Artalk.cz

Pyrografie v regionálnej galérii

Dvojica Dávid Demjanovič a Jarmila Mitríková pracuje na svojich spoločných dielach už niekoľko rokov technikou pyrografie. Dá sa povedať, že už ide o ich autorský rukopis či značku. Táto technika je príznačná pre DIY kutilskú scénu a používa sa primárne na okrášlovanie, jej „prepašovanie“ do vyššieho umenia je však v ich tvorbe realizované zámerne a systematicky. Tematicky kombinujú ľudové motívy so socializmom a súčasnosťou, pričom diela možno istým spôsobom považovať aj za dekadentné. Michal Stolárik si všíma fakt, že napriek množstvu výstav, ktoré realizovali absentuje ich kritické zhodnotenie a výstavu v Liptovskej galérii Petra Michala Bohúňa hodnotí „akoby vznikla bez akéhokoľvek kurátorského vstupu.“, čo považuje za škodu.

Pyrografie v regionálnej galérii

Jarmila Mitríková a Dávid Demjanovič pôsobia ako umelecké duo od roku 2009. Hoci kontinuálne rozvíjajú aj vlastné autorské aktivity (Mitríková maľuje a pracuje s tradičnou keramikou, Demjanovič vytvára objekty a inštalácie), najviac času venujú spoločnému projektu vypaľovaných obrazov. Techniku pyrografie si požičali z pôvodného kontextu ľudovej a amatérskej tvorby a prispôsobili ju ideám, formám a možnostiam súčasného umenia. Aj napriek tomu, že ich trans-katedrálna spolupráca počas štúdia na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení nebola akceptovaná naplno ju rozvinuli práve v ostatných rokoch.

Spoločný projekt na českej a slovenskej scéne rezonuje, za čo primárne môžu ich činorodé výstavné aktivity. Vypaľované obrazy, priestorové objekty či inštalácie vystavujú často a pri príležitosti každého projektu zvyknú vytvárať nové diela. Na základe ich autorského životopisu a portfólia je možné domnievať sa, že voči inštitúciám pristupujú spravodlivo a nerobia väčšie rozdiely medzi štátnymi a regionálnymi galériami, artist-run priestormi či súkromnými galériami. Paradoxne sa im pri takom množstve samostatných a skupinových výstav dostáva len málo kritickej reflexie. Do akej miery to spôsobuje nezáujem kritickej obce či nepokrytie miest a regiónov je otázne. Ich najnovší výstavný projekt Žaba, had a virguľa je možné vidieť od 23. 1. do 31. 3. 2018 v Liptovskej galérii Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. Kurátorom (aspoň na papieri) je Robert Švarc.

Veľká výstavná sieň Liptovskej galérie je špecifický priestor, akých na Slovensku nie je veľa. Vysoké steny s presvetleným stropom ponúkajú obrovskú výstavnú plochu pre závesné diela a zároveň štedrý priestor pre objekty a inštalácie. Samostatná výstava dua Demjanovič & Mitríková predstavuje bohatú selekciu niekoľkých desiatok pyrografií na preglejkách. Prekvapivý, takmer retrospektívny výber prechádza celou časovou osou ich spoločnej kariéry. Po boku prác vytvorených na podnet výstavy je možné vidieť aj diela zo začiatku ich spolupráce (Pálenie strašiaka, 2011, Bosorka pri horskej útulni, 2012 či Kladenie vencov slovenským vesmírnym hrdinom, 2012) prípadne zozbierané časti rôznych sérií, ktoré vznikali na zahraničných rezidenciách (napr. Neoplasticistický voz so psom či Tanečný mor z pobytu v Holandsku v roku 2014). Divákom sa naskytne pohľad na rozličné témy a takisto aj na vývoj ich špecifického rukopisu, ktorý definujú vypaľované kresebné línie dopĺňané lazúrami na drevo.

Rozptyl tém, s ktorými duo pracuje, je široký a s odstupom času sa javí stále nevyčerpateľný. Hyperbolizácia mýtov, legiend, tradícií či náboženských a pohanských zvykov sa mieša s reálnymi historickými udalosťami a národným dejinami. Využívanie známych  motívov (ako napríklad typológia vysokohorskej architektúry, slovanské ľudové kroje, socialistické zvyky, uniformy či rovnošaty) v kontraste s fiktívnymi ideovými posunmi (nadprirodzene zväčšené zvieratá, vymyslené ideológie, nereálne „reálne“ dejiny a i.) ústi do konšpiračno-humorných situácií s príznačnou dávkou napätia.

Výstava Žaba, had a virguľa úspešne ilustruje kreativitu autorského dua a ich schopnosť posúvať hranice klasického závesného obrazu. Či už je to inštalačný update pyrografií aplikovaných na drevené konštrukcie, alebo objektová tvorba v centre výstavnej siene, ktorej dominujú tri slamené objekty pripomínajúce figúry staroslovanskej bohyne Moreny v kompozícii tradičnej scény ukrižovania. Prelínanie pohanských a svetských výjavov tvorí veľkú časť autorskej stratégie. Na výstave takisto prezentujú nový formálny prístup vo forme pyrografie vyňatej z pozadia, ktorá tak pripomína divadelné kulisy. Konkrétny výjav zobrazuje mužskú postavu v ľudovom kroji s tzv. kultovou maskou, ktorá sedí na prerastenej húsenici a je obkolesená gigantickými muchotrávkami. Tému masiek samostatne rozvinuli v sérii ôsmych malých formátov, ktoré zobrazujú variácie fiktívnych modelov inšpirovaných kokteilom ľudovej ornamentiky, kuklami či Ku Klux Klanom.

Vidieť na jednom mieste veľký rozsah autorského portfólia je zážitkom. Zlyháva však na nejasnej koncepcii, ktorej chýba jednoznačne zadefinovaná ideová línia či aspoň snaha o koncentráciu jednotlivých prác do ucelených skupín. Nekoherentnému celku žiaľ nepomáha ani inštalácia výstavy, ktorá si v takomto jednoliatom priestore vyžaduje určitú logiku, vzdušnosť a akýsi priestorový cit. Chýbajúci sprievodný text (okrem obligátnej anotácii na webe), ktorý by mohol aspoň čiastočne naznačiť myšlienkové pochody pri koncipovaní výstavy, len prispieva k jej nečitateľnosti. Výstava aj preto pôsobí akoby vznikla bez akéhokoľvek kurátorského vstupu. Do akej miery je to výsledkom neúspešnej spolupráce – kurátor-umelci – či snahou ukázať čo najviac z vlastnej tvorby lokálnemu podniku, je otázne. Projekt je, žiaľ aj preto, skôr salónnou prehliadkou ako komplexným výstavným zážitkom.


David Demjanovič & Jarmila Mitríková /Žaba, had a virguľa / Kurátor: Robert Švarc / Liptovská galéria P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši / Otvorenie výstavy: 23. 1. 2018 / Trvanie výstavy: 23. 1. 2018 – 31. 3. 2018


Foto: Adam Šakový

Komentáře

  1. Ahoj Michal, výstava samozrejme má svoju ideovú aj inštalačnú koncepciu.

    S Róbertom Švarcom sa nám spolupracovalo veľmi dobre a tešíme sa na ďalší spoločný projekt.

    Pripájam aj jeho text k výstave: „Galéria otvára svoj program v novom roku rozsiahlou výstavou „Žaba, had a virguľa“ umeleckého páru Jarmila Mitríková a Dávid Demjanovič. Tej časti slovenského publika, ktoré javí záujem o súčasné umenie, sa tak konenče ponúka možnosť vidieť ich rozsiahlejšiu sólovú výstavu. Myslím si, že jedna z najväčších výstavných siení na Slovensku je vhodným priestorom pre túto udalosť, a celkový pohľad na koncepciu, ktorá sa nám tu predstavuje, naznačuje, že bolo načase, aby slovenský divák dostal príležitosť konfrontovať sa s kompaktnou expozíciou ich prác.
    Výber diel, ktoré Vám predstavujeme, by sa dal tematicky zhrnúť v podstate jediným slovom: halucinácia. Podľa tohto kľúča sme diela vyberali, čím vznikla zaujímavá zmes obrazov z časového rozpätia posledných siedmich rokov spoločnej tvorby Jarky a Dávida. Máte možnosť vidieť staršie práce ako Kladenie vencov slovenským vesmírnym hrdinom, Pálenie strašiaka a Bosorka pri horskej útulni z roku 2011 a 2012, v ktorých ešte dominuje grafická technika pyrografie, teda vypaľovanie línií do dreva teplovzdušnou pištoľou. Kolorovanie lazúrou ostáva v týchto prácach striedmejšie a nenápadnejšie. Takisto môžete vidieť obrazy ako Morový tanec, Neoplasticistický záprah so psom a Tanec v dunách, ktoré dvojica vytvorila počas štvormesačnej rezidencie v roku 2014 v Holandsku. Viaceré obrazy sa povozili Európou, boli vystavené napríklad v Berlíne, v Amsterdame, a dnes zažívajú svoju slovenskú premiéru. Oproti tomu najnovšie práce ako Hologram, Dlhosrstý srnec a V čarovnom lese, kde sa už farebná lazúra tlačí viac do popredia a klasický pravoúhly formát obrazu je opustený, boli takpovediac začerstva vytiahnuté z ateliéru, a práve na Slovensku zažívajú svoju absolútnu premiéru.
    Ale späť k halucinácii. Stretávam sa s tým, že práce Jarky a Dávida niektorí slovenskí teoretici spájajú s pojmom absurdity. Človek sa dočíta o absurdnom miešaní tradícií, mýtov, národných dejín a náboženstiev. Ja sa zdráham použiť v tejto súvislosti pojem absurdný. Pri pohľade na tematické vrstvenia tohto symbolického labyrintu, sa ma čím ďalej tým viac zmocňuje pocit, že sa pred nami otvára hyperrealistický obraz jednej epochálnej kultúrnej schizofrénie. Časový záber ich práce sa pohybuje v rozmedzí niekde medzi rokmi 1944 a 1989. Teda od Slovenského štátu cez Stalinistické Československo, Pražskú jar, okupáciu, normalizáciu až po „nežnú revolúciu“. Takzvaná „alternatívna etnografia“ priviedla Jarku a Dávida na stopu ojedinelého miešania komunistickej ideológie s ľudovými prvkami folklóru, ktorý je plný preživších pohanských kultov – agrárnej a ľúbostnej mágie, mystiky, exorcizmu a okultizmu. Názorne to demonštruje napríklad obraz Zbieranie kostí z hrobu obesenca pre okultistický krúžok z roku 2015. V čase normalizácie komunistická ideológia asimilovala pohanské a ezoterické prvky počas boja proti úhlavnému nepriateľovi, ktorým bola katolícka cirkev. Zobrazenie miešania dvoch tak protichodných prvkov, akými sú ateistická ideológia a ľudová povera a viera v nadprirodzené sily, však nie je absurdné, ale reálne. Je to reálny obraz konkrétneho úseku našich dejín, pretože dejiny sú vždy také, aké si ich spravíme. Možno jediným historickým paradoxom, ktorý by v tejto súvislosti skutočne stál za zmienku, je fakt, že tieto pohanské prežitky odolali čisteniu vzmáhajúcej sa katolíckej cirkvi na prelome tisícročí rovnako ako jej opaku – ateistickému komunizmu, ktorý ich asimiloval do boja proti ich niekdajšiemu nepriateľovi. Na prelome tisícročí spúšťa cirkev čistiaci proces pod mottom „a malo mundatum“, čo v preklade znamená „vyčistené od zla“ a snaží sa tak Európu zbaviť jej pohanských koreňov.
    Plynule sa tak dostávame k jednomu z ústredných symbolov v práci Jarky a Dávida – a tým je Muchotrávka červená. Jej latinský názov Amanita muscaria poukazuje na halucinogén muscarin, ktorý táto huba obsahuje. Ten z nej spravil veľmi obľúbenú psychedelickú drogu, ktorú európske obyvateľstvo vyhľadávalo v ťažkých časoch ako únik pred realitou. Niektoré úseky európskych dejín sa tak skutočne stali akousi historickou halucináciou. Nemecký názov muchotrávky je „Der rote Fliegenpilz“ – teda „červená lietajúca huba“. Boli to takzvané čarodejnice, bosorky – častokrát vdovy po zámožných zosnulých – ktorých cirkev obviňovala, že pijú vývar z muchotráviek, potom lietajú po nočnom európskom nebi a čarujú, aby nakoniec pristáli na hranici v plameňoch. Prirodzene konzumenti muchotrávky červenej lietali len vo svojich halucinačných snoch. To však nie je všetko. Muchotrávku červenú použili pre svoj proces čistenia aj nacisti. V nemeckých učebniciach biológie pre prvý stupeň základných škôl sa v 30. rokoch minulého storočia nachádzali obrázky lesa, v ktorom rástli muchotrávky. Les bol symbolom národného spoločenstva, z ktorého mali byť odstránené jedovaté elementy. Muchotrávka sa tak stala súčasťou nacistického toposu toxicity.
    Na obraze Vianoce 1944 vidíme nacistického SS-mana pri oslave vianočných sviatkov na Slovensku. Pristupujú k nemu dvaja valaškou a samopalom ozbrojení partizáni prezlečení za „betlehemcov“. V pozadí visí z čečiny vyrobený znak zo starogermánskeho písma runa naproti vianočnému stromčeku. Oslava vianočných sviatkov – prežitok pohanského rituálu svätenia zimného slnovratu – tu dostáva extrémne silný výraz s vážnym historickým podtextom kombinovaný so šibeničným humorom. Je tu tematizovaná jedna z najproblematickejších kapitol slovenských dejín – obdobie Slovenského štátu. V obraze Dar vodcovi prinášajú muž a žena v kroji neznámemu najvyššiemu veniec, z ktorého visia malé moreny. Muž a žena majú tváre potetované tribalistickými vzormi z krojov, ktoré pripomínajú akési ochranné tetovania. Pri „zázrakoch slovenského bio-inžinierstva“, ako napríklad Dlhosrstý srnec a Dlhokrký orol, sa nám vynára spomienka na legendárne „rozdojenie kozla“ – počas normalizácie sa totiž súdruhovia zo Sovietskeho zväzu pokúšali skúsených slovenských poľnohospodárov a sedliakov presvedčiť o tom, že sa im podarilo „rozdojiť kozla“. Bosorácke mastičky si chemickou cestou pripravujú pionieri a pionierky na obraze Destilácia revolučnej brady. Do boja proti nezamestnanosti je v práci Nútenie smrtky pomáhať pri žatve zapojená dokonca aj smrť, ktorá sa tiež zjavuje v alegorických vozoch. V diele Vypúšťanie jaštera na nás miesto holubice mieru číha akýsi mrazivý latentný militantizmus. Nad tým všetkým bdie na stráži Predimenzovaný čert a nad krajinou levituje v halucinácii funkcionár na kmeni stromu. Táto zmes odkazov, referencií, symbolov, alegórií a metaforických obrazov, je pestro, ale zároveň citlivo, s mierou a precízne navrstvená.
    V práci Morový tanec, ktorá bola vytvorená počas rezidenčného pobytu v Arnheme, Jarka a Dávid prekračujú vo svojom alternatívnom výskume etnografické hranice Slovenska, a tematizujú zaujímavý fenomén z holandskej histórie a folklóru. V 19. storočí sa v tejto časti Európy objavuje takzvaný „morový tanec“ – skutočný fenomén, pri ktorom ľudia začali bez príčiny tancovať na ulici bez hudby a tancovali do vyčerpania až kým neumreli – tento tanec sa nazýva aj „Tanec svätého Víta“, a za jeho príčinu označil anglický lekár Thomas Sydenham infekciu streptokokom.
    K obrazom Kult moreny a Morena s deťmi dvojica pripravila do priestoru galérie tri objekty. Súčasťou ich imaginatívneho folklóru je totiž aj otázka a zamyslenie sa nad tým, aké by to bolo, keby sa morena miesto pálenia uznávala.
    „Žaba, had a virguľa“ je podľa môjho názoru naozaj kompaktnou výstavou, ktorá Vám umožní zaujímavú a objavnú cestu bohatou imagináciou a tvorivosťou Jarky Mitríkovej a Dávida Demjanoviča. Ich „alternatívna etnografia“ a „imaginatívny folklór“ sa dnešným dňom dostávajú do jednoho z centier historickej existencie ľudovej kultúry – na Liptov. Pozývam Vás do tohto priestoru, kde sa napohľad zdá, že všetko je možné, kde sa absurdné môže javiť ako reálne a to reálne zase ako absurdné.
    Záverom by som chcel ešte upozorniť na to, že by sme sa nemohli dopustiť väčšieho omylu, ak by sme si mysleli, že tieto práce sú plochým moralizovaním, alebo, že folklór povrchne ironizujú a posmievajú sa mu. Nestretávate sa tu s arogantným posmievaním, ale naopak s hlbokým záujmom o ľudovú kultúru, nakoniec úcta a rešpekt sú na ich obrazoch zjavné. A táto úcta je k tomu všetkému ešte aj obohatená vzácnym nádychom sebairónie a obdivuhodnou prímesou podvratného humoru.“

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *