Artalk.cz

Dokončené, ale zničené

Dielo Definitívne nedokončené na výstave v žilinskej Novej synagóge od Dalibora Baču vysiela dve priame gestá – rozpad diela pred jeho dokončením a neexistujúce vizuálne svedectvo o ňom. Barbora Komarová v recenzii nereflektuje iba tieto aspekty výstavy, ale zamýšľa sa aj nad tým, či je možné, aby sprievodné akcie alebo komentované prehliadky navodili nové asociácie a kontexty jej čítania.

Dokončené, ale zničené

Na výstavu Dalibora Baču Definitívne nedokončené v žilinskej Novej synagóge sa musíme ísť pozrieť naživo. Ani nie tak pre „zážitok“ z pádu, ktorý najpravdepodobnejšie počas návštevy neuvidíme, ale skôr kvôli zámernej absencii obrazových „foto reportov“, šíriacich sa internetom. Jedna reportáž bola prednedávnom publikovaná aj na artalku, no mala podstatne inú, než očakávanú formu. A vlastne ani naživo ju neuvidíme, lebo ako samotný názov napovedá, nemohli sme a ani nebudeme môcť vidieť výstavu kompletnú. Napriek tomu, že sa napokon všetko skonštruovalo podľa pôvodných návrhov, dielo sa ešte počas stavania a pred vernisážou začalo rúcať.

Prvotný plán autora bolo vytvoriť 24 veží z transparentných sklenených tabúľ, spojených asfaltom do trojuholníkových foriem a poukladať ich do inštalácie, siahajúcej od prízemia synagógy až do výšky balkónov prvého poschodia. Asfalt, ktorý by mal jednotlivé sklá držať pokope, bol však autorom zámerne namiešaný tak, aby sa nedalo dopredu odhadnúť, ako sa v daných svetelných a teplotných podmienkach bude správať. Už dopredu teda Bača počítal s možnosťou pádu, čiastočnej či dokonca úplnej deštrukcie jeho práce, čo on ako autor už ovplyvňovať nemohol. Prizvaným hosťom tejto výstavy je András Cséfalvay, konkrétne jeho video Purgatorius, inštalované na prvom poschodí a pozostávajúce z dvoch paralelne prebiehajúcich projekcií. Na jednej z nich, ktorú vidíme ako prvú, v čiernej prázdnote visí animované zviera podobné hlodavcovi. Po dlhom mlčaní k nám prehovára a oznamuje, že to boli stromy, kto nás stvoril, aby sme zachránili svet a zároveň sa pýta, či budeme tým druhom, kto našu zem zachráni, alebo ju zničí. V nasledujúcej miestnosti sa nachádza druhé video, v ktorom vidíme autora pred zeleným plátnom s technikou upevnenou na tele, prostredníctvom ktorej za hlodavca rozpráva a zároveň ho animuje. Zvuk z projekcie sa nesie celým interiérom, a tak ho počujú aj návštevníci na prízemí. Týmto spôsobom by sa tieto dve diela mohli prelínať a prepájať v priestore, ak by akustika synagógy dovoľovala rozoznávať jednotlivé vety z videa aj z väčšej vzdialenosti.

Počas mojej návštevy bola inštalácia Dalibora Baču už z väčšej časti zrútená, takže bol sprístupnený aj vchod z prízemia, pričom na začiatku ju bolo možné pozorovať len z bezpečnej vzdialenosti z balkóna. Teraz sa návštevníci mohli prechádzať okolo niekoľkých stále stojacich sklenených veží, stúpať po úlomkoch skla, vnímať vôňu asfaltu a pozorovať zblízka jeho roztečené pretiahnuté formy. Na prvý pohľad upútal pozornosť kontrast rozbitej inštalácie, ktorý nespočíval len v jej samotnom umiestnení do novo-zrekonštruovanej funkcionalistickej architektúry s jasnými formami, pravými uhlami a čistými plochami, ale tiež v jej materiáloch. Hladké, číre sklo verzus jeho na úlomky rozbitá forma a čierny, lesklý, lepkavo a až organicky pôsobiaci asfalt.

Autora výstavy Definitívne nedokončené Dalibora Baču poznáme ako sochára zaoberajúceho sa témami národnej identity, československej histórie a česko-slovenskej prítomnosti, či problematikou sochy vo verejnom priestore v rámci združenia Verejný podstavec. Vo svojich dielach pracoval najmä so štátnymi symbolmi, podobizňami politikov a štátnikov, pričom ich postavenie a význam reflektoval skrz súčasnosť. Aj preto sa inštalácia v žilinskej synagóge môže zdať ako určitý odklon, či „zabstraktnenie“ výrazových foriem, symbolov a výtvarného jazyka. Avšak, v jeho nedávnych realizáciách sme už mohli pozorovať presun od „našich“ tém smerom k tým všeobecnejším, týkajúcich sa nielen nášho regiónu a prostredia, ale globálneho kontextu. Taktiež sa pri niektorých novších dielach obmedzil na využitie skla a asfaltu, ako napríklad na výstave A je tu zas v bratislavskej Kunsthalle v roku 2016, kde prezentoval dva objekty s názvom Ozvena. Jednalo sa o sklenené platne v strede spojené asfaltovou vrstvou v tvare kruhu, kde na jednom z nich bol vytvorený kresťanský a na druhom gardistický kríž. Síce až po skončení výstavy, ale aj tieto sklenené objekty „demontoval“ ich čiastočným zničením. V tom istom roku v Perle v stredočeskom meste Vrané nad Vltavou autor zrealizoval projekt Rýchlosťou asfaltu a nebezpečím skla, v ktorom taktiež využil prvok stavania trojuholníkových skleneno-asfaltových veží a možnosť ich deštrukcie vplyvom podmienok prostredia. V krátkom sprievodnom texte sa píše:

„Tyto významovotvorné materiály slibují v několika prostorově a technicky náročných instalacích pracovat s polaritou dimenzí jako je například průhlednost, poddajnost nebo stálost, a zachytit tak původním způsobem praktické i symbolické, osobní, přírodní či společenské formy napětí.“ (tu)

Môže sa teda zdať, že sa Bača v tomto projekte viac zaujímal o symboliku a materiálové vlastnosti skla a asfaltu a tiež ich interakciu s fyzikálnymi danosťami daného priestoru, čo malo vytvárať istú formu “napätia”, ktoré sa dalo voľne interpretovať skrz prizmu všeobecných či osobných očakávaní a skúseností.

Výstava Definitívne nedokončené tak pripomína reinštaláciu tohto diela, ale vo väčšej mierke a s rozšírenou myšlienkou. Vo svojej formálnej a materiálovej podstate sa žilinský projekt od toho predošlého nelíši, no zmenil sa naratív a jazyk, ktorý ho obklopuje. V tomto prípade sa na celú inštaláciu a jej možný pád prihliada ako na malý model budúcej možnej apokalypsy – zrútenie spoločenského a eko – systému, alebo ako na metaforu osobných stroskotaní. K týmto asociáciám a inému čítaniu nás nabáda nielen výber hosťujúceho videa, ktoré by malo výstavu posunúť do roviny uvažovania o umelých inteligenciách, ale taktiež kurátorský text a sprievodné aktivity. Tie zahŕňajú prednášky od odborníkov z rôznorodých oblastí (speleologičky a geológa), komentované prehliadky mestom od architekta, pohybové performancie, reagujúce na priestor a inštaláciu či koncert experimentálnej hudby. K výstave boli vydané v tlačenej a online podobe texty o geologickej histórii našej Zeme alebo jej prepojení s dejinami digitálnych médií, o utopických architektonických plánoch vertikálnych miest či fiktívny príbeh Andrása Cséfalvaya, doplňujúci jeho príspevok do výstavy. Zdá sa, že všetky tieto sprievodné aktivity a texty nám chcú navodiť iné asociácie spojené s vežami či procesom, ktorým prechádzajú. Ponúkajú teda ďalšie možné čítania výstavného projektu, ktoré by nám však pravdepodobne priamo v priestore pri pozorovaní diela v akomkoľvek štádiu jeho rozpadu nenapadli.


Dalibor Bača – Definitívne nedokončené / Hosť výstavy: András Cséfalvay / Kurátorka: Ivana Rumanová / Nová Synagóga / Žilina / 14. 4. – 10. 6. 2018

Komentáře

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *