Artalk.cz

Traja muži v elektromagnetickej záhrade

V posledných troch mesiacoch bolo možné výnimočne v troch galériách takmer simultánne vidieť a zažiť na našej umeleckej scéne pomerne ojedinelé elektronické inštalácie inšpirované rádioamatérstvom. Ide o veľmi podobné zvukové a priestorové ekosystémy od troch autorov – Jiřího Suchánka, Jonáša Grusku a Šimona Chovana. Všetci traja vystavujú skôr sporadicky a bolo zaujímavé vďaka tejto časovej zhode náhod vnímať ich synapsie tesnejšie. V Galerii U Dobrého pastýře v Brne prebehla výstava Jiřího Suchánka s názvom Perplex, v Žiline v Galérii Plusmínusnula Triaxiálny magnetický spev od Jonáša Grusku a aktuálne je stále možné zhliadnuť v žilinskej Novej synagóge výstavu Šimona Chovana Human Allergic. Text od Zuzany Janečkovej a Kataríny Hládekovej sa venuje paralelám a rozdielom jednotlivých výstav s bližším pohľadom na výstavu Šimona Chovana.

Šimon Chovan: Human Allergic, Nová synagóga, Žilina, 26. 7. – 15. 9. 2018, foto: Orsi Varga

Každá z troch galérií má výrazné priestorové a akustické špecifiká, ku ktorým autori pristúpili veľmi vnímavo. Dalo by sa povedať, že išlo o tri interaktívne elektroakustické site-specific situácie. U všetkých troch autorov je evidentná dlhodobá fascinácia ako technickým tak aj prírodným svetom, ich zvukmi a ruchmi, zahŕňajúca v dielach používanie rôznych druhov stavebných prefabrikátov alebo rádioamatérskych súčiastok. Dôležitým prvkom je aj interaktivita a performatívnosť, včleňujúce do svojho sveta diváka ako spúšťača. Všetky tri novovzniknuté sústavy zároveň reflektujú nekompatiblitu a nestabilitu spojenia stroja a človeka, súčasne silu tohto puta a z neho vyplývajúcu nutnosť neustálej zmeny. Zároveň pritom hľadajú „ukotvenie, stabilitu a rovnováhu systémov“ (J. Gruska). Ďalším stmeľujúcim motívom je mystická technorealistická ekoaktivistická rovina, upozorňujúca na rôzne druhy audio smogu, ktoré bežne nie sme schopní zachytiť. Krásy tohto znečistenia sa stávajú podnetom pre zvukové skladby, vznikajúce pomocou snímačov – odchytávačov zvukových ruchov, následne prepísaných do zvukových partitúr. Žijú si svojím vlastným životom a navyše bytostne upozorňujú na to, čo cez nás neustále mimovoľne fluidne prechádza. Každý z autorov, ako dokladajú spomínané projekty, tieto technické fascinácie spracováva špecifickým, sebe vlastným spôsobom.

Výstava Jiřího Suchánka Perplex, asistenta Kabinetu audiovizuálnych technológií na Fakulte výtvarných umení v Brne a zároveň umelca, ktorý z autorov pôsobí na umeleckej scéne najdlhšie, sa zameriavala na chybu a prekvapenie ako tvorivý bod procesu. Ak ich autor dokáže citlivo analyzovať a prijať, dielo tým často posúva k lepšiemu výsledku. To sa mu podarilo najmä v najnovšom diele Detekce – Koncentrace – Reflexe reflexe, v ktorom tri rovnaké rotujúce paraboly z mosadze vydávali z nejasných dôvodov odlišné zvuky podobné ľudským slabikám. Autor s nimi realizoval v závere výstavy koncert a vďaka tomu, že boli realizované v ľudskej mierke, pôsobili ako štvorčlenná kapela. Riziko neistého výsledku mu zároveň poskytlo pole na kreatívnu improvizáciu. Potreba dielo variovať a modelovať v procese zároveň vyžadovala vysokú mieru nielen skúseností, ale aj odvahy, citlivosti a flexibility. Dá sa povedať, že výstava nebola nikdy dokončená. Bola ohraničená len časom. V tomto zmysle bola paradoxne aj dokončená v každom momente. Dochádzalo v nej k permanentným improvizáciám všetkých objektov, ktoré sa kontinuálne menili vplyvom opotrebovania a funkčnosti techniky – tá bola síce naprogramovaná, ale fungovala na neopakovateľnom „random“ systéme.

Jiří Suchánek: Perplex, Galerie TIC: Galerie U Dobrého pastýře, Brno, 30. 5. – 14. 7. 2018, foto: Michaela Dvořáková

Podobný zvukový efekt vznikol aj v diele Triaxiálny magnetický spev od mladšieho, ale nie začínajúceho autora Jonáša Grusku, ktorý založil vydavateľstvo LOM a vytvára špeciálne audio produkty (napr. Elektrosluch). Uši vníma ako geniálne mikrofóny, pretože majú dynamický rozsah a veľmi nízky šum. Okrem industriálnych zvukov sa venuje aj zvukom prírodným (projekt Lúky, Spevy). Objekt v tvare kocky, ktorý vytvoril pre galériu Plusmínusnula v Žiline, pozostával zo šiestich plechov, tvoriacich rezonančné plochy, ktoré reagovali na elektromagnetické vlnenie, pochádzajúce napríklad z mobilných telefónov. Intenzita zvuku závisela na aktuálnom vlnení nielen v okolí. Objekt bol zvnútra nasvietený žiarivkou, ktorú bolo možné vnímať ako symbolické srdce diela – tri osi / antény, hľadajúce spev o „axis mundi“, štvrtej, esenciálnej, kozmickej osi. Sám autor opísal projekt ako „štúdiu zameranú na elektromagnetickú dimenziu našej reality“. Čistota, jednoduchosť a materiálová strohosť inštalácie podporili jej dopad na diváka natoľko, že si ešte dobrú chvíľu po odchode z galérie uvedomoval svoje telo ako priepustnú štruktúru. V tomto momente je možné vnímať dielo Jonáša Grusku aj ako aktivátor ekologického premýšľania o menej viditeľných formách znečistenia. Neživá technika sa stáva podobnou novej forme života a „zrastá“ s živou prírodou do takej miery, že vytvára nové hybridné organizmy a zlepeniny. Zdôrazňuje pritom silné paralely medzi fungovaním oboch inak odlišných systémov.

Najjasnejší je tento princíp vo výstave Human Allergic umelca a grafického dizajnéra Šimona Chovana, pozostávajúcej z množstva umelo vytvorených strojčekov – organizmov“, reagujúcich na prítomnosť a pohyb človeka. Divák sa inštaláciou objektov prechádza po priestoroch bývalej synagógy ako po krajine, ktorej súčasťou je aj „pracovné laboratórium“, v ktorom organizmy vznikli. Medzi objektmi menších rozmerov, akoby ledabolo porozhadzovanými po podlahe, si tvorí chodníčky. Nielenže sa snaží na „nahnevané“ tvory nestúpiť, ale i zachovať si dištanc, vynucovaný prejavmi podráždenia ľudskou prítomnosťou. Možnou interpretačnou líniou je pozerať sa na vystavené objekty aj ako na rastliny, ktoré prirodzene, bez rozmýšľania reagujú základnými reflexami. Ako by sa zľakli alebo boli nervózne z prítomnosti živého človeka. V skutočnosti, pretože reagujú len na pohyb, by sa spustili aj vtedy, keby prešlo okolo autíčko na ovládanie alebo dron. Ich zdanlivá citlivosť je ale čisto mechanická. Pripomeňme si, že aj človek sa môže nachádzať vo vegetatívnom stave, čiže v stave podobnom kóme. Takýto človek, síce bdelý i spiaci, nedisponuje žiadnymi mentálnymi obsahmi, neuvedomuje si seba samého ani svoje okolie. Aj objekty Šimona Chovana prevažnú časť výstavy „spia“, vegetujú v nečinnosti a prebudia sa až vďaka vonkajším podnetom. V tomto bode sa natíska paralela s tvorbou Krištofa Kinteru, napr. s výstavami Postnaturalia alebo Prirodzená nervozita). Šimon Chovan na rozdiel od Krištofa Kinteru pristupuje k organizmom s odlišným vekovým, skúsenostným a interpretačným nábojom. Ich možné interpretácie pravdepodobne lepšie zaradíme k utopickému pokusu o tvorbu nového ekosystému. Takýto ekosystém sa pritom chápe ako metafora pre protikladné spojenia, ako sú umelé – prirodzené, poznateľné – nepoznateľné alebo lokálne – globálne.

Jonáš Gruska: Triaxiálny magnetický spev, galéria ± 0,0, Žilina, 21. 6. – 9. 9. 2018, foto: Peter Snadík

Symboliku botaniky odhaľovali už napríklad časozberné videá brnenského botanika Jana Calábka, zaznamenávajúce pohyb rastlín, ktoré pomocou zrýchlenia tematizujú elementárne princípy, podieľajúce sa na udržiavaní pri živote (viď výstava Jan Calábek: Věda, film a umění k potěše včel, básníků a botaniků, 2013, realizovaná v Moravské galerii v Brně). Aktuálnosť metafory ambivalentného rastlinného a živočíšneho spoločenstva zas dokladuje tohtoročná Manifesta v Palerme s témou The Planetary Garden. Cultivating Coexistence, ktorá sa snaží prízvukovať, že globalizovaný svet nie je bezhraničným ekosystémom. Ako východisko používa text od Gillesa Clémenta z roku 1999 „človek je záhradníkom, kultivujúcim planetárnu záhradu“ – Zem a jej mikro i makro ekosystémy.

V súčasnosti sa výraznou časťou kultivácie stali aj novodobé materiály ako napríklad plasty, ktoré začínajú koexistovať s prírodou. Na prvý pohľad je ich spojenie až brutálne nekompatibilné, no v istých momentoch sa vie príroda zázračne prisposobiť, prijať a spracovať aj taký materiál, ktorý sa nám môže zdať absolútne nevhodný. Z hľadiska množstva odpadu, ktorý človek vyprodukoval za posledných sto rokov, je táto schopnosť prírody nevyhnutnosťou. Jej zachovanie, však už závisí na globálnej zmene myslenia, obmedzení produkcie odpadu, výskume ako ho eliminovať a vytvárať produkty z recyklovateľných materiálov (pozitívne je, že sú čoraz populárnejšie eko virály). Odhliadnuc od ekologickej témy sa nakoniec na inštaláciu Šimona Chovana dá nazerať aj ako na príspevok k diskusii o povahe objektov a vecí ako takých, a to v zmysle, akými ich uchopuje objektovo orientovaná ontológia (OOO) a špekulatívny realizmus. V sprievodnom texte kurátorka výstavy a rezidencie Human Allergic Ivana Rumanová otvorene priznáva toto interpretačné východisko polemikou, či „je veciam a hmote vôbec príjemné to, že sa nimi zaoberáme“ (viď tu). V slovenskom kontexte zažila OOO reflexiu s oneskorením oproti českej vlne (napr. Edith Jeřábková a Chris Sharp Against Nature, 2016, alebo Václav Janoščík Návrat objektu a Neklid věcí, 2015). Spomeňme ešte práve končiacu výstavu #OK – XII. Trienále Malého Objektu a Kresby v Slovenskom banskom múzeu v Banskej Štiavnici kurátorov Márie Janušovej a Erika Vilíma.

Šimon Chovan: Human Allergic, Nová synagóga, Žilina, 26. 7. – 15. 9. 2018, foto: Orsi Varga

Po monumentálnej výstave zrelého umelca Dalibora Baču Definívne nedokončené predstavila Nová synagóga objemovo skromnejší projekt umelca nastupujúcej generácie, ktorý vznikol ako výsledok mesačnej rezidencie konanej v rámci festivalu nezávislého divadla a tanca KioSK 1. Výstava Human Allergic je napriek svojej zdanlivej skromnosti veľkoryso uchopeným príspevkom k prebiehajúcej diskusii, dotýkajúcej sa celej škály v súčasnosti skloňovaných problémov. Od výstav Perplex a Triaxiálny magnetický spev sa projekt Human Allergic zdanlivo dosť odlišuje. Nepracuje so zvukom ako s hudbou alebo s prostredím, nebuduje nové systémy, odhaľujúce možnosti a limity svetov elektromagnetických vlnení. Aj napriek tomu, že Šimon Chovan a rovnako Jiří Suchánek a Jonáš Gruska zdieľa fascináciu kutilstvom a rádioamatérstvom, evolučným vrcholom jeho pseudo inteligentných objektov je schopnosť primitívneho reflexu. Na objekty Šimona Chovana sa preto dá nazerať ako na živočíchy s nízkou inteligenciou, ktoré všetku svoju pozornosť a energiu sústredia na to, aby prejavili iritáciu človečou prítomnosťou. Nehľadiac na to, že človek môže naopak spätne pociťovať iritáciu voči nim. Naopak stmeľujúcim prvkom všetkých troch výstav je prvok ekoaktivizmu, umelej inteligencie, pocit zneistenia pri nefunkčnosti a jeho pozitívna aplikácia v zmysle tvorivého procesu, ktorý používa chybu a glitch či už materiálový, obrazový, alebo zvukový ako nový druh organizmu aj estetizmu.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *