Artalk.cz

Cukor zabíja

Po zmene politického režimu sa v deväťdesiatych rokoch na Slovensku z cukrovaru Juhocukor stal Eastern Sugar, ktorý sídlil v Dunajskej Strede. Fungoval do roku 2007, kedy svoju výrobu zastavil. Ukončenie výroby si netreba okamžite spájať s príchodom zlých zahraničných kapitalistov, píše Damas Gruska v recenzii na výstavu Ilony Németh v bratislavskej Kunsthalle, kde taktiež postupne pomenúva nekonzistentnosť celého výstavného projektu.

Cukor zabíja

Repnej kampani sa voľakedy nedalo vyhnúť, priamo či nepriamo sa dotýkala každého. Rádio neprestajne upozorňovalo šoférov, že na cestu vychádzajú nákladné autá či zablatené traktory s vlečkami plnými cukrovej repy a z vozoviek sa stávajú v sychravých dňoch nebezpečné klziská. Z detstva si pamätám ešte iné sektory potravinárskej „veľko“výroby. Zápach bitúnku, pivovaru, pražiarne kávy či vôňu čokolády. Z toho všetkého ostalo v Bratislave len to posledné. Ale zánik sa netýka len potravinárskeho priemyslu. Putovaním Slovenskom vidíme chátrajúce torzá fabrík a je úplne jedno, či vznikli na základe (zdravého) podnikateľského zámeru či (len) sociálneho inžinierstva. Zvlášť toho druhého sme v „ére socializmu“ zažili dostatočne. A v súčasnosti sme svedkami novej vlny nostalgie za touto dobou, čo má mnoho príčin i foriem. Od jednoduchého, „pochopiteľného“ spomienkového optimizmu až po sklamanie, ako ponovembrový režim nedokázal riešiť viaceré základné a oprávnené potreby svojich občanov. Pritom zabúdame, aká tá doba naozaj bola. A tak okrem nostalgie pravidelne zaznievajú hlasy po jej „rehabilitácii“, zľahčovaní, „vyviňovaní“ či rovno výrobe disidentov z jej predstaviteľov. Tu pripomeniem výlučne na orálnej histórii založený nový dokumentárny film Válek (významný slovenský básnik, minister kultúry, ale aj člen UV KSČ, UV KSS i jeho predsedníctva). Tomuto všetkému napomáha, že autentické ľavicové myslenie dlhodobo nemá u nás politickú reprezentáciu, trpí minimom dôveryhodných verejných intelektuálov, ale zato početným panoptikum prapodivných existencií.  A tak nečudo, že paradoxne na rozdiel od väčšiny hlavných miest v Európe, Bratislava (v minulosti i Praha) je temer výlučnou baštou pravice. Toto všetko je potom úrodnou pôdou pre jalové pseudoľavičiarske mudrovanie.

Umelecko-politický projekt Ilony Németh, Eastern Sugar, je svojím spôsobom výsledkom všetkých vyššie spomínaných trendov i skutočností. Od insitnej neomarxistickéj ideológie či antikapitalizmu, cez to čo umelecká komunita nazýva výskumom, až po rôzne nekonzistentnosti, nedôslednosti či povrchnosti a to všetko zaodeté do na efekt postavenej veľkorysej inštalácie.

Samotná výstava sa skladá z piatich tematických častí. Dominantnou je centrálne umiestnená „manufaktúra“, kde si návštevník môže vyrobiť cukrovú homoľu. No efektná, vydizajnovaná, presvetlená, tichá, temer sterilná miestnosť prostá cukrovarníckych pachov (väčšinu času i ľudí) je na hony vzdialená od podmienok v reálnej výrobe. Tak ako je vzdialené od každodennej jednotvárnej lopoty to, keď si návštevník opásaný zásterou pre zábavu čosi „upatlá“. Kapitalizmus skôr pripomína iné: na to aby sme si mohli jednu suvenírovú homoľu odniesť, musíme dve vyrobiť (čo by sa tam inak tak pekne vynímalo v radoch na policiach, pravda). Konzumnú spoločnosť a jej plytvanie (i potravinami) pripomína zas to, že hygienicky nevyhovujúce homole skončia veľkým oblúkom v odpade, nanajvýš s medzipristátím niekde vo vitrínke. Bez nutričného naplnenia. Oboje je ale zrejme skôr kúzlom nechceného.

Nové (a prekvapujúce) dispozičné riešenie priestorov KHB (ateliér Plural) vytvorilo vchod z „manufaktúry“ do „múzea v galérii“, veľmi sľubného zárodku plánovaného múzea cukru, za ktorým stojí Miroslav Eliáš. Mimochodom, jeho prednáška o dejinách cukrovarníctva v rámci sprievodného programu patrila  k najzaujímavejším spomedzi tých, na ktoré som sa vybral a neboli zrušené z dôvodu nedostatočného záujmu. No i tu by stačili prsty jedného človeka na spočítanie poslucháčov. Škoda.

Treťou témou sú najnovšie dejiny a súčasnosť cukrovarníctva: videoprojekcia, fotografie pozostatkov tovární (Olja Triaška Stefanović), pôvodné linoleum s logom cukrovaru (vtedy Juhocukor) a dve interview s predstaviteľmi priemyslu (koho nebavia hovoriace hlavy, je k dispozícii prepis výpovedí). Z mediálnych výstupov Ilony Németh sa ale zdá, akoby práve tieto nepočúvala pozorne. Cukrovary, tak ako každý priemysel, sú vystavené konkurencii a novým technológiám. Vznikali a zanikajú. Najčastejšie z technologických, ekonomických či ekologických dôvodov. To je úplne normálne. Nie je v tom žiaden komplot zlých (zahraničných) kapitalistov. I vďaka tomu je cukor lacnejší ako chlieb (v minulosti bol násobne drahší). Bez ohľadu na to, či je to dobre. Zabudnime na historické plány, aby v „každej župe“ stál cukrovar. Cukor ako „ťažká“ komodita, sa ale na druhej strane neoplatí dovážať príliš zďaleka. Okrem toho cukrovarnícke stroje ležia bez úžitku dve tretiny roka. To je ekonomické rácio. Privatizácia ho v zásade nezmení. V Rakúsku ostali taktiež len dva cukrovary. V minulosti rozvoj cukrovarníctva prinášal i veľa vedľajších benefitov. Napríklad doteraz jazdíme po vtedy účelovo vybudovanej privátnej železničnej trati. Politika stála za rozvojom cukrovarníctva už pred dvesto rokmi. A cez kvóty, dotácie atď. v ňom ostáva doteraz. Tak ako v celom európskom poľnohospodárstve. Čo je a bude zdrojom pnutí. Ostatne, násilné (či podvodné) ukončenie činnosti cukrovarov zo strany majiteľov má u nás, zdá sa tiež svoju dlhú tradíciu. K likvidácii (doslovne zrovnaniu so zemou) svojho času nášho najmodernejšieho cukrovaru v Dunajskej Strede prispeli práve finančné stimuly, obmedzujúce momentálnu i budúcu produkciu cukru. Vtedy patril medzinárodne vlastnenej spoločnosti Eastern Sugar, ktorá sama u nás zanikla roku 2016. Z mojich politických pozícií by som videl úlohu štátu nie v don quijotovských protekcionárskych, záchranárskych opatreniach, ale skôr v tom, aby sa vytvárali nové, podľa možností omnoho lepšie pracovné príležitosti, a aby novo vznikajúce fabriky nevznikali na ornej pôde, ale na brownfieldoch.

Ostávajúce dve (ďaleko závažnejšie) témy, globálny rozmer produkcie cukru a práca ako taká sú zastúpené už len okrajovo. Projekcia videoeseje (Pamätník cukru – ako používať umelecké prostriedky na prekonanie obchodných bariér, Lonnie van Brummelen & Siebren de Haan, 2007, názov v príbalovom letáčiku a na popiske je oproti webu mierne iný) na starej obrovskej 16mm premietačke síce vyzerá efektne, ale z roztraseného obrazu ma rýchlo rozbolela hlava po čítaní dlhých vložených textov medzi inak banálne zábery. Nakoniec sa našťastie i pokazila celkom. Problém (exportu) nadprodukcie cukru má ale skutočne vážne globálne dôsledky.

Fenomén práce reflektuje videoinštalácia Haruna Farockého či diela Jeremy Dellera (oboje vystavil i na Benátskom bienále 2015), banner „Hello, today you have day off“ odkazujúci ku problému krátkodobých pracovných kontraktov a Mobilný terminál  Motorola WT4000, predstavujúci senzormi ovešanú ruku, podobne ako bývajú ruky pracovníkov skladov Amazonu napojené na senzory, ktoré neprestajne kontrolujú ich produktivitu. Škoda, že autorka nesiahla po aktuálnejšom fenoméne – „programovania“ či softvérového riadenia robotníkov (technológie vyvíjané i nasadené aj na Slovensku). Ale i toto je asi ukážkou nášho ľavicového (ne)myslenia o pomeroch v „našich“ súčasných továrňach. Tým skôr, že podľa všetkých dostupných informácií patrí práve naša krajina k najohrozenejším z hľadiska nástupu nových technológií. A to v duchu: „buď ťa stroj nahradí alebo z teba samého vznikne stroj“. Každopádne téma práce z výstavy akosi „proporčne“ vytŕča a evokuje skôr výstavnícky bartrový obchod.

Návštevník tohto prevažne „nostalgicky“ ladeného projektu sa však ťažko ubráni nevnímaniu cukrovarníctva aj cez jeho kontroverzné rozmery, hoci tu zostávajú celkom opomenuté: ekologické a zdravotné. V rámci EÚ sme problematickí majstri v poľnohospodárskej veľkovýrobe (vyjadrené priemernou veľkosťou fariem či jedným z najnižších počtov zamestnancov na hektár obrábanej pôdy). Veľkoplošná výsadba cukrovej repy a jej následné „ošetrovanie“ chemickými prostriedkami je podľa všetkého i jednou z príčin znižovania počtu včelstiev, mimochodom produkujúcich priameho konkurenta cukru. Rovnako závažné sú zdravotné riziká spájané so zvyšujúcou sa spotrebou cukru. Ten je už pomaly v každej potravine. Vplyvná cukrovarnícka lobby spravidla rôznymi spôsobmi napáda akýkoľvek výskum upozorňujúci na škodlivosť nadmernej konzumácie cukru a potravinárskemu priemyslu sa stále akosi nedarí vyhovieť požiadavkám na redukciu jeho obsahu v tom, čo konzumujeme. Objavujú sa aj rôzne projekty sociálneho inžinierstva, ktoré sa snažia obmedziť konzumáciu nezdravých potravín cez zavádzanie extra daní, čo prirodzene postihuje aj tie ,,presladené“ potraviny. Časom sa však ukazuje,  že v konečnom dôsledku dosiahli hlavne to, že najmä sociálne slabšie skupiny pri obmedzenom rozpočte jedia ešte menej zdravých potravín. Skrátka z cukru sa už dávno stal problém, nie riešenie. A zabíja. Aj vo forme cukrovej vaty. Ostatne, tú pripomína aj celý projekt Ilony Németh (a jej kurátorky a asistentky jej kurátorky?!). Nadýchané, veľkolepé, efektné, ale jeho (umelecko-politická) výživná hodnota je nevalná.

Komentáře

  1. Kraľ je nielenže nahý, ale ani kráľom nie je… a ozaj už ste boli v tej novej predajni, kde predávajú bez plastových obalov… to je chutné, však ?!?

  2. „Od insitnej neomarxistickéj ideológie či antikapitalizmu, cez to čo umelecká komunita nazýva výskumom, až po rôzne nekonzistentnosti, nedôslednosti či povrchnosti a to všetko zaodeté do na efekt postavenej veľkorysej inštalácie.“ Áno. Cukor je droga a drogy sú kapitalistický relikt postkomunizmu. K problematike je výborný dokument Andrey Culkovej Sugar Blues.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *