Artalk.cz

Proces v preklade

Kedy je dielo hotové? Je príprava diela vzrušujúcejšia ako jej samotný výsledok? Akú moc má nad dielom autor? Akú rolu v ňom hrá divák? Má iba nečinne sedieť alebo aktívne participovať? Festival Kiosk je v pohybe, procese, pochode. Minulý rok sa pokúsil nanovo si zadefinovať pozíciu diváka, tento rok sa reštartoval a zameral na skúmanie procesu diela. Prinášame posledné obzretie sa za letom v podobe literárnej eseje Dany Tomečkovej, ktorá opisuje tri pozície, v ktorých sa počas festivalu ocitla, a to ako účastníčka workshopu, performerka, diváčka. Tomečková skúma otvorenosť diela voči sebe samému, autorovi či divákovi a z osobnej skúsenosti uvádza, že „otvorenosť diela súvisí s mojím (teda našim) otváraním sa dielu“.

Proces v preklade

KIOSK 2018 – Prvý jedenásty ročník festivalu

Ako proces zažiť, preniesť (na javisko) a priniesť (divákovi) v rámci festivalu KIOSK – festivalu nezávislého divadla a tanca, festivalu odvážneho diváka. Zápisky, postrehy a zamyslenia. Stanica Žilina – Záriečie / Žilina, Slovensko / 21. – 22. 7. 2018 (workshop) a 25. – 28. 7. 2018 (festival)

KIOSK si po desiatich rokoch existencie píše „prvý ročník festivalu“. Tento krok na začiatok, do bodu nula, sa organizátori rozhodli (možno paradoxne) manifestovať prostredníctvom témy PROCES. Festival sa chce nanovo tvarovať – prekresľovať svoje hranice – a to aj predstavením otvorených diel v programe. Zaujíma ma, čo je otvorené dielo, a aká je hranica, cez ktorú takéto dielo prechádza od performera k divákovi. Alebo inak – aké je to byť v procese a aké pozerať sa naň. Čo sa prenáša a čo stráca v preklade. Cez priamu skúsenosť účastníčky workshopu, performerky jedného z predstavení a následne diváčky budem reflektovať tohtoročnú tému, budem hľadačka procesu. Tri roly v jednej.

BYŤ V PROCESE. Prvé oči.

Workshop Jara Viňarského TOTO (The Touch of the Open)

Stojíme bosí v sále S2 na Stanici Žilina-Záriečie. V rámci workshopu sa tu počas dvoch dní snažím byť a uvedomovať si seba v priestore. Zažívať niečo, čo možno, nie nutne, pochopím. Neviem kam smerujeme, len tuším, prečo to robíme. Je to otvorený koniec. Vlastne len dýchame, ležíme, sedíme, stojíme. Vnímame, aké je moje, jej/jeho telo, keď len leží v prázdnej sále. Keď je vnorené do podložky i nadnášané veľkosťou javiska, malé i majestátne, keď preberá na seba mierku priestoru. Posúvame sa bez zmeny miesta, hýbeme sa zvnútra. Občas vykročíme vpred, ale väčšinu času len obývame priestor – sme v ňom. Ak je takýto proces slovo, je to slovesné podstatné meno. Ako rozpínanie. Plynutie. Dýchanie.

Nechať sa vyrásť. Nechať sa roztopiť. Byť pevná. Byť mäkká. Plná dychu. Prázdna.

Čo je to, čo tu prebieha? Asi len prítomnosť. Tu a Teraz. Nie som aktívne aktívna, nehľadám pohybový materiál, ktorým sa vyjadrím, pretože nezobrazujem. Toto je moje telo. Nie je obrazom niečoho ďalšieho. Jaro hovorí, že TOTO je pokus vytvoriť bezčas, kde človek príde a v podstate sa nestane nič. Teda nič, čo by sa dalo preložiť do slov. Chce rehabilitovať myslenie o tele od nánosov karteziánskeho dualizmu. Je to proces, výskum, ktorý si (cez telo) kladie otázku o tom, Kto som. Prekvapím sa, aké neľahké je na javisku byť len sebou. Len stáť, len dýchať, len toto dávať. Reagujem na ostatných, ktorí sú tiež len sami sebou. Väčšinou sme ticho, a to ticho otvára ďalšie možnosti toho, čo bude ďalej.

Telo ako otvorený priestor, ako miesto.

UKÁZAŤ PROCES. Druhé oči.

Predstavenie work in progress TOTO

Prechádzame sa. Diváci vstupujú do sály, sadajú si na javisko, my v hľadisku chodíme rad za radom, uhýbame sa a prispôsobujeme sa jeden druhému. Jaro píše text o túžbe po božom tele, eucharistii, ktorý sa projektuje na scéne. Nasleduje klavírna skladba a v tme bodovo osvetlená na stole ležiaca misa s pomarančmi. Diváci sú ponechaní tomu, čo sa stane, a nestane sa nič. Potom niekto z publika vstane, podíde k mise a vezme si jeden pomaranč. Claude vstúpi na scénu. Rozpráva o ateizme. Pridávame sa ako stojace, ležiace, sediace, smejúce sa telá. Smejeme sa čoraz hlasnejšie. Zo smiechu nasilu je postupne ľahkosť, ktorá nevie prestať. Utekáme von, dnu ostáva prázdno a ticho. Toto je všetko. Čo to bolo?
Čo je pomenované, už sa nemôže uskutočniť.

To, čo divák vidí, je vždy jedna uskutočnená možnosť toho, ako sa dielo mohlo stať. Je v tom koniec (aj keď momentálny) a k nemu sa vzťahujem, keď rozmýšľam (na rozdiel od workshopu), čo som ukázala, a prečo som mala mať pri tom publikum. Bola som súčasťou niečoho a neviem. Som naučená, že nejako mám veci vnímať a pomenúvať – oprostiť sa od jazyka je ťažké. Každý pohyb ku či od druhého tela je vzťah, kontext, význam. Tu však nie je čoho sa chytiť. Opäť: Toto je moje telo. „Len“ toto viem, len tu som. Lenže už som o jedného viac – o diváka. Ako sprístupniť proces? Čo z toho, čo divákovi ukazujem (seba), ide ku nemu (mimo mňa)? Neviem o nič viac než on. Lenže on to netuší. Stojíme teda voči sebe, medzi nami ostáva prázdny priestor. Ja som si niečo vyskúšala, on niečo videl. Vzdialenosť netreba zrušiť, ostatne je to podmienka našej komunikácie. Chcem však aby nebola priepasťou, ale otvoreným priestorom (performancie), v ktorom sa vnímame a pozorujeme. Chcem aby vedel, že je rovnako dôležitý ako ja. Potrebujem ho, aby sa niečo stalo. Nerozumie tomu, ale chce v tom byť. (Hanbí sa, ale predsa vstupuje do zátišia a siahne po pomaranči.) Na to mu nestačí skúsenosť so svojím sedením, státím a ležaním (a so smiechom), ale skúsenosť skutočného bytia vo svojom tele a s touto skúsenosťou byť a pracovať. To sú celkom veľké nároky, ale akým spôsobom sa potom priblížiť k divákovi?

DÍVAŤ SA. Tretie oči.

Kde je proces na festivale

Čo teda robí dielo otvoreným?
Otvorenosť diela súvisí s mojím otváraním sa dielu.
Francúzsky filozof Jacques Ranciére hovorí v tomto kontexte o emancipovanom divákovi. Takýto divák sedí a pozerá sa. Jeho divácka aktivita je jeho otvorenosť toku, schopnosť načúvať, myslieť, cítiť.

Ako diváčke mi rezonujú výstupy, ktoré nie sú do programu zaradené ako hotové, ale formujú sa počas festivalu – či už ako workshop J. Viňarského (TOTO), výsledok workshopu V. Černického (PLI) alebo site-specific duration séria performancií Sprievodcovia (autori a performeri I. Zotova-Mikshina, R. Zotov-Mikshin, V. Černický, T. Janypka). Sú to formy, ktoré sa dajú nanovo skladať. Sú otvorené živé. Budujú sa v závislosti na mieste (Sprievodcovia), testujú svoj aktuálny tvar, jednu z možností svojho uskutočnenia (TOTO), pridávajú nový otvorený celok k autorskej časti work in progress (PLI).

Stretávam Sprievodcov na raňajkách na Stanici. Za stolom sedia ľudia, nad hriankovačom s dlaňami obrátenými do neba sa skláňa žena s tvárou dole. Oči sú zavreté. Hrá tichá meditatívna hudba. Vzduch náhle pretnú hrianky, ktoré vyskočia z prístroja, žena sa trhne, moment presekne. Niekto vedľa mňa si vypýta džemové, situácia sa opakuje, žena zatvára oči, a potom znova. Stretávam ich aj v kaviarni, ako hlas z reproduktora pri vedľajšom stole prihovárajúci sa hosťom. A večer na preplnenom dvore, vo všeobecnej vrave, kde vytvárajú tichú formáciu v slnečných okuliaroch, ktorá sa spoza skiel len díva. Keď sa pozriem znova, ich pohľad sa rozbieha iným smerom. Keď sa pozriem znova, sú preč.

Štvorica performerov – Sprievodcov – vychádza z bežnej reality. Reálne však jemne pretvárajú smerom k niečomu, čo je veľmi samozrejmé a skutočné (deje sa mi to) a pritom nepravdepodobné (je to skrytá kamera?). Fungujú ako sprítomňovači – keď sú tu, spozorniem. Neviem, kedy začína niečo, čo neočakávam. A potom to zmizne, ako by sa to ani nestalo. Ako účastníčka (a diváčka) som tu, v toku, od začiatku.

V PLI vidím človeka. Pohybuje sa repetitívnym podupávaním. Sústredene a s nevyhnutnosťou si buduje vratké konštrukcie zo stoličiek, ako by to bola základná stavebná jednotka materiálu. Množením vytvára krehkú rovnováhu celku, vystavuje sa jej alebo na ňu lezie – testuje moju trpezlivosť. Usilovne si stavia vždy nové limity, aby ich mohol pokoriť, sám vo svojom svete. V druhej polovici pribúdajú účastníci (workshopu). Rovnako uzavretí a vytrvalí, postupne skladajú dočasné konštrukcie, v ktorých sa skupina ocitá. Tempo podupávania graduje, stišuje sa, rastie. Postavím sa. Ocitám sa v repetitívnom rytme, na ktorý sa neviem nepozerať a neviem z neho odísť.

PLI, rovnako ako TOTO, má východisko vo filozofii (Černický – racionalizmus, Viňarský – fenomenológia). Avšak čo je paradoxné (a asi aj sympatické), autori nechcú a nepotrebujú mysliaceho (epistemologicky nazerajúceho) diváka. Nič mu nevysvetľujú, nič ho „neučia“, chcú „len“ jeho bytie, prítomnosť, spoluúčasť. Černického scéna – štvorcová platforma – sa stáva priestorom pre veci, ktoré plynú. Stolička nie je na sedenie, podieľam sa na tom, ako sa uskutočňuje, premieňa. Som účastná na niečom, čo miestami pripomína rytmický šamanský rituál, som v tom dnu.

Dotyk s niečím, čo môže byť inak, ako to poznáš. Ale nič sa nestane, keď ty tam nie si.

Na diele v procese je z pozície autora veľmi oslobodzujúce to, že neponúka definitívu, nepozná odpoveď, a je regulérne, že to (odzbrojujúco) ukazuje. Autor nevysvetľuje, ale ukazuje, lebo sám (ešte) nevie. Môže pozývať do procesu, vytvárať miesto, kde sa môže s divákom pýtať. Ak je proces výskum, tak mi tu chýba príležitosť podeliť sa o neho – zakomponovať ho do programu, či už ako diskusiu, workshop… Neznamená to vysvetľovať divákovi a podceňovať ho, ale naladiť. (Lebo ako vysvetliť niečo, čo neviem, čo je?). Bez toho si ako performer diváka len testujem.
V tom vidím najväčší potenciál tohtoročnej festivalovej témy a ideálnu príležitosť na rovnocenný dialóg. Dielo v procese je otvorené (vzniká) a vstupujeme do neho obaja, naša pozícia sa dorovnáva. Divák je prítomný v procese (vzniku) daného diela. Je to jeho princíp, že je tvorené aj prítomnosťou diváka.

Sedím na javisku a sedím v hľadisku. A pritom tie oči sú vlastne len jedny. Vtedy je ukazovať proces a pozerať naň to isté.

KIOSK tento rok predstavuje široký záber mnohorakosti na poli experimentálneho súčasného tanca a performancie (škoda že nie aj divadla). Ako divák v programe proces vidím vo výbere diel, ktoré sú budované variabilne – živo. Tiež diela na pomedzí definícií žánrov, s presahmi do iných oblastí, teda celkovo pestrú hybridizáciu umeleckých prostriedkov (tanečná inštalácia, audiovizuálna pohybová performance, surreálna performatívna úvaha…). Viacero predstavení spája neukončenosť – fragment – skúška – draft, čo môže byť tiež potvrdením zvolenej dramaturgickej koncepcie. Je toto ten proces?
Hoci možnosti dramaturgickej koncepcie sú veľké, nezužujú sa – proces môže byť hocičo, čo si tam nájdem. Kiosk tak viacero smerov naznačil, ale postoj k téme by mohol byť vyhranenejší, aby skladba programu neostala sama v polohe náčrtu a divák na povrchu (namiesto dnu).

Minulý rok festival tematizoval Nového diváka (aj ako aktívneho, odvážneho a otvoreného). Tento a minulý ročník vnímam preto ako spojené nádoby. Divák je aktívny, ale otázka je, kde v stojí – pred dielom, alebo v diele?


Festival Kiosk – festival iného slovenského divadla a odvážneho diváka / Stanica Žilina-Záriečie / Žilina / 21. – 22. 7. 2018 (workshop) a 25. – 28. 7. 2018 (festival)

Foto: Marek Jančúch, Orsi Varga (Stanica Žilina-Záriečie)

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *