Artalk.cz

Dizajn SK ’60

Druhý text zo série komentárov, ktoré sme pripravili k päťdesiatemu výročiu protiprávneho vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, približuje čitateľom progresívne tendencie v slovenskom priemyselnom dizajne na konci 60. rokov.

Ján Vikrut, Rádioprijímač Tesla 420 U Trio, Tesla Bratislava, 1954, Foto: Majo Lukáč

 

Dizajn SK ’60. Progresívne tendencie v slovenskom priemyselnom dizajne na konci 60. rokov.

 

Ťažká východisková situácia

Slovenský priemyselný dizajn bol v Československu po roku 1945 do značnej miery poznačený absenciou výskumno-vývojových štruktúr a profesijných združení, ktoré sa vplyvom neľahkej hospodárskej a politickej situácie postupne formovali s niekoľkoročným oneskorením. Prvé povojnové vývojové oddelenia vznikali na Slovensku až po roku 1951 a ich úlohou bolo riešiť nie len konštrukčné, ale aj výtvarné problémy priemyselných výrobkov. Zároveň sa od roku 1952 organizovali výstavy a súťažné prehliadky úžitkového umenia a priemyselného výtvarníctva, ktoré ponúkali jedinečnú príležitosť priamej konfrontácie návrhov výtvarníkov a konštruktérov. Keďže výraz dizajn si v tom čase u nás ešte len hľadal svoje miesto, používal sa veľmi exaktný pojem priemyselné výtvarníctvo alebo tvarovanie priemyselných výrobkov.[1]

Hoci sa v 50. rokoch na Slovensku rozbehli procesy smerujúce k podpore výskumno-vývojových aktivít, tvarové riešenia z našich pracovísk len ťažko nachádzali uplatnenie vo výrobe. V roku 1954 v rámci internej súťaže Tesly Bratislava vymodeloval zo sadry prvý slovenský rádioprijímač vlastného vývoja Ján Vikrut.[2] Tesla 420 U Trio bol malý stolový prijímač, osadený v bakelitovej skrinke so sklenenou stupnicou. Po jeho uvedení na trh sa spustila vlna ďalších úspešných návrhov rozličných rádioprijímačov. Celý proces vyvrcholil v roku 1962, keď prišlo k delimitácii výroby rádioprijímačov z Čiech do Bratislavy a výtvarné oddelenie sa rozšírilo aj o profesionálnych dizajnérov.[3]

Jozef Havlík, Mikrolux, Uvir, Sirius, horské slnká, Foto: Adam Šakový

Profesionalizácia dizajnérskeho prostredia

Od polovice 50. rokov vzrastala potreba širšieho uvádzania nových návrhov do výroby. Pomôcť tomu malo zriaďovanie výtvarných rád v súvislosti s reorganizáciou priemyslu a stavebníctva roku 1959. Tieto orgány so zástupcami výtvarnej obce mali posudzovať a vyberať sortiment sériových výrobkov z hľadiska estetickej úrovne, ich právomoc bola však obmedzená. Za úlohu spájať dizajn s výrobnou činnosťou mala Rada výtvarnej kultúry výroby (1964) a neskôr od roku 1972 Inštitút priemyselného dizajnu. V rámci obrodných úsilí sa v roku 1968 objavili hybridné teórie o dizajne v ekonomikách kombinujúcich centrálne riadenie s trhovými mechanizmami. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy (21. 8. 1968) sa všetky podobné reformné procesy zastavili. V roku 1966 vzniklo na VŠVU oddelenie pre Priemyselné tvarovanie pod vedením V. Kautmana, z ktorého popri zlínskej dizajnérskej škole prišli do praxe ďalší významní slovenskí dizajnéri.[4] Vďaka priaznivému hospodárskemu prostrediu a z toho vyplývajúcim novým dizajnérskym výzvam našli v druhej polovici 60. rokov práve zlínski absolventi uplatnenie pre svoje návrhy aj v slovenských podnikoch, výrobných družstvách a výskumných ústavoch. Okrem nich sa do navrhovania výrobkov zapájali architekti, sochári, stredoškolsky vzdelaní konštruktéri, elektrotechnici a ďalší.

Ján Šuchaň, Stolné svietidlo s posuvným ramenom TYP 1012 01, Elektrosvit Nové Zámky, 1967, Foto: Adam Šakový

Striedanie štýlov

Bruselský štýl, o ktorom sa v súvislosti so 60. rokmi hovorí ako o pomenovaní tvarových riešení výrobkov, ktoré odkazujú na nastolené tendencie, predstavené v roku 1958 na svetovej výstave EXPO v Bruseli, je uplatňovaný aj v dizajne niektorých priemyselných produktov zo 60. rokov. V druhej polovici 60. rokov však prišla celosvetová vlna zjednodušovania a hranatenia tvarov, na ktorú prirodzene reagoval aj dizajn na našom území. Už v roku 1964 bol predstavený prvý tranzistorový mini rádioprijímač Tesla 2710B Zuzana, ktorý mal veľkosť cigaretovej krabičky a prísne hranatý dizajn. Za jeho tvarovým riešením bola architektka Pirika Černá z výtvarného oddelenia Tesla Bratislava. Práve v týchto rokoch sa pod vedením Jána Vikruta formuje vlastný – úplne nový dizajn rádií z Tesla Bratislava. V televíznej fabrike na Orave sa Viktorovi Knotekovi podarilo definovať nový dizajn drevených skriniek televíznych prijímačov s plastovou prednou stenou. Tvarovo veľmi vyspelým je napríklad televízny prijímač Tesla 4115U Luneta, ktorý vyniká čistým dizajnom s vynikajúcou ergonómiou. Dizajn telefónnych prístrojov bol na Slovensku 60. rokov pod taktovkou českých dizajnérov (Bohumil Míra, Zdeněk Kovář, Jaroslav Kotas), no postupne sa zapájali aj naši tvarovači (Štefan Remeta, Dušan Tréger). Ventilátory z Pohorelej sa v 60. rokoch zamerali na osvedčený dizajn zo západného Nemecka (Albin Sprenger). Prvý slovenský ventilátor typ Klimat vytvoril Jozef Pokorný až v roku 1974. Zaujímavý bol zrod prvého infražiariča (horské slnko Premalux). V roku 1956 sa začala produkcia plechového horského slnka Premalux v podniku Prema Stará Turá. Jeho tvarové riešenie bolo dielom konštruktérov podniku, pričom ako držadlo bola použitá rúčka z tranzistorového rádioprijímača Tesla Minor (1956). Nasledoval mimoriadne oblý Mikrolux (1965) od dvojice Zdeněk Kovář a Jozef Havlík. Biomorfný tvar bol programom zlínskeho profesora Kovářa. Havlíkove hranaté tendencie sa naplno prejavili až s novým prísne geometrickým horským slnkom UVIR (1969). Ján Čalovka vytvoril v 60. rokoch zaujímavé série príborov pre Sandrik Dolné Hámre, ako aj nádoby na prípravu jedál pre Kovosmalt Fiľakovo.[5] Mnohé z návrhov pre Fiľakovo zostali len v podobe modelov a makiet. Koncom 60. rokov sa na Slovensku začala veľká produkcia osvetľovacej techniky. Pre podnik Elektrosvit Nové Zámky pripravoval výtvarné návrhy Ján Šuchaň a pre VD Pokrok Žilina Pavol Košťán. Svietidlá od oboch dizajnérov vynikali jednoduchými geometrickými tvarmi, ktoré významne pomáhali zjednodušovať výrobné procesy.

Ján Čalovka, Príbor Brusel, Sandrik Dolné Hámre, 1958, Foto: Adam Šakový

Kooperácie so západom

Otváranie sa Československa smerom na západ viedlo koncom 60. rokov aj k mnohým zaujímavým kooperáciám, v rádioprijímačoch napríklad s Rakúskom. Produktom boli kompaktné tranzistorové rádia Tesla 2816B Mambo a 2821B Dolly – rakúska licencia. Po roku 1968, počas normalizácie sa spolupráce našich podnikov orientovali prevažne na krajiny RVHP, výnimkou bola spolupráca výrobcu televíznych prijímačov Tesly Orava Nižná s japonským Sharpom, ktorá sa týkala vývoja obrazoviek. Vo vývoji automobilov sa práve v roku 1969 Československo obrátilo na talianske štúdio Vignale, ktoré pripravilo návrh budúcej reprezentatívnej vládnej limuzíny Tatra 613. Treba pripomenúť, že podklady pre tento automobil boli dodané z ČSSR. Vývoj následníka T603 prebiehal už od roku 1960. Po zamietnutom funkčnom prototype T603A bol nakoniec zamietnutý aj ďalší funkčný prototyp vyhotovený k 31. 12. 1966, T603X zo závodu Tatra Bratislava, ktorého tvarové riešenie spracoval Ján Cina. Predchádzali mu ďalšie 4 návrhy od Jána Oravca a Otakara Diblíka. Zlaté časy československého dizajnu sa žiaľ v slovenskom automobilovom dizajne nedostavili.

Igor Didov, Spätný projektor MEOTAR, Meopta Bratislava, 1967, Foto: Adam Šakový

Progresívny dizajn a čas

Priemyselný dizajn potrebuje od návrhu po sériovú výrobu veľmi dlhý čas. Mnohé výrobky sa nedočkali výroby práve preto, že ich zastihla normalizácia, iné sa napriek, alebo dokonca vďaka normalizácii výroby dočkali. [6] Napríklad vývoj lesného kolesového traktora zo ZŤS Martin bol realizovaný koncom 60. rokov a už v rokoch 70. sa v závode číslo 10 v Trstenej spustila jeho výroba. Išlo o výnimočný produkt, v rámci strednej Európy ojedinelý a z vývozného hľadiska strategický. Aj preto nie je možné jednoznačne povedať, že koncom roka 1968 prišiel slovenský priemyselný dizajn o svoje progresívne tendencie.[7]

Maroš Schmidt


[1] Dizajn ako pomenovanie návrhu tvarového riešenia sa najprv etabloval v strojárenstve, neskôr v celom priemyselnom, produktovom a grafickom dizajne.

[2] Ján Vikrut (1928–2018) študoval na Vyššej priemyselnej škole elektrotechnickej v Bratislave (1943–1947). Stál pri zrode konštrukčného oddelenia zameraného na dizajn a neskôr aj samostatného výtvarného (dizajnérskeho) oddelenia v Tesle Bratislava. V 60. rokoch pôsobil v Egypte ako expert pri zavádzaní výroby rozhlasových prijímačov v novovytvorenom elektrotechnickom podniku v Benhe, kde neskôr pomáhal vytvoriť aj konštrukčné a dizajnérske pracovisko.

[3] Profesionálni dizajnéri boli prví vysokoškolsky vzdelaní dizajnéri – absolventi zlínskeho (vtedy Gottwaldov) ateliéru Tvarovania strojov a nástrojov VŠUP profesora Zdeňka Kovářa, ktorí absolvovali v roku 1966. Mikuláš Slatkovský pracoval ako dizajnér v Tesle Bratislava. Jarolím Vavro navrhoval zdravotnícke a sanitárne zariadenia pre podnik Chirana, Ján Ondrejovič spolupracoval s Výskumným ústavom mechanizácie a automatizácie v Novom Meste nad Váhom a na mnohých projektoch pre rôznych slovenských výrobcov, Jozef Pokorný pôsobil vo Výskumnom ústave strojárskeho spotrebného tovaru v Piešťanoch a Vladimír Nahálka založil dizajnérske oddelenie vo Vývojovom závode Turčianskych strojárni Martin.

[4] V roku 1966 bola založená aj Škola úžitkového výtvarníctva, na ktorej o 3 roky neskôr vzniklo prvé stredoškolské priemyselno-dizajnérske oddelenie na Slovensku – Tvarovanie priemyselných výrobkov.

[5] Najvýznamnejším návrhom Jána Čalovku (1936–2011) z jeho počiatočného obdobia tvorby je príbor EXPO ’58, Sandrik – najpoužívanejší slovenský príbor, ktorý je vyrábaný dodnes. Ján Čalovka bol všestranný dizajnér, okrem drobných stolovacích predmetov navrhoval aj pre strojársky priemysel – Vagónka Poprad, Strojáreň Piesok, Slovenské lodenice v Komárne. Od polovice 70. rokov sa venoval aj navrhovaniu dámskej obuvi pre ÚRKOP Partizánske. Tvaroval topánku od základu – skúšal, analyzoval a vytvoril si drevené kopyto na základe skúmania ergonómie ženskej nohy. V 70 . rokoch bol zamestnaný ako dizajnér v Inštitúte priemyselného dizajnu v Bratislave (1973–1978). V roku 2005 získal cenu ministra kultúry SR – v rámci Národnej ceny za dizajn.

[6] Pri rádioprijímačoch bol čas navrhovanie niekoľko mesiacov, nasledovalo vypracovanie štúdie vyrobiteľnosti a po schválení mohla byť výroba spustená. Pri automobiloch bol čas potrebný pre návrh a realizáciu výroby niekedy až 7 rokov, pokiaľ sa nejednalo len o estetické korekcie vyrábaného modelu.

[7] Dizajn LKT sa postupne vyvíjal z jednoduchších foriem až po veľmi premyslené výtvarné formy. Na dizajne prepracovaného LKT 90 z roku 1977 sa podielala dvojica dizajnérov Igor Didov a František Burian.