Artalk.cz

Naplnená prázdnota

Marko Blažo tému Horror Vacui spracoval na rovnomennej výstave vo Východoslovenskej galérii v Košiciach. Róbert Hiľovský si vo svojej recenzii všíma prepojenie Blažovho diela, architektúry galérie a prístupu kurátora Michala Štofu k dielu a priestoru. Výstava odhaľuje primárne retrospektívu autorových menej známych diel, ale nepostupuje chronologicky podľa časovej následnosti, odhaľuje prierez celou jeho tvorbou, čo je vlastne v kontradikcii voči samotnému názvu výstavy. Divák chvíľu uvažuje, aký silný by bol pocit „horror vacui“, keby sa v rámci restrospektívnej výstavy rozhodli autor aj kurátor vystaviť vo veľkolepom galerijnom priestore len jedno dielo alebo by zašli ešte ďalej a nevystavili ani jedno.

Vo Východoslovenskej galérii práve prebieha výstava s názvom Horror Vacui, ktorej prioritnou úlohou je predviesť priaznivcom súčasného vizuálneho umenia prierez celoživotnou tvorbou jedného z dlhodobo pôsobiacich košických umelcov, Marka Blaža.

Zámer kurátora Michala Štofu orientovať túto retrospektívu do výstavného priestoru Q si nemožno spájať s ničím iným ako so vzdaním úcty umelcovej doterajšej tvorbe a vyzdvihnutím jeho participácie na rozvoji súčasného košického umenia. Tento priestor je pomerne nový. Galéria ho nadobudla vďaka nedávnej veľkej rekonštrukcii, ktorej hlavným cieľom bolo jej rozšírenie. To, že tento priestor vznikal v podzemí, ponúkalo projektantom oveľa väčší potenciál. Vznikli tak podzemné priestory, ktoré ohúria svojou monumentálnosťou nielen v horizontálnom uvažovaní, ale aj svojou vertikálnou rozľahlosťou.

Už pri zostúpení z posledného schodu na chladnú kamennú podlahu sa nám v zornom poli zablysne dielo použité na propagáciu tejto retrospektívy. Blažo nás hneď na začiatku ohúri vrcholným dielom svojho osobného „horror vacui“ v rovnomennom triptychu. Ten je tvorený tromi veľkoformátovými obrazmi, z ktorých dva sú vlastne farebnou variáciou toho prvého.

Tieto obrazy vyjadrujú hlavnú myšlienku výstavy, strach autora z prázdnych priestorov (latinsky horror vacui), najexplicitnejšie zo všetkých prítomných diel. Práve preto je tento triptych nielen adekvátnym „uvádzačom“ tejto výstavy, ale aj najvhodnejším dielom na propagáciu. Na plátne totiž recipient aj napriek jeho veľkému formátu len veľmi ťažko nájde miesto, ktoré by sa dalo nazvať prázdnym či nevyužitým. Ide o interiér katedrály, ktorý je rozoznateľný práve tým, čím sú katedrály špecifické – vysokými piliermi, ktoré sa tiahnu čo najbližšie ku gotickému Bohu, pred ktorého tvárou sa rozprestierajú do vejárov, rozkošatených podľa dokonalej prírodnej mierky, zlatého rezu. Práve tento priestor, charakteristický svojou nie len vertikálnou, ale aj horizontálnou rozľahlosťou, rozkladá Blažo na množstvo malých farebných plôšok. Perspektíva katedrály je na plátne tvorená ich veľkosťou a sýtosťou. Autor uniká farbou z prázdnoty, uteká z reality. Jedine vitrážové okná korešpondujú s dielom a zdieľajú s ním nadšenie pre žiarivé a sýte farby. To, že je tento akryl na plátne vystavený v troch rôznych variáciách, evokuje v človeku nestálu povahu Warholovho sériového portrétu Marilyn Monroe. Strach v troch rôznych kabátoch. Autorov prístup k tvorbe tohto diela tak predznamenáva to, čo sa nesie celou vystavenou autorovou tvorbou. Rozmanitými spôsobmi sa inšpiruje a intertextuálne pracuje so známymi menami z histórie vizuálneho umenia, akými sú Albrecht Dürer či Edward Munch.

Návštevník výstavy, ohúrený Blažovým Horror Vacui, musí poprieť syntézu tvorenú malými farebnými plôškami týchto diel a musí poznať ich skutočnú, beziluzórnu povahu, aby vstúpil do galerijného priestoru a nechal prehovoriť aj zvyšnú časť Blažovej tvorby. Nemusíme teda chápať vystavenie triptychu Horror Vacui ako vyhodenie tromfov na stôl hneď v rámci úvodného efektu výstavy. Divák sa automaticky dostáva k dielu bližšie, a to sa mu ukazuje vo svojej pravej podstate, ohromuje prepracovanosťou, za ktorou stojí únik od prázdnoty. Podobne ako stojí v protiklade k otvorenému priestoru na ľavej strane po jeho pravici stena, vytvárajú tri diela, ktoré sú na nej nainštalované, kontrast k triptychu Horror Vacui. Práce Labyrint (2015) a diptych s názvom Anatómia (2005) sú prítomné ako predkovia rozkvitnutej farebnosti veľkolepého triptychu. Na svoje skoršie zhotovenie upozorňujú čiernobielym prevedením. Po ľavici sa recipientovi otvára rozsiahly galerijný priestor, nápadný neutrálnym charakterom, vyčnievajúca tehelná štruktúra nie je považovaná za technický problém, práve naopak zdôrazňuje ambície samotného priestoru. Vzniká dialóg medzi galerijným prostredím a dielom Marka Blaža. Remeselná neokrôchanosť tak priamo ukazuje na génia, ktorý je tu zrazu prítomný. Priestor čaká, vyzýva autora k zaujatiu postoja k téme prázdnoty a on na túto výzvu odpovedá. Úvodné diela sú návodom, vzorcom k tomu, ako má divák výstavu vnímať. Syntéza malých, vedľa seba kladených plôšok, sa premieta do priestoru ako syntéza všetkých jeho diel tvoriacich jednoliatu mozaiku odrážajúcu život autora.

Dvojstrana s kurátorským textom je v tomto prípade skôr povinnosťou ako spestrením. Recipient ju musí sledovať počas celého pobytu v galerijnom priestore, keď chce mať z vystavených diel stopercentný zážitok. Okrem toho, že správa obsahuje základné informácie o autorovi a o koncepte výstavy totiž nahrádza štítky s názvami diel, bežne umiestnené v ich bezprostrednej blízkosti. Vzniká tak akási „mapa“, ktorá vďaka usporiadaniu diel podľa čísel, značne podmieňuje ďalší pohyb recipienta po galerijnom priestore.

Kurátor Michal Štofa sa snaží poradiť si s priestorovou výzvou rozmanitými spôsobmi. Výrazný je princíp sériovosti, ktorý združuje práce podobného charakteru, techniky či kompozičného usporiadania. Najzreteľnejšie je to viditeľné na prvých plátnach, nasledujcich za úvodným triptychom. Sériu šiestich plátien prepája monochromatické pozadie a hravý prístup k digitalizácii profánneho objektu.

V pravom zadnom rohu priestoru sa nachádzajú schody do ďalšej, alternatívnejšie pôsobiacej časti, ktorá je rozmermi značne menšia. Vytvára intímnejšie prostredie a je tak ideálna pre subtílnejšie výpovede. Kde inde ako tu by sme mohli nájsť citlivejšie témy, na ktoré odkazujú dva objekty vytvorené zo žiletiek. Samozrejmosťou pri tematizovaní strachu z priestoru je jeho narúšanie. Takýmto spôsobom je riešená zadná časť výstavy, ktorá je v kontraste voči  prázdnemu priestoru v jej úvode.

Za priestorovými objektmi, dielami z autorovej ranej tvorby, umiestnenými na oporných pilieroch a asamblážami, ktoré v zadnej časti priestoru dokazujú autorov presah za dvojrozmerné plátno, dohliada takticky orientované dielo Joga výkrik (2017), ktoré tu nadobúda výsostné postavenie na čelnej stene, kde sa mu dostáva jeho veľkoleposti. Toto dielo ako jediné okrem úvodného triptychu dokáže osamotené čeliť útočiacej prázdnote. Autor akoby recipientovi pripomenul: „Horror Vacui!“

Medzi triptychom v úvode a Munchovým výkrikom v Blažovej citácii tak vzniká priestor obsiahnutý širokým záberom autorovej celoživotnej tvorby. Je ale skutočne táto rozsiahla výstavná sieň vhodná pre tak intímnu tému, akou je autorove priznanie sa k svojej fóbii z prázdneho miesta? Pre diváka môže veľmi jednoducho stratiť hlavná, sceľujúca myšlienka výstavy relevanciu, ba môže dokonca vyznieť ako irónia. Výstava odhaľuje v prvom rade retrospektívu autorových menej známych diel. Aj napriek absencii chronologickej následnosti jej to ide naozaj dobre, pretože spektrum techník a spôsobov referencií pocitov z vonkajšieho sveta je tu naozaj rozsiahle.

No ústrednú myšlienku výstavy môže recipient hľadať  len v komunikácii s konkrétnymi dielami, alebo v zadnom intímne ladenom priestore. Strachu z prázdnoty tak čelíme tautologicky v samotnej prázdnote.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *