Artalk.cz

Pod povrchom Všedného dňa

V Galerii výtvarného umění v Chebu je možné navštívit výstavu zaměřenou na motivy každodennosti v české fotografii 50. a 60. let, která vychází z dlouholetého výzkumu kurátora Lukáše Bártla. Podle recenzenta Dávida Gabery se výstava až příliš soustředí na konkrétní náměty a jejich autorská zpracování, přičemž poněkud opomíjí vztahovou rovinu fotografie jako média. O fotografii je z jeho pohledu třeba hovořit jako o nástroji konstrukce skutečnosti, jehož používání má významné politické a společenské konsekvence.

Pod povrchom Všedného dňa

Príznačnou črtou československého umenia druhej polovice päťdesiatych rokov, obdobia spätého s politickým uvoľnením, je téma každodennosti. Ide o námety, v ktorých stredobodom záujmu bol obyčajný človek ocitajúci sa v prostých situáciách. Tieto motívy začínajú zaznamenávať postupný rozmach v tvorbe výtvarníkov združených okolo skupiny Máj, predovšetkým však v textoch spisovateľov zoskupených okolo jej básnickej paralely pôsobiacej pri časopise Květen. A články týchto literátov boli mnohokrát sprevádzané fotografiami milencov, idylických rodinných výjavov, sveta detí a najmä takými, ktoré zachytávali bezvýznamné, často až bizarné udalostí odohrávajúce sa v mestskom prostredí alebo na periférii.

Snímky so „správnymi“ – budovateľskými či politickú moc vyzdvihujúcimi – námetmi, ktoré dominovali obrazovej produkcii v prvej polovici dekády, teda ustúpili tzv. fotografiám poézie všedného dňa. Fenomén, ktorého najväčší rozkvet sledujeme v rozmedzí rokov 1957 až 1963, spracováva aktuálna výstava Všední den v české fotografii 50. a 60. let v Galérii výtvarného umenia v Chebe. Kurátor Lukáš Bártl, ktorý je zároveň autorom sprievodnej publikácie s rovnomenným názvom, si zvolil za cieľ preskúmať tieto motivicky príbuzné fotografie z viacerých perspektív, napríklad vo vzťahu ku kinematografii, k amatérskemu hnutiu alebo k medzinárodným fotografickým salónom.

Po zbežnej prehliadke výstavných priestoroch na nás zapôsobí skutočnosť, že ide prevažne o známych českých fotografov a že až na pár výnimiek ide o tých autoroch, ktorí tvorili v kultúrnych centrách. Zväčša sa tak objavujú zábery z pražského (Jiří Jeníček, Václav Jírů), brnenského (Pavel Dias, členovia skupiny Vox – Jan Beran, Karel Otto Hrubý, Miloš Budík, Vladimír Skoupil, Soňa Skoupilová ) a olomouckého (skupina Dofo – Jan Hajn, Ivo Přeček, Jaroslav Vávra, Rupert Kytka) okruhu fotografov. Koncepcia, okrem toho že vychádza z autority tvorcov, zdôrazňuje – čo sa v knihe vyskytuje v mnohých pasážach –, že spoločným menovateľom snímok je prostota, jasná čitateľnosť, malá informačná hodnota, dôraz na atmosféru a podobne. Aplikovaním tradičnej metódy (veľké mená, formálne kvality diel) dochádza k tomu, že návštevník síce uvažuje o viacerých súvislostiach, ktorých sa fenomén dotýkal, uvažuje však prevažne o motívoch objavujúcich sa na snímkach a o tom, že danú obrazovú produkciu ovládali niekoľkí „všímaví“, po meste potulujúci sa fotografi. To je viditeľné aj v jednej z miestností, ktorej stred tvoria dve vitríny obsahujúce obálky a stránky dobových kníh a časopisov. Otázka ohľadom masového rozšírenia snímok v dobovej tlači, ktorú sa nám núka rozobrať, je podriadená navodeniu dojmu, že snímky s motívom každodenných kratochvíľ formálne ani obsahovo nedráždili režim – a preto mohli byť aj vo veľkom množstve reprodukované. Akokoľvek sú všetky tieto fotografie esteticky príťažlivé, treba sa opýtať: neskresľuje prílišná orientácia na vizuálnu pôsobivosť diel naše povedomie o fenoméne i dobe?

Skúsme sa preto zamerať na otázku významu fotografie v rámci minulosti, a nie na to, ako minulosť na fotkách vyzerala. Dôležité je sproblematizovať predstavu, že snímku je možno chápať len ako finálny fyzický produkt autora visiaci na stene. O fotografii totiž treba premýšľať ako o priesečníku vzťahov – autora k fotografovanému objektu; medzi postavami na snímke; fotografa k aparátu; fotografie a diskusie, do ktorej vstupuje atď. – a zároveň ako o médiu, ktoré podlieha forme časovosti (odlišnosť medzi tými, ktorí sa združovali pred aparátom, medzi divákmi, ktorí sa dívali na fotografie v minulosti alebo nami, ktorí ich sledujeme dnes). V takomto prípade nemožno uvažovať iba o ploche, skladajúcej sa z vonkajšej (forma) a vnútornej (obsah) zložky. Túto skutočnosť si môžeme uvedomiť vtedy, ak sa ešte raz pozastavíme nad spomínanými vitrínami. Spôsob umiestňovania fotografií na obálky kníh (ako napr. v rámci edície Život kolem nás); funkcia fotografie ako ilustrácie a sprievodu básnických textov; samotná podstata, že ide o momentky, ktoré stelesňujú rýchlosť, dravosť, pohotovosť, obratnosť média. To všetko nasvedčuje tomu, že fotografiu treba vnímať ako médium odkazujúce za seba, mimo seba: ako médium, ktoré vychádza z vlastného rámu. Takto pochopíme, že na dobu tzv. odmäku fotografia nielen odkazovala (snímky pôsobiace ako nevinná odľahčená hra), ale k obrodnému procesu výrazne prispievala a mala dopad na spoločnosť. A je potrebné doplniť, že hľadanie opory v umení medzivojnovej avantgardy, ktorú vitríny stelesňujú, bola charakteristická pre umelecký kontext, ktorej fotografia bola súčasťou. Že tento návrat a aktualizáciu je potrebné vnímať ako výkrik po zmene: ako túžbu generácie ľudí navrátiť sa k slobode.

To, čo spája vystavené fotografie teda nie je len rovnaká poetika; bytostné sú pre nich zákonitosti, ktoré vyžadujú neustále objavovanie. Dôležitú rolu v odkrývaní politického aspektu v médiu – toho, čo je navonok neviditeľné – zohráva ďalší účastník: my diváci. Kto? Čo? Kedy? Kde? Odpovede na tieto otázky nie sú nikdy dané, nie sú nikdy na povrchu, ale treba ich nachádzať a prehodnocovať v celej ich hĺbke a šírke. A povinnosťou kurátora je tieto otázky reflektovať. Jeho úlohou je vytvoriť situáciu, ktorá diváka oboznámi s komplexnosťou problému a vrhne ho do priestoru s nekonečným počtom stretnutí a rôznych činiteľov. Tak aj výstava nemusí byť len o jednotlivých záznamoch bezprostredných zážitkov. Naopak, môže stelesňovať širšiu výpoveď o životnom pocite, v ktorej fotografia hrala zásadnú rolu.


Všední den v české fotografii 50. a 60. let / kurátor: Lukáš Bártl / Galerie výtvarného umění v Chebu / Cheb / 12. 4. – 17. 6. 2018

Foto: Jiří Gordon

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *