Artalk.cz

Domy bez súvislostí

Damas Gruska vo svojom komentári porovnáva dve paralene prebiehajúce výstavy zamerané na architektúru – Opustenú (re)kreáciu v bratislavskej Galérii Médium, ktorá je venovaná fenoménu architektúry kolektívnej rekreácie a monografickú výstavu Nová cesta venovanú tvorbe Friedricha Weinwurma v Slovenskej národnej galérii. Oba projekty majú veľa spoločného i rozdielneho, sú svojím spôsobom komplementárne. Pri obidvoch výstavách autor kriticky vníma najmä chýbajúci kontext.

Domy bez súvislostí

Objavovanie minulosti, ale aj súčasnosti prostredníctvom architektonického dedičstva a s ním súvisiacej nemateriálnej kultúry zažíva v posledných rokoch ďalšiu z vĺn oživeného záujmu. Tento krát sa do pozornosti dostávajú, okrem industriálneho dedičstva, stavby modernistických konceptov, vznikajúce v prvej polovici dvadsiateho storočia, až po tie z éry „socialistickej“ moderny. Oslovujú svojimi príbehmi počnúc nákresmi svojich konceptov až po ich často neslávne dožívanie. Dá sa cez ne veľa povedať. Toto nebýva ambíciou len akademických, aktivistických, hipsterských či ochranárskych akcií, ale téma sa právom dostáva i do galérií. A aj tam bývajú rozdiely v šírke a hĺbke záberu. I vo výsledku.

Výstava Opustená (re)kreácia v bratislavskej Galérii Medium je venovaná fenoménu architektúry kolektívnej rekreácie. Bývalé režimy východného bloku, ktoré boli v zásade postavené na potláčaní individuálnych práv obyvateľov, sa radi chválili starostlivosťou o ich telesné zdravie. Obzvlášť efektívnou propagandou boli vládne sociálne programy, ktoré zasahovali masy obyvateľstva. Kultúra kúpeľníctva bola predovšetkým doménou vyššej spoločnosti pred prvou svetovou vojnou a predstavovala tak symbol blahobytu západnej Európy. Nové štátne zriadenia ju sprístupňovali širokým vrstvám zamestnancov, naprieč všetkými triedami, predovšetkým tým robotníckym. Stavali sa „ozdravovne“ a organizovali bezplatné alebo veľmi dostupné pobyty v nich ako dôkaz starostlivosti o blaho ľudu. To všetko i v službách propagandy.

Paradoxným však zostáva fakt, že v päťdesiatych rokoch, v čase intenzívnej paranoje studenej vojny bolo v Československu zakázané fotografovanie aj odborárskych rekreačných zariadení, nakoľko mali v prípade vojenského konfliktu slúžiť ako záložné nemocnice. Na rozdiel od krajín bývalého Sovietskeho zväzu, u nás malo len minimum z týchto stavieb výrazný modernistický, až brutalistický akcent. Tam vznikali skutočne významné, zaujímavé a až futuristické diela. Ich súčasný osud ovplyvňovala nie len nová politicko-ekonomická situácia, ale ako je to je v prípade Gruzínska, aj jeden z vojenských konfliktov z počiatku 90-tych rokov minulého storočia, ktoré sprevádzali rozpad sovietskeho impéria. Abcházska vojna prinútila k emigrácii 200 tisíc etnických Gruzíncov. Tí boli v rámci rýchleho „dočasného riešenia“ ubytovaní práve v rekreačných modernistických stavbách, kde si postupne za štvrťstoročie zmrazeného konfliktu vytvárali nový domov. A tomuto príbehu je venovaná výstava. Okrem fotografií samotných stavieb, presnejšie ich novej podoby, upomienkových predmetov, rodinných fotografií, knižných publikácií,  je súčasťou výstavy aj videoesej Pauly Ďurinovej, reflektujúca nostalgické spomienky na abcházsky domov.

Zhodou okolností aj v Slovenskej národnej galérii (mimochodom jej názov dostáva nový význam po tom, čo v nej roky nevystavoval zahraničný umelec či kurátor alebo sa neriešila “cudzia” téma) prebieha výstava venovaná Friedrichovi Weinwurmovi. Oba projekty majú veľa spoločného i rozdielneho, sú svojím spôsobom komplementárne. Spája ich záujem o architektúru a obe pôsobia viac ako teaser či vizuálny suplement k sprievodným akciám než samostatné a “samonosné” projekty (v prípade SNG je to už pomaly pracovnou metódou). Rozdielov je viac. Škoda že Weinwurm neprišiel pred štyrmi rokmi súbežne s výbornou monografiou, ktorej autorkou je kurátorka aktuálnej výstavy a veľkej propagátorky diela tohto architekta. Medzitým tému toľko cizelovala a čistila až výsledný výstavný tvar nadobudol značne sterilnú podobu (čiastočne to zachraňujú fotografie Olje Triaška Stefanović). Mne vadí i rezignácia na širší architektonický, urbanistický, kultúrny, sociálny i ekonomický kontext. Výstava mohla viac povedať i súčasnej spoločnosti, napríklad k verejnosťou citlivo vnímanej téme novej výstavby: teraz obdivované modernistické stavby často vznikali buď uprostred polí, v bezprostrednom susedstve učupených sedliackych domčekov, alebo inak razantne zasahovali do okolia. Pre mladšie generácie by zase mohla byť prekvapujúca kvantita a kvalita dobového riešenia sociálneho bývania. To stojí v ostrom kontraste so súčasnými (ne)riešeniami.

V Mediu naopak nevidíme „čisté stavby“, nákresy a modely, ani sa nedozvieme mená architektov diel, ktoré väčšinou vznikali v čase, keď koncepty, utopistické vízie a ich realizácie ešte neboli regulované požiadavkami voľného trhu. Dôraz výstavy je kladený na príbehy stavieb a ich obyvateľov. Na kolektívnu aj individuálnu pamäť. Zmena doby, zvlášť vojenský konflikt ich postupne menili. Budovy sú tak akýmsi archívom spomienok ako krabica rodinných fotografií, ale aj zrkadlom súčasnosti a túžieb ich nechcených nájomníkov. Samotná inštalácia sa snaží dať oboje do kontextu, čo jej kryptickosti neubralo, i keď výsledok vyznieva prvoplánovo ilustratívne. Celé to pôsobí skôr ako rozšírenie instagramového projektu do väčších fyzických rozmerov. Divákovi zostáva väčšina súvislostí spoľahlivo utajená a len čiastočne to zachraňujú oba sprievodné texty. Podobne ako po návšteve SNG. Akurát, že tu sa kontext neodhalí zrejme ani v ohlasovanom sprievodnom programe.


autori: Andrea Kalinová, Martin Zaiček / Opustená (re)kreácia

hostka: Paula Ďurinová

spolupráca na architektonickom výskume: Nano Zazanashvili

kurátorka: Zuzana Jakalová

trvanie výstavy: 6. 4. – 29. 4. 2018


Foto: Andrea Kalinová, Jakub Julény

Komentáře

  1. Ano, „rezignácia na širší architektonický, urbanistický, kultúrny, sociálny i ekonomický kontext“ je u prezentace architektury a designu závažným nedostatkem. Stále je ale lepší úplná rezignace, než povrchní předstírání souvislostí bez odborných znalostí jednotlivých disciplín, nebo bez užití reálných, skutečně vypovídajících dat. Už jen základní operace s danými pojmy naznačuje nedostatek odbornosti: ekonomika je součástí sociálního kontextu, ten je součástí urbanistického, ve kterém nikdy nesmíme vynechat zdůraznění ekologie. Přes velkou módnost psychologie v některých aktivitách v architektuře bývá ignorována. Lidé, kteří nevnímají aktuální komplexní vývoj si pak neuvědomují, že psychologie je součástí „human factors“ (ergonomie), u jejichž kvalit by měla veškerá hodnotící diskuse začínat. Bude tomu tak ale až tak deset let poté, co se začnou human factors na školách architektury učit.

  2. Na druhej strane zvykne v historických témach vo všeobecnosti niekedy existovať nebezpečenstvo účelovo vytvorenej „ideológie“ (napr. i na strane adresáta), ktorá má zodpovedať predpokladanej reálnej príčinnosti a súčasne z vyselektovaných okolností a výsledkov vytvoriť popis situácie, čo však nemusí vždy zodpovedať skutočnosti. Fakty sú naproti tomu faktmi.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *