Objekt je objekt je objekt

Dvojica mladých kurátorov, Mária Janušová a Erik Vilím pripravili trienále malého objektu a kresby pre regionálnu Galériu Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici. Inšpiráciu koncipovania výstavy našli v súčasných filozofických prúdoch – objektovo orientovaná ontológia a špekulatívny realizmus. Čo hovoria objekty sami o sebe? Aký je vzťah identity objektu a materiálu? Ako k nám prehovárajú? Ako ich interpretuje regionálny divák? Nie len nad týmito otázkami sa zamýšľa Ján Kralovič vo svojom texte, pričom sa mu zdá problematické koncipovať výstavu na základe dopredu zvolenej filozofickej stratégie. Uvádza, že by to malo fungovať presne naopak: od objektu k ideovej koncepcii. Príkladom toho môže byť aj fakt, že pre autora textu je najvýraznejším dielomarchitektonické riešenie výstavy, ktoré paradoxne v katalógu nie je uvedené ako umelecké dielo.

Objekt je objekt je objekt

XII. Trienále malého objektu a kresby / Galéria Jozefa Kollára Banská Štiavnica

XII. Trienále malého objektu a kresby pod názvom #OK si kladie ambicióznu úlohu skúmania možností výpovede umeleckého objektu, jeho hraníc ako aj vzťah materiálovej formy k významu diela. Problémy, ktoré sú v kurátorskej praxi a pri tvorbe umeleckých diel vždy prítomné, kurátori Mária Janušová a Erik Vilím akcentujú a explicitne formulujú v texte k výstave. Na pomoc si prizývajú uvažovanie nad objektom v ovplyvnení aktuálnymi filozofickými prúdmi, predovšetkým špekulatívnym realizmom a objektovo orientovanou ontológiou. Výstava nadobúda špekulatívny (z lat. speculāri – pátrať, skúmať, bádať) základ. Ten je postavený na vymedzení možností umeleckého objektu, ktorého zavŕšenie nie je v diváckom vnímaní, ale existuje aj mimo ľudskej percepcie. Ak rozumiem kurátorskej stratégii správne, výstava sa snaží hľadať dôsledky objektov (t. j. čo objekty hovoria o sebe a svete, čoho sú dôsledkom, ale i to, aké dôsledky prinášajú) a sústredí sa viac na objekt o sebe ako na divácky interpretačný vzťah k jednotlivým dielam.

Pokiaľ ste v Galérii Jozefa Kollára už niekedy boli, ihneď vás zaujme premena priestoru. Architekt výstavy Jakub Kopec odstránil stálu expozíciu Edmunda Gwerka – všetky vitríny a paravány – a spätne ich použil na vybudovanie „topograficky“ zvlnenej podlahy. Koberec, ktorý konštrukciu prekrýva svojim vizuálom, vytvára alúziu na prostredie regionálnych galérií, ale zároveň „sochárskym“ stvárnením vstupuje do tohto prostredia až modernisticky radikálne. Architektúra vytvára motív spoločnej platformy pre diela a zároveň reaguje na prostredie Banskej Štiavnice a okolitej hornatej krajiny. Model odstránenia je nahradený modeláciou a vytvorením pocitu prechodu či putovania galériou. Zásah považujem za jedno z najvýraznejších „diel“, hoci nie je v sprievodcovi uvedené ako vystavený objekt.

Výstava prezentuje 28 autoriek a autorov a 4 autorské dvojice. Podstatným východiskom bolo uviesť diela, ktoré vznikli priamo pre výstavu na základe oslovenia a výberu umelkýň/umelcov. Ideová koncepcia vychádzajúca zo špekulatívneho realizmu sa objavuje už v texte adresovanom autorkám/autorom. To svedčí o iniciatíve budovať tematický rámec od počiatku, teda nie ex post alebo selektívnym výberom už existujúcich diel. Táto stratégia sa objavuje v našom prostredí zriedkavo a prináša so sebou i riziko. Pozitívnou stránkou trienále je ochota riskovať, budovať výstavu systematicky a zároveň sa pustiť do inštalačných a architektonických riešení, ktoré prekračujú skúsenosti a často i možnosti regionálnej galérie. Sviežim gestom podporuje tohtoročný formát výstavy aj grafický vizuál o ktorý sa postaralo grafické štúdio pinchof_.[1]

Podstatou výstavy je to, čo môžeme vidieť. Dôležitým nástrojom poznania či vizuálneho zážitku je spôsob, akým diela „prehovárajú“. Mojou snahou bude reflektovať nakoľko je trienále schopné vyvolať koncentráciu na objekty a sústrediť pozornosť na ich zmysel a funkciu. „Backround“ filozofickej tézy, odvolávajúcej sa na špekulatívny realizmus je z môjho hľadiska ťažko odčítateľný. Objavujú sa síce diela, unikajúce symbolizácii a pracujúce s objektom v jeho „nahote“ alebo s objektivizujúcimi činiteľmi prírodných zákonov, s vedeckým jazykom či exaktnosťou. Na druhej strane je v skupine artefaktov prítomný princíp metaforizácie. Subjektívne gesto, skutočnosť pretvárajúci alebo estetizujúci zásah je dôležitým aspektom umeleckej práce. Umelecké objekty sú nástrojom, akým sa veci ukazujú subjektu ako niečo, čo prekračuje hranice materiálového objektu a označuje aj čosi iné (proces semiózy). Umelecký objekt reprezentuje. Mám dojem, že výstava sa pokúša presunúť dôraz od konotatívnej funkcie diel smerom k tomu, čo americká filozofka Jane Bennettová nazýva silou vecí: zvláštnou schopnosťou neživých vecí oživovať, jednať a vytvárať dôsledky, a to často dôsledky subtilné a dramatické.[2] Špekulatívny realizmus sa snaží objekty izolovať a akcentovať skôr ich denotatívnu funkciu. Alebo inak: snaží sa uniknúť konštatovaniu, že objekty sú utvárané predovšetkým svojimi vzťahmi, a zdôrazňovať predovšetkým ich autonómiu a neredukovatelnosť. V prípade umeleckých diel, teda špecifických objektov, ktoré pracujú s kontextom a často zdôrazňujú subjektívnu úlohu autora (a často aj vnímateľa), sa mi zdá tento spôsob koncipovania pomerne komplikovaný.

Už v 60. rokoch sa v umení minimalizmu objavuje snaha pripútať divácky pohľad priamo k objektom. Americký historik umenia Michael Fried v texte Umenie a objektovosť (1967) hovoril o divadelnosti minimalistického umenia a o prézentnosti objektu, pri ktorom si ako divák uvedomujem chvíľu „tu a teraz“.[3] Objekty majú v sebe naliehavosť a sú odkázané na vnímanie. Dôraz vety „byť videný“ presúva Fried skôr na tvrdenie „byť vidiaci“ a podstatnou je divákova „premena“ jeho zotrvanie v pohľade. Z hľadiska vnímania sme vždy „uväznení“ vo vlastnej perspektíve, sme neschopní pozorovať svet z nejakého iného miesta, iba „zo seba“. Svet je v tomto ponímaní interpretovateľný. Je taký, ako ho vnímame a ako ho dokážeme sprostredkovávať. Teória špekulatívneho realizmu hovorí o nezávislosti sveta a vecí v našej perspektíve a odmieta Kantovu tézu o poriadku sveta, ktorý je založený na tom, ako sú naša myseľ, ale aj jazyk a kultúra štruktúrované. Filozof Steven Shaviro hovorí, že realita je podivnejšia, než si vôbec dokážeme predstaviť. Veci sa nikdy neprispôsobia predstavám, ktoré o nich máme. Svet nezodpovedá našim kognitívnym predstavám a človek nie je mierou všetkých vecí.[4]

Čím diela a ich zostavenie v expozícii približujú východisko vo filozofickej špekulácii? Z môjho pohľadu dochádza k neustálemu súpereniu medzi dielami a snahou zasadiť ich do teoretických téz, ktorým sa samotné umelecké objekty trochu bránia. A to predovšetkým tie, ktoré pracujú práve s kontextom (napr.: J. Gryboś & B. Zentková: Bez názvu, 2018), odkazom na inokultúrne východiská (napr.: S. Ondrušová: V.O., 2016 – 016), s nadsázkou či humorom (napr.: T. Roubal: Sick, 2016, J. Gašparovič: Citlivka obyčajná), nápaditou prácou s readymadom (S. Masár: Still Going On [From Duchamps Fountain series], 2017) alebo citáciou (V. Havrilla: V Mondrianovskej nálade, 2018).

Intuitívne prechádzanie výstavou odhaľuje záujem kurátorov o najaktuálnejšie témy. Tie vychádzajú zo snahy porozumieť komplikovanosti sveta. Človek už nie je mierou všetkých vecí. Technologický pokrok ovplyvňuje, či dokonca sprostredkúva náš vzťah k realite. Sme nútení nanovo definovať svoje postavenie vo svete a hľadať riešenia prežitia v dobe ekologického a environmentálneho ohrozenia. V dobe antropocénu stojíme sami pred sebou, nemáme na koho zvaliť vinu.

Viacero autoriek a autorov sa dielami dotýkajú týchto citlivých miest. Vzťahujú ich k javom, ktoré viac ako k subjektívnemu konštatovaniu odkazujú k hľadaniu príčin. Objavujú sa diela, ktoré cez fyzikálne javy subverzívne podkopávajú vieru v človeka, ktorému je všetko podriadené, ktorý je centrom, okolo ktorého sa všetko točí (J. Kyša: Busta, 2018), diela poukazujúce na biologické procesy (D. Kenderová & J. Varga: Je toho viac, 2018), na vzťah technológie a kreativity (D. Hlinka: Autoportrét, 2018) alebo technologického pokroku vo vzťahu k osobnej slobode či revolúcii (A. Mona Chişa – L. Tkáčová: Proroctvo vecí, 2017).

Špecifickou skupinou diel, reprezentujúcich kurátorský záujem o zintenzívnené vnímanie sú práce, ktoré narábajú s efemérnosťou, krehkosťou, indexovými znakmi. V týchto prácach sa akcentuje napätie medzi stabilitou a labilitou (D. Tomečková: Bez názvu, 2018), dielo vymedzuje pohľad a preosieva ho tak, aby došlo k uvedomeniu si ako je obraz – objekt zhotovený (J. Novotný: Bez názvu, 2016). Alebo sa obraz vytráca a rám sa formuje do podoby variabilne premenlivej konštrukcie (F. Demeter: 178 × 90, 2013/2018). Subtílne, organicky vyznievajúce formy (D. Lehocká: Bez názvu, 2014) sa striedajú s objektmi, ktoré pracujú skôr s digitálnou estetikou – obrazmi displejov ako ponáškami na monochromatické minimalistické diela (J. Bernartová: Remediation REM #4, 2017–2018). Dôraz na materiálové napätie (K. Kandriková: Vidíte veci, ktoré tam nie sú a nevidíte tie, ktoré tam sú, 2018) sa v iných artefaktoch nahrádza priestorovou (Svätopluk Mikyta: Dva začiatky – dva konce, 2016) či tieňovou kresbou (J. Roček: Principie I., 2017).

Môj vedome schematický a selektívny prehľad diel poukazuje na ich rôznorodosť. Výber je citlivý a pokrýva variabilné stratégie, ktoré sa v rámci česko-slovenskej scény objavujú. Kurátorom sa podarilo vybrať autorky/autorov, ktorí „mondénny“ charakter, ktorý sa so salónnymi prehliadkami spája, podkopávajú. Prezentujú diela, ktoré predstavujú výrazné solitéry. Ako už bolo povedané, výrazným momentom je architektonické riešenie, ktoré zdisciplinovalo výstavný priestor.

Problematickejšie sa zdá vyznenie expozície vo vzťahu k textu k výstave. Kurátori sa viac sústredia na snahu vyberať diela na základe dopredu zvolenej stratégie. Účinnejšia, i keď menej rigidná by bola stratégia vytvárať spoločnú tému na základe diel. Ponechať umelecké artefakty „prehovárať“ a formovať ideovú koncepciu až na základe kontaktu s nimi. Jednoduchšie: pracovať s dielami spôsobom, ktorý sa im nesnaží vtláčať určité filozofické pozadie, a skôr tému abstrahovať na základe ich charakteru. To je prirodzene náročnejšie s rozširujúcim sa počtom exponátov. V prípade takto nastavených výstavných formátov (bienále, trienále, prehliadky zamerané na určitý umelecký žáner…) vidím možnosť skôr vo vytváraní tematických okruhov výstavy alebo vo voľnejšom, otvorenejšom prístupe k dielam s priznaným rešpektovaním ich rôznorodosti. Pripomienka nie je napádaním tohto prístupu, skôr upozornením na obtiažnosť takto (špekulatívne) zvolenú stratégiu uspokojivo naplniť.

Na tohtoročnom XII. Trienále malého objektu a kresby (kde sa však kresba takmer úplne vytratila) hodnotím pozitívne iniciatívu kurátorov premeniť priestor galérie a vstúpiť do neho výberom diel, ktoré testovali možnosti umeleckého objektu. Z expozície je citeľná veľká dávka energie, ktorá bola do projektu vložená. Žáner komornej plastiky je nahradený umeleckými objektami, skúmajúcimi vzťah k skutočnosti, k materiálnej stránke sveta, k ľudskému vnímaniu a jeho možnostiam. Výstava zároveň nadväzuje na „refresh“ alebo skôr RESET, formátu trienále, ktorý v roku 2015 započali Svätopluk Mikyta a Zuzana Bodnárová. Dvanásty ročník posúva vnímanie objektu smerom k zdôrazneniu jeho autonómie a snahe o vymedzenie svojej (ontologickej) pozície v (umeleckom) svete.

Trienále #OK pred nás stavia dôležité otázky: akým spôsobom sprostredkovať význam prezentovaných vecí a ako obhájiť dôležitosť súčasného umenia, a to aj v prípade, že sa v komunikácii stretávame s niekým, kto nemá s aktuálnym umením skúsenosť? Jednou z možných stratégií je opustiť metafyzický alebo symbolický jazyk a vnímať umelecké diela ako objekty, ktoré sú súčasťou sveta – sveta vecí. Umenie nás nevytrháva zo skutočnosti. Naopak, navracia nás k hlbšiemu uvedomeniu si pestrosti a rôznorodosti vnemov a nuáns toho, čo nazývame žitou realitou.

Kritickejšie vnímam fakt, že nároky, ktoré sú na diváka kladené sú pomerne veľké, ale nástroje priblíženia významu diel sú limitované. Absentuje metodicky prepracovanejší nástroj objasnenia diel a ich výberu. Aj vzhľadom k prostrediu (turistická lokalita, regionálny charakter galérie) by som uvítal stručné komentáre k dielam či kontextu tvorby autoriek/autorov.[5]

Rovnako dôležitý sa mi v tomto prípade zdá metodický, galerijno-pedagogický program, ktorý by počas výstavy prebiehal v spolupráci s kurátormi a zamestnancami galérie. Takto sa mnohé otázky prítomné už v kurátorskom texte[6] rozrastajú a môžu v konečnom dôsledku viesť k upevneniu skepsy voči súčasnému umeniu. A to by bola škoda, keďže mnohé diela zastúpené na výstave reprezentujú kvalitné podoby aktuálnej umeleckej praxe.


Vystavujúci autori: Hynek Alt, Jana Bernartová, František Demeter, Barbora Fastrová & Johana Pošová, Matej Gavula, Juraj Gábor, Ján Gašparovič, Julia Gryboś & Barbora Zentková, Vladimír Havrilla, Dominik Hlinka, Anetta Mona Chisa & Lucia Tkáčová, Ladislav Jezbera, Kristína Kandriková, Dorota Kenderová & Jaro Varga, Jaroslav Kyša, Denisa Lehocká, Stano Masár, Lucie Mičíková, Svätopluk Mikyta, Juraj Mydla, Jaromír Novotný, Slavomíra Ondrušová, Jan Pfeiffer, Jan Poupě, Juraj Rattaj, Jakub Roček, Anna Ročňová, Tomáš Roubal, Tereza Příhodová, Milan Tittel, Dana Tomečková, Martin Vongrej / #OK / XII. Trienále malého objektu a kresby / Kurátori: Mária Janušová & Erik Vilím /Architekt výstavy: Jakub Kopec / Galéria Jozefa Kollára / Banská ŠtiavnicaVýstava potrvá od 22. 6. do 16. 9. 2018

Foto: Ján Kekeli

 

[1] Za „kolaboratívnym inkubátorom“ pinchof_ stoja: Martina Szabóová, David Koronczi, Juraj Mydla a príležitostne Roman Mikláš.

[2] Porov. Bennettová, J.: Síla věcí In: Janoščík, v. – Likavčan, L. – Růžička (eds.), J.: Mysl v terénu. Praha: AVU 2017, s. 109–128

[3] Porov: Fried, M.: Umění a objektovost. In: Pospiszyl, T. (ed.): Před obrazem. Praha: OSVU 1998, s. 47–71

[4] Porov.: Shavirio, S.: Počátky spekulativního realismu – přehled. In: Janoščík, V. (ed.): Objekt. Praha: Kvalitář 2015, s. 47–58

[5] Po dopísaní recenzie (7. august 2018) som bol kurátorom informovaný, že aktuálne pribudol vo výstave text bližšie interpretačne približujúci niektoré diela. Vzhľadom na to, že som recenziou reagoval na videné a aktuálne som už nemal možnosť sa s dodatočným textom zoznámiť, ponechal som ju v pôvodnej podobe.

[6] Citát zo sprievodného textu: „Čo všetko môžeme považovať za objekt? Existuje objekt nezávisle od svojej lineárnej ontológie - existencie? Ako k nám objekty v súčasnosti prehovárajú? Aký je vzťah identity objektu a materiálu? Ako dokáže materiál komunikovať o čase, pohybe, priestore, zvuku? Je možné aj živý organizmus chápať ako objekt? Je digitálne médium a virtuálna realita takisto objektom? Kedy sa ním stáva kresba? (...) Je ešte vôbec možné striktne diferencovať hranice medzi jednotlivými médiami?“

Ján Kralovič | Narodený 1984, vyštudoval Dejiny umenia a kultúry na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. V roku 2012 ukončil doktorandské štúdium na FF TU obhajobou dizertačnej práce s témou umenia akcie v mestskom priestore v 60–90. rokoch na Slovensku. Od roku 2012 pôsobí ako vedecko-výskumný pracovník na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde prednáša dejiny slovenského umenia 20. storočia. Venuje sa problematike súčasného umenia, jeho teoretickej reflexií a intermediálnym presahom. Prispieva do viacerých odborných periodík (Flash Art, Jazdec, Ostium ai).