre nové začiatky započaté súčasným vedením. Zároveň by mal pomôcť čítať túto výstavu ako jeden celok: „Výstavný projekt vo vizuálne silných dielach jeho protagonistov reflektuje aj aktuálne témy post-pravdivej spoločnosti. Na historické traumy, utópie a dystópie, problematiku identity a tela, vedu a technológiu nazerajú už poučene, zrelo z nadhľadu.“[1]

[1] Citované z textu, ktorý pre cenu a finálovú výstavu spoločne napísali Lucia Gavulová a Lucia Gregorová Stach.

Bývalé kancelárie v OD Dunaj, s architektonickými a mobiliárovými pozostatkami ich predošlej funkcie, boli rozčlenené a naplno využité pre individuálne prezentácie jednotlivých autoriek a autorov. Strednú časť centrálneho priestoru zaplnila Lucie Mičíková (1986, Tábor, CZ) svojou inštaláciou, tvorenou z viacerých elementov – kolážových malieb, papierových inštalácií a kamenných objektov. Ako to poznáme už z niektorých jej predošlých diel, autorka pracuje najmä s papierom, z ktorého vytvára priestorové kompozície. Aj vystavené maliarske diela vytvorila technikou koláže za pomoci rôznych papierových súčastí, foriem a štruktúr. V rámci jej finálovej prezentácie nájdeme aj kamenné objekty so sklenenými guličkami, umiestnené na kovových stojanoch. Mičíkovej tvorba je charakteristická rôznorodosťou využívaných médií či inšpiračných zdrojov. Avšak, čo zvyčajne ostáva rovnaké, je vizuálne vyznenie jej realizácií, rozmerných inštalácií vytvorených v pomerne krehkom a premenlivom materiále, akým je papier. Autorka reaguje na okolie, v ktorom svoje práce vystavuje, no častokrát sa tiež necháva inšpirovať literárnymi dielami, architektonickými myšlienkami a princípmi, ktoré spracováva svojím špecifickým, formálne rozpoznateľným, výtvarným jazykom.

Adam Novota (1984, Bratislava), multimediálny umelec, predstavil v členitom priestore niekoľkých menších kancelárskych jednotiek svoj projekt M. R. Štefánik utopian startup fashion. Počas posledných rokov ho zaujíma utopický koncept M. R. Štefánika, ktorý plánoval osídliť ostrov Tupai vo Francúzskej Polynézii obyvateľmi jeho rodnej dediny Košariská a založiť tam ideálnu slovenskú osadu. Novota svoj komunitný projekt, na ktorom už dlhšie pracuje priamo s Košariščanmi, pri tejto príležitosti posunul ďalej, pričom sa zameral na uvažovanie o možnostiach a cieľoch dnešných utópií. K tomu využíva aj technológiu virtuálnej reality, za pomoci ktorej môžu návštevníci vytvoriť svoje vlastné návrhy oblečenia. Okrem toho sú súčasťou prezentácie tiež záznamy z predchádzajúcich aktivít v Košariskách či zozbierané utopické vízie spojené s územím Slovenska. Novota sa vo svojej tvorbe dlhodobo zaujíma nielen o utópie, ale taktiež o manipulatívne metódy, častokrát s presahom do politiky, psychológie alebo sociológie, ktoré spracováva za využitia a vrstvenia rozličných médií a nových technológií. Vo svojich angažovaných projektoch sa zamýšľa nad súčasnou pozíciou umenia a jeho možnostiach v spoločnosti niečo reálne zmeniť.

Ďalšia finalistka, Emília Rigová (1980, Trnava), vo výstavnej sále využila viaceré priestory vyčlenené už existujúcimi architektonickými prvkami pre svoje menšie, nové i staršie realizácie. Z prác, ktoré pripravila pre COČ 2018, spomeňme napríklad akciu a interaktívne dielo Bulletproof Culture, v rámci ktorého si diváci môžu na vlastnom tele vyskúšať nepriestrelnú vestu dekorovanú autorskou grafickou potlačou, ktorá bola inšpirovaná ornamentikou tradičnej šatky rómskych žien. Následne môžu svoje fotky šíriť sociálnymi sieťami s určenými hashtagmi, čím by sa podľa autorky mohla vytvoriť virtuálna kultúrna „armáda“. Zároveň tu môžeme vidieť jej nové video Vomito Ergo Sum či multimediálnu inštaláciu Balada i niekoľko ďalších fotografických a objektových diel. V prezentácii Emílie Rigovej na COČ, rovnako ako v jej prácach vytvorených v posledných rokoch, rezonuje najmä jej záujem o tému identity, jej rôznorodosti, ale tiež stereotypov s ňou spojených. Autorka študovala sochárstvo na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde dnes žije a pracuje na Univerzite Mateja Bela. Vo svojich performance, grafikách, videách či priestorových dielach analyzuje a kriticky nahliada na rodové a etnické otázky, dodnes silne prítomné v našej spoločnosti. Pre svoje práce s rómskou tematikou si vytvorila pseudonym Bári Raklóri, ktorý odkazuje na priechodnosť identít a spolunažívanie rôznych etník. Vznikol spojením rómskych slov „bári“ – veľká, ktorým ju doma oslovovali, a „raklóri“, označujúcim dcéru nerómskych rodičov.

Boris Sirka (1981, Snina) svoju výslednú prezentáciu taktiež „vyskladal“ z diel z obdobia posledných pár rokov. Pre jeho tvorbu typická rôznorodosť techník a výtvarného jazyka i tvorenie v štýlových a mediálnych cykloch sú viditeľné aj vo finálovej selekcii. Sirka tu predstavil dve už existujúce videá a tri novšie obrazy, v ktorých je možné badať posun k novému maliarskemu štýlu. Farebnosť vyznačujúca sa temnými odtieňmi v kombinácii s neónovými prvkami sa vyskytovala aj v jeho minulých dielach. Zmena však nastala nielen v celkovom komponovaní jednotlivých elementov na obrazovej ploche, ale tiež v ľudských figúrach a ich častiach, ktorých formy výrazne zmohutneli. Jeho rukopis opustil popisnú lineárnosť starších diel a stal sa viac „maliarskym“. Boris Sirka momentálne žije a pracuje v Košiciach, kde študoval v ateliéri grafiky a experimentálnej tvorby na Fakulte umení TU. Okrem určitej temnej atmosféry, jeho maľby, kresby, videá či objekty sa nevyznačujú jedným konkrétnym, dlhodobo rozvíjaným štýlom či hlavnou témou. Jedná sa o autora, ktorý čerpá inšpiráciu z rozličných zdrojov, nízkych či vysokých foriem umení, subkultúr, komiksov, hororov a vied, ktoré následne spracováva v sériách, ku ktorým sa po uzavretí už viac nevracia.

Kto sa z týchto štyroch finalistov stane laureátom 23. ročníka Ceny Oskára Čepana, by sme sa mali dozvedieť na oficiálnom verejnom odovzdávaní, ktoré sa uskutoční 25. októbra v rovnakých priestoroch.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *