Pozornosť ako vstupenka

V novozrekonštruovanej budove Pretória v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici máme vďaka kurátorskému projektu Zuzany L. Majlingovej Mám rada pozornosť možnosť zažiť samotnú budovu vo viacerých pozíciách - ako výstavný exponát, čistý environment či priestor pre život a diskusie. Výstava skupiny participujúcich autorov Mateja Gavulu, Jany Kapelovej, Lucie Luptákovej a Oldřicha Morysa poskytuje príjemné precitnutie do reality a umožňuje zažiť s týmto priestorom jedinečné prepojenie. Michal Šedík vo svojej recenzii upozorňuje na fakt, že "architektúra (ako najkomplexnejšie zrkadlo kultúry) zohráva v umení kľúčovú rolu". Iniciačným zážitkom pre diváka je hneď po vstupe do galérie konfrontácia s pocitom prázdneho priestoru, akási výstavná tabula rasa. To, čo obvykle v priestore vidíme - artefakty (objekty, obrazy), tu naopak chýba a treba to doslova hľadať a zapojiť všetky zmysly. Vďaka tejto "detektívnej" výstavnej koncepcii sa však podarilo predstaviť celú budovu galérie ako živý organizmus, ktorého význam spočíva najmä v tom, že sa neustále mení jeho funkcia, a tým aj význam a postavenie. Jeho aktivita je priamo úmerná aktivite zamestnancov a v tomto projekte sa aj na základe súčasnej politickej situácie stáva vďaka jednému z projektov doslova až aktivistkou.

Pozornosť ako vstupenka.

V Stredoslovenskej galérii v budove Pretória na Námestí Š. Moysesa bola 6. 2. 2018 otvorená výstava Mám rada pozornosť, ktorá potrvá až do 10. 4. 2018. Za výstavným projektom zahŕňajúcim celú historickú budovu stojí slovensko-holandská umelkyňa Lucia Luptáková, ktorá si spoločne s kurárorkou Zuzanou L. Majlingovou na pomoc prizvala ďalších hosťujúcich umelcov Janu Kapelovú, Mateja Gavulu a Oldřicha Morysa. Kurátorkou výstavy je Zuzana L. Majlingová. Spoločne sa im darí pozornosť publika, ktorá býva zvyčajne orientovaná na vystavované artefakty, nasmerovať tentoraz na priestor, atmosféru, pamäť budovy samotnej a inštitúcie, ktorú reprezentuje.

Budova Pretória, postavená v 16. storočí ako súčasť mestského hradu, prešla viacerými prestavbami a zmenami funkcií (radnica, cirkevná škola, prvé múzeum SNP) čím v sebe nesie viaceré vrstvy kultúrnohistorickej pamäte miesta a mesta. Tieto sú však pri bežnej prevádzke neviditeľné, či už z dôvodu neprístupnosti niektorých priestorov (nevýstavných) alebo jednoducho preto, že pozornosť návštevníkov je upriamená na artefakty striedajúcich sa výstav. Jednotlivé výstavy a ich koncepcie síce musia pracovať s funkčnými možnosťami daného priestoru, ale vo väčšine prípadov tento priestor priamo netematizujú. Sú však aj výnimky, ku ktorým patrí napríklad výstava Miroslava Brooša Zlatá doba – byť v obraze z roku 2014 alebo inštalácia Útroby Lucie Luptákovej v rámci súťaže Cena Oskára Čepana v roku 2016. V oboch prípadoch dochádza k otvoreniu budovy smerom do priestoru mesta a súčasne k upriameniu pozornosti na miesto ako neodmysliteľnú súčasť skúsenosti s umením.

Výstavný projekt Mám rada pozornosť skupiny participujúcich autorov je príjemným precitnutím a možnosťou jedinečnej skúsenosti s miestom ako takým. Odhalením niečoho, čo bolo stále súčasťou nášho pohľadu bez toho, aby sme si to uvedomovali. Priestor Pretória je predmetom umeleckého záujmu Lucie Luptákovej už niekoľko rokov a aktuálny projekt zapadá do jej širšieho umeleckého výskumu. V jej tvorbe dochádza k narúšaniu stereotypov vnímania priestoru postupmi intervencie do existujúcich priestorov, obmedzovaniu a usmerňovaniu pohybu divákov, znejasňovaniu hraníc medzi reprezentáciami a skutočnosťou priestorov. To všetko preto, aby sa dosiahlo vedomie priestoru, vedomie jeho špecifík a rozvinutie našej citlivosti. Architektúra (ako najkomplexnejšie zrkadlo kultúry) a architektonické elementy urbánneho priestoru v tomto výskume zohrávajú kľúčovú rolu. (viac tu: text Zuzany L. Majlingovej a jej rozhovor s autorkou v časopise Profil č. 4, 2016 a portfólio Lucie Luptákovej.)

V aktuálnom výstavnom projekte majú umelci k dispozícii celú budovu, čo je veľká výzva a veľké riziko súčasne. Päťsto rokov histórie budovy a prístup do každého zákutia si vyžadujú nadhľad a množstvo rozhodnutí, ako sa k takto ponúkaným možnostiam postaviť. Čo považovať za kľúčové a zdôrazniť, a čo naopak prehliadnuť a nechať v úzadí? Jeden z prístupov by mohol vychádzať z presvedčenia, že všetky rozhodnutia si vyžadujú jasnú a zrozumiteľnú myšlienku v pozadí, ktorá bude centrálnou a udrží jednotlivé časti pokope. Vystavené diela však svedčia o inom prístupe, kde sa tým, čo zjednocuje jednotlivé fragmenty do výsledného celku, stáva komplexná (telesná a konceptuálna) skúsenosť diváka. V tomto duchu a vo vzácnej zhode jednotlivé inštalácie, videoprojekcie, performancie, objekty nesmerujú pozornosť na seba a svoj individuálny odkaz (napr. centrálna myšlienka v pozadí), ale prostriedkom koncentrujúcim pozornosť miesto, jeho históriu, funkcie a charakteristiky. Tieto fragmenty nie sú zjednotené nejakou myšlienkou, ale to, čo ich môže zjednotiť, je pohyb diváka aktivizujúci jeho vnímanie, myslenie a pamäť v kontexte verejnej kultúrno-historickej pamäte inštitúcie.

Iniciačným zážitkom po vstupe do galérie je pocit prázdneho priestoru. To, čo obvykle hľadáme - artefakty (objekty, obrazy) v prázdnom priestore - tu chýba. Ostáva iba prázdny priestor, ktorý nás núti nasmerovať našu pozornosť inam. Po spočiatku bezcieľnom blúdení si začíname všímať inventár galérie (pult, el. vypínače, kreslá, stolíky, pracovný neporiadok v obslužných miestnostiach a pod.), funkčné súčasti budovy (podhľady, materiál podlahy, okenice, atď.)  a nakoniec aj drobné zásahy, inštalácie, objekty ako indície, ktoré nás nenásilne navigujú na našej ceste výstavou.

Pri úvahách nad jednotlivými časťami výstavy sa ponúkajú tri charakteristické črty, s ktorými výtvarné práce pracujú: otvorenosť, pamäť a pohyb diváka. Tieto charakteristiky sú v dielach rôzne premiešané a ich alchýmia tvorí atmosféru celého projektu.

Otvorenosť. Galérie môžu na človeka pohybujúceho sa mimo sveta umenia pôsobiť uzatvoreným a elitárskym dojmom. Výstavy väčšinou prebiehajú vo svete umenia vo vnútri galerijných budov a ten, kto do tohto sveta nepatrí, k nemu len ťažko hľadá cestu. Tí, čo sú už v jeho vnútri, zase často ani nevyzrú von. O to sympatickejšia je snaha autorov pracovať s otvorenosťou inštitúcie a s priestupnosťou hraníc sveta umenia. Plagáty nalepené na nárožiach budovy (L. Luptáková: Variácie v čase) netradične zviditeľňujú históriu budovy zvonku a sú prístupné aj mimo otváracích hodín. V inej práci môže byť pohľad náhodného okoloidúceho odklonený vďaka sústave zrkadiel dovnútra galérie, kde sa môže stretnúť s pohľadom návštevníka hľadiaceho von z okna prvého poschodia (L. Luptáková: Prechod stenou II.). Zdeformované olovené rámy starých vitráží umiestnené na renesančnej loggii a v okne (M. Gavula: Vitráže bez konca) upriamujú pozornosť smerom von z budovy do hradného areálu a komunikujú s funkčnými vitrážami neďaleko stojaceho gotického kostola. Hru s obrátením pohľadu zvonku a na pohľad dovnútra hrá s nami videoprojekcia M. Gavulu Tieň galérie v podkroví, ktorá v čase zaznamenáva pohyb tieňa nápisu „GALÉRIA“ na vonkajšej strane budovy.

Koncept otvorenosti skúma aj spoločné dielo autorov a kurátorky Konceptuálny inzerát, darovacia zmluva, kde sa autori rozhodli vzdať časti svojich honorárov a preplatiť galérii vstupné počas celého trvania výstavy a súčasne poskytnúť výstavné priestory zadarmo na prenájom rôznym združeniam či jednotlivcom. Do galérie tak môže prísť každý zadarmo a to, čím nakoniec zaplatí, je „len“ jeho pozornosť a tvorivosť, ktorá môže vyústiť až do „kolonizácie“ galérie vlastnými udalosťami, projektmi či objektmi. To (nielen) potenciálne prekrýva svet umenia so svetmi iných oblastí života. Tým sa posilňuje spoločné vedomie miesta galérie vo verejnom a súkromnom živote. V rámci tejto ponuky priestor galérie kreatívne využili napríklad angažovaní občania mesta na tvorbu transparentov pre zhromaždenie Postavme sa za slušné Slovensko. Viac tu.

Pohyb. Viaceré práce v rámci výstavy pracujú s navigáciou pohybu diváka ako skúmaním fyzických a následne aj kultúrnych charakteristík budovy Pretória. K takým patrí Prechod stenou I. (2016) L. Luptákovej, kde sa do miestnosti vstupuje cez záves - reprodukciu fotografie zachytávajúcej stav pred rekonštrukciou v roku 2017. Zvnútra miestnosti je podobný záves reprodukujúci minulosť zo sedemdesiatych rokov, keď vstup rozdeľovala kovová otáčavá mreža navrhnutá dizajnérom Viktorom Holubárom. V priestore uprostred dvoch reprodukcií (umožňuje to neobvyklá hrúbka múru) je na podlahe kresbou rekonštruovaná stopa, ktorú otáčavá mreža na podlahe v minulosti zanechávala. Takto sa telesný pohyb súčasne stáva aj pohybom v kultúrnej pamäti budovy.

Výstup po schodoch cez všetky poschodia až pod strechu je odmenený výhľadom z vežičky na mesto, ktorý bol dlho prístupný len mestským holubom (L. Luptáková, J. Kapelová, M. Gavula. O. Morys: Vežička). Narúšajú sa tu konvencie priestorového konania, keď tradičnému pohybu po galérii, ktorému dominuje horizontalita, zrazu začína dominovať vertikalita.

Iným príkladom navigácie v priestore je Kruhové rozjímanie (L. Luptáková) - kresba na podlahe galérie, ktorá je stopou minulého pohybu v kruhu cez miestnosť galérie na prvom poschodí vpravo smerom von na loggiu a súčasne stopou budúceho pohybu diváka sledujúceho stopu ceruzky. Je to trasa pohybu, ktorá obvykle nebýva návštevníkom umožnená (dvere na loggiu bývajú zatvorené, prípadne zatarasené výstavným panelom) a upozorňuje nás na vzťahy vnútra a vonkajšku budovy tak ako diela z predchádzajúcej skupiny. Na ceste schodiskom hore sa môžeme stretnúť aj s novým vetvením pohybu. Na medzipodlaží medzi prízemím a prvým poschodím, kde v histórii budovy časovo novšie schodisko (sedemdesiate roky) pretína a čiastočne znefunkčňuje časovo staršie okná budovy. Práve medzi oknom budovy a medzipodlažím schodiska existuje priestor na inštaláciu Schody v schodoch, kde autorka L. Luptáková vsadila nové drevené schody, ktoré nám umožňujú fyzicky si „ohmatať“ a preliezť tento posun v čase a funkcionalite budovy.

Príspevkom k reflexii participácie divákov je subtílna performancia Spojené nádoby M. Gavulu, ktorá trvala počas vernisáže a spočívala v udržiavaní veľkorozmernej sklenej tabule (obvykle využívanej na inštaláciu závesných diel na stenu) vo vertikálnej polohe. Ak ste sa zvedavo pristavili pri človeku, ktorý drží sklenú tabuľu, mohlo sa stať, že vyhoviete prosbe a na chvíľu ju podržíte, aby nespadla. Výsledkom je pocit fyzickej súčasti výstavy spolu s prekvapením, že som štafetu neprebral od niekoho z galérie, ale od diváka, ktorý „pomáhal“ predo mnou. Zrazu viem, že o trvaní môjho „zapojenia“ rozhodujem ja do momentu, kým neoslovím niekoho ďalšieho, kto sa podujme na to isté, alebo nepokazím hru a nepoložím tabuľu na zem. Nadobudnutá skúsenosť vzbudzuje mnohé otázky o zapojení sa divákov do procesu tvorby umenia. Je zaujímavé zamyslieť sa aj nad faktom, že v dňoch po vernisáži ležia sklenené tabule opustené na podlahe galérie.

Pamäť. Pri dielach tematizujúcich otvorenosť a pohyb sme už narazili na komplexnú spojitosť medzi telom, fyzickým priestorom a pamäťou. Architektúra je pamäťou práve v miestach, kde sa stretávajú stopy rôznych etáp premien budovy. Na to nás upozorňujú práce L. Luptákovej Utajená komnata (miesto-špecifická inštalácia pohrávajúca sa s faktom, že jediné zachované hrebienkové klenby v budove nájdeme na toaletách), ako aj už spomenuté Schody v schodoch. Iným kontrastným stretnutím viacerých časových období a funkcií budovy je inštalácia Osveta geometriou (L. Luptáková) v obslužnej miestnosti galérie, kde sa do kontrastu dostáva staršie stropné neónové osvetlenie vymedzujúce kocku svetla uprostred miestnosti s valenou klenbou zamurovaným gotickým portálom a pracovným neporiadkom naokolo. Podobu miestnosti medzi dvomi výstavnými priestormi na druhom poschodí rekonštruuje inštalácia Citlivá medzipoloha (L. Luptáková), ktorá kombinuje čiernobiele fotografické reprodukcie v mierke 1:1 (kvet na stolíku, žalúzie na okne) s revitalizovaným pôvodným nábytkom (taburety) navrhnutým pre tento priestor v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Táto priestorová a časová montáž vyvoláva nostalgickú atmosféru spomínania a prebúdza otázku, ako si pamätáme. Vzhľadom k problému pamäti sa ako najinšpiratívnejšia zdá najmenej viditeľná práca O. Morysa Emisie. Zvuková inštalácia v podobe audionahrávok ľudí, ktorí spomínajú na toto miesto, využíva ako svoj „kanál“ v stenách budovy skryté a dávno nefunkčné komíny. Zo stien tak v priestore schodiska znejú hlasy ľudí rôzneho veku, ktorí boli v minulosti s galériou rozličným spôsobom spojení (administratívna pracovníčka, študentka, kurátorka). Orálna história tu oživuje steny budovy, ku ktorým sa musíme nakloniť, aby sme cez navŕtané diery počuli, čo nám hovoria. V podkroví všetky hlasy splývajú v jeden prúd pamäti, ktorý uniká von komínom. Úvahy nad vzťahmi histórie a pamäti, nad vzťahom spoločného a individuálneho, otvárajú aj otázku možnosti rekonštrukcie skúsenosti toho, kto to vtedy zažil pre toho, kto tomu chce dnes porozumieť. Vizuálne umenie je jedným z médií tvoriacim kultúrnu pamäť, ktorá nie je totožná ani s históriou a ani individuálnou spomienkou. V kontexte literatúry N. Zemaníková odlišuje kultúrnu pamäť od homogenizujúcej kolektívnej pamäti ako aj individuálnej subjektívnej pamäti (Búranie múrov: Podoby a premeny východného Nemecka v nemeckej próze po roku 1989. Banská Bystrica, 2009, s. 57).

Galéria ožila aj v performancii J. Kapelovej Mám rada pozornosť personifikujúcej 62-ročnú históriu inštitúcie. Performancia prebehla počas vernisáže a počas nej sa diváci ústami autorky dozvedeli, o čom galéria rozmýšľala, či aké boli jej túžby a nálady. Pritom sledovali autorku po zostupnej trajektórii z podkrovia až do podzemia bývalého klubu, kde sa nachádza inštalácia (J. Kapelová: Klubová atmosféra) evokujúca atmosféru klubu zo sedemdesiatych rokov, v ktorom sa konali posedenia, besedy a iné kultúrne podujatia.

Celý projekt hodnotím veľmi pozitívne. Autorom sa spolu s kurátorkou podarilo predstaviť celú budovu galérie ako jeden živý organizmus. Darí sa to vďaka premyslenej koncepcii, citlivým a jemným miesto-špecifickým inštaláciám, ktoré nič nevnucujú, ale o to viac ponúkajú. V atmosfére detskej hry a objavovania si tí, čo investujú čas a tvorivosť odnesú komplexnejší obraz a skúsenosť s tým, ako sa v našej skúsenosti „tu“ a „teraz“ vďaka pozornosti mieša s „vtedy“, a ako našou aktivitou vytvárame a meníme prázdne priestory na živé miesta. Zároveň snáď v divákoch výstava prebudí otázky a túžbu po ďalšom poznaní, ktorú môžu ukojiť na vlastnú päsť, alebo v rámci bohatého sprievodného programu v podobe komentovanej prehliadky, prednášok o historicko-architektonickom vývoji budovy, interiérovom dizajne či prednáške o budove ako prvom sídle múzea SNP. Musím vyzdvihnúť aj skutočnosť, že spolu s výstavnými projektmi Rotpunkt (tvorivo zmapoval a interpretoval históriu zbierky SSG) a Od bodu k pamäťovej stope (vzdelávací projekt pre všetky vekové kategórie sprístupňujúci diela slovenských umelcov zo zbierok) výstava svedčí o systematickej sebareflexii miesta a funkcií Stredoslovenskej galérie v kontexte Slovenska a regiónu.


Mám rada pozornosť / Vystavujúci autori: Lucia Luptáková, Jana Kapelová, Matej Gavula, Oldřich Morys / Kurátorka: Zuzana L. Majlingová / Stredoslovenská galéria / Banská Bystrica / Vernisáž výstavy: 6. februára 2018 o 17.00 h. / Trvanie výstavy: 7. 2. – 10. 4. 2018


Foto: Tatiana Takáčová

Michal Šedík | Narodený 1975, vyštudoval učiteľstvo filozofie a výtvarnej výchovy na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici (2001). Doktorandské štúdium v odbore Systematická filozofia absolvoval na Filozofickom ústave Slovenskej Akadémie vied v Bratislave obhájením dizertačnej práce venovanej premenám ontológie umeleckého diela (2007). Napísal vysokoškolskú učebnicu Filozofia umenia: Analytická tradícia. (B. Bystrica : Belianum, 2014). V rokoch 2002 – 2008 pôsobil ako odborný asistent na Katedre výtvarnej tvorby Fakulty humanitných vied a od roku 2009 pôsobí ako odborný asistent na Katedre filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.