Artalk.cz

Falošná stopa

Martina Růžičková píše o dvou výstavách umělce Jakuba Jansy v pražských galeriích: do galerie AMU připravil instalaci ve spolupráci s Karolínou Juříkovou a ve Fotograf Gallery se pak prezentuje na sólové výstavě. Růžičková si všímá kontinuity v autorových výstavních projektech, která se projevuje v používáních stejných motivů a výrazových prostředků. Aktuální výstavy tak vřazuje do dlouhodobějšího projektu, který pod názvem Club of Opportunities odstartoval Jansa již v červenci minulého roku.

Karolína Juříková a Jakub Jansa, April Showers Bring May Flowers, záběr z videa v GAMU, 2018.

Falošná stopa

Nebýva zvykom naraziť na dve (takmer) sólové výstavy totožného autora či autorky v súbežnom čase a priestore. Takáto konštelácia je obzvlášť raritná v prípade, keď sa jedná o zástupcu najmladšej generácie pôsobiacej na miestnej umeleckej scéne. To, či je vzniknutá koincidencia výsledkom taktického premýšľania alebo náhody pri organizácii kultúrnej produkcie sa už nedozvieme. Situácia v nás ale plodí nutkanie putovať cez staré do nového mesta. Od kolaborácie Jakuba Jansy s Karolínou Juříkovou na výstavnom projekte GAMU s názvom April Showers Bring May Flowers do sólovej prezentácie My name is Red Herring vo Fotograf Gallery.

Putovanie vymedzeným poľom je jednou z ingrediencií naratívu. O budovanie príbehu sa usilujú i obe vyššie spomínané výstavy, a tak sa stávajú súčasťou Jansovej voľnej série Club of Opportunities. Jej pilotný diel sa odohral minulé leto v pražskom bowling bare. Pri tejto príležitosti bola predstavená i hlavná masa príbehu – zeler. Zo spodných poschodí poľnohospodárskej pôdy a supermarketových regálov ho filozof Kamil Nábělek vytiahol na biliardový stôl a vštepil mu novú ontológiu prostú predporozumenia okolostojacich. V procese prednášky Nábělek odšťavňoval hlavy – buľvy súputníkov rovnakého druhu. Zelerový extrakt následne podával návštevníkom jednovečernej udalosti. Elixír novopredstaveného zmyslu bytia tiekol od zdroja do útrob publika prepadajúceho sa do barovej tmy. Scenár takto vedenej seanse nápadne pripomína priebeh zrazov CCRU, študentmi založenej pivničnej bunky filozofickej fakulty univerzity vo Warvicku. Stretnutia CCRU boli v 90. rokoch kŕmené drogami a elektronickou hudbou. V oboch predstavených prípadoch fungovalo podzemie ako klub príležitostí k neortodoxnému mysleniu. U Jansy sa ale konzumoval zdraviu prospešný nápoj a v pozadí hral klavírny remake piesne We Found Love in a Hopeless Place od Rihanny. Zeler tu chcel byť vytiahnutý zo zeme. Humanizoval sa. Na čerstvom vzduchu ale bude podliehať hnilobnému procesu.

Jakub Jansa, Club of Opportunities, 2017. Foto: Tomáš Souček

O niekoľko mesiacov nato nás v inštalácii April Showers Bring May Flowers víta text kurátora Lumíra Nykla pôsobiaci ako iniciačné titulky, ktoré si divák predčíta pred konečným rozhodnutím posunúť kurzor na miniatúru seriálu v prostredí NETFLIX. Po stlačení spúšte sa presúvame do klenutého dvojsália GAMU. Nyklov text predpovedá iniciačné stretnutie zelerových hlúbikov s efemérnou postavou – vedmou. Priame odkazy na inzerovaný zeler či vedmu však hľadáme v prvej časti výstavy márne. Vstupujeme do priestoru, ktorý síce leží nad úrovňou zeme, i tak ale pripomína podzemné úložište či jaskyňu. V každej z miestností narážame na jediný prvok – centrálne umiestnenú inštaláciu. Indície k sneniu vo forme estetizovaných materiálov tu poskytuje gumový zvitok v obklopení soľného prachu, ako i konštrukcia z reflexného materiálu pokrytá vlnou v dúhových farbách. Vo vlnou vystlanom lehátku však nespočinieme. Leží nad úrovňou našich očí. Vlastný zvršok si tak vedľa kriváka v očakávaní pohladenia nepovesíme. Zostávame stáť pred objektom a z podhľadu reflektujeme dúhové odlesky.

Snívať môžeme o čomkoľvek. Priestor snenia sa zatiaľ nedá masovo monitorovať. Obsah sna je ale možné cielene zamlčať či pozmeniť, a tým ho odoslať na trajektóriu eskapizmu. Myšlienkové naladenie zvádzajúce k uznaniu nekonečného množstva interpretácií je prejavom tiahnucej sa prítomnosti. Podmienkou účinnej sebeironizácie je zamlčovanie „raw“ emócii a požiadavkov. Tieto sú dnes pripisované extrémistickým uskupeniam. Heslá na priesvitných zvitkoch sú ťažko čitateľné, výroky vyškrabané do kriváku pôsobia ako personalizovaná verzia vyprázdnených log masovo tlačených na zvršky. Nedokážem sa stotožniť so skúsenosťou druhého, akokoľvek mi je blízka. Mám strach, že to ten druhý nemyslí úprimne, a moje vyznanie je tiež plné vnútorných kontradikcií. Nech teda zostane nevyslovené.

Karolína Juříková a Jakub Jansa, April Showers Bring May Flowers v GAMU, 2018. Foto: Tomáš Souček

Po výstupe z dočasnej autonómnej zóny v dvojsále sa presúvame chladnou chodbou do priestoru poznačeného necitlivou rekonštrukciou. Na veľkoplošnej projekcii máme možnosť sledovať hovoriacu hlavu ženy. Z prvotného dojmu konvenčnosti dokumentárneho záberu nás vytrháva nevšedný povrch pleti hlavnej postavy. Maska amorfného tvaru oplýva mnohosťou materiálov a stvorenie, ktoré jej nasadením vzniká, nie je možné zaužívaným jazykom pomenovať. Nepomenovateľná identita sa spovedá zo životnej skepsy. Správanie užívateľov sociálnych sietí je podľa nej predikovateľné, online diskusie o politike sú nekonečné a oná postava vzhliada už len k zdieľacím aplikáciam typu Letgo. Tie sa stávajú posledným ostrovčekom výmeny materiálnej hmoty s ostatnými ľudskými bytosťami. Kooperatívne vízie však majú len udržovať mileniálov v zhode so statusom quo a zakrývať fakt, že ich v jestvujúcom spoločensko-politickom usporiadaní nič dobré nečaká. Ukľudňujúci videoklip v ľavom hornom rohu dokumentárneho záberu úzkosť rozhodne nezaháňa. V priebehu deja sa nám neurčitá bytosť stotožňuje s vedmou tetujúcou celerové hlúbiky v prostredí soľnej jaskyne. Na šupky kéruje ušľachtilé ľudské povolania evokujúce vzájomné porozumenie si, a to i vo vzťahu s neľudskými entitami. Pred očami sa nám odohráva proces predikcie identity zhora, proti ktorému sa nedá brániť. Pocítime úder ruky, na ktorej je vytetovaný nápis “láska“?

Odpoveď by sme sa mali dozvedieť vo Fotograf Gallery. Tretí diel Jansovho výstavného seriálu pod názvom My name is Red Herring je hrou pre jednu postavu. Jansa tu opúšťa pole priznanej spolupráce a predstavuje sólový projekt pod kuratelou Jiřího Ptáčka. Red Herring je afektovaným mužom so zbytkami zeleru rozosiatymi po tvári. Na jednej z dvoch projekcií umiestnených v nadzemnom poschodí galérie si táto postava dôkladne prehmatáva tvár. Akoby zázrakom sa vyhýba miestam, ktoré nesú zbytky zeleru. Pod týmto výjavom, v temnom podzemí galérie, prebieha dokumentárna etuda spracovaná obdobne ako spoveď vedmy z predošlého dielu v GAMU. Tu zisťujeme, že sa namiesto predpovede vedmy naplnila predikcia bloggerky Financial Times Isabelly Kaminskej: „Ak je možnosť iracionálneho správania sa potlačená, spoločenské systémy vždy zareagujú impulzívne a nepredvídateľne.” Z koreňovej zeleniny, ktorej bola verejná prospešnosť bez predošlej diskusie vložená do vienka, sa stal reakcionár.

Jakub Jansa, My Name is Red Herring ve Fotograf Gallery, 2018. Foto: Tomáš Souček

Red Herring so zápalom predstavuje, podľa vlastného názoru, efektívne nástroje ovplyvňovania verejnej mienky počas politického boja. Konkrétny obsah vlastnej agendy nám však neodkryje. Boj performuje len pre samotný akt súboja. Témou videonávodu sú stratégie zápasu s protivníkom, jeho eliminácia a prebratie protivníkovi vlastnej, tiež nešpecifikovanej agendy. Prejaviť emócie je striktne zakázané. Citát v znení: „Kto sa nahnevá prvý, prehráva“ je vyjadrený hravou typografiou na zadnej stene jedného z antropomorfných policových dielov, nainštalovaných v hornej časti Fotograf Gallery. Red Herring je falošnou stopou len do momentu, než zláka na svoju stranu vedmou pozitívne ovplyvnené buľvy zeleru.

Predošlé diely Club of Opportunities sú verným zobrazením súčasnosti. Medzi symptómy prítomného času patria zasnený eskapizmus, hlad po emóciách ako i vyprázdnenosť pojmov slušnosť a vzájomnosť. V takýchto podmienkach vzniká úrodná pôda pre masovú podporu reakčných hnutí. Aprílové zrážky tak neprinášajú májové kvety. Na zeler maľujú autori Jansa a Juríková fasády. Pod povrchom ich vizuálneho kúzla si však divák len potvrdí subjektívne vnemy zo zažitej prítomnosti. Po vypnutí prijímača zostávame stáť osamote tu a teraz. Pred našimi očami sa rozprestiera realita a my sme nedostali strategické indície pre výstup z nej. S dobre známym pocitom rozhorčenia si odchádzame po svojom. Ak ale máme vážnu starosť o súčasný stav verejného priestoru, nemali by sme prikladať na status quo masku vábivých povrchov a aplikácii. Tým dochádza, i nechcene, k jeho prehlbovaniu. Mobilizačné taktiky by mali odkryť obsah zámerne ukrývaný v hlbinách. Viac ako na osobnú zodpovednosť individua vyrvaného z koreňov, je treba vitálne apelovať na imagináciu systémových zmien v podmienkach jeho či jej rastu. Vykvitne tak novotvar – budúcnosť.


Jakub Jansa / My Name is Red Herring / kurátor: Jiří Ptáček / Fotograf Gallery / Praha / 20. 3. – 14. 4. 2018

Karolína Juříková a Jakub Jansa / April Showers Bring May Flowers / kurátor: Lumír Nykl / GAMU / Praha / 14. 3. – 6. 4. 2018

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *