Artalk.cz

COČ špeciál: Spolu to zvládneme (?)

Som. Som profesionálna. Som sebakritická. Som spravodlivá. Som ozajstná. Som realistická. …“ Som?

Barbora Komárová prispieva do diskusie týkajúcej sa COČ 2017 reflexiou na výstavu. Tá totiž ukázala resp. najjasnejšie sama odhaľuje prístup finalistov, ktorým sa síce podarilo skrz spoločný projekt nastoliť komplexné otázky týkajúce sa identity umeleckej ceny a kontextu kultúrnej prevádzky na Slovensku, avšak je otázne či aj dostatočne precízne a jasne. Vzhľadom na to, ako sú diela nainštalované, a že nejde o jedno spoločné dielo, dochádza počas prechádzania sa výstavou k detektívnemu hádaniu, ktoré dielo kto vytvoril, keďže viaceré z nich sú ľahko identifikovateľné či prisúditeľné konkrétnej umelkyni či kolektívu. 

23456526_1499632723490679_497881440115256975_o

Spolu to zvládneme (?)

Výstava finalistov Ceny Oskára Čepana 2017 v Nitrianskej galérii

Tento rok sa o Cene Oskára Čepana už toho napísalo a povedalo veľa – po vyhlásení finálovej štvorice, pred vernisážou výstavy, počas Čepan víkendu, aj po ňom. Mnohé komentáre, články, diskusie, rozhovory sa sústredili najmä na konanie finalistov, ktorí sa rozhodli „nesúťažiť“ samostatne, ale ako skupina, aby tak „otvorili diskusiu“ a kritizovali organizáciu ceny či kompetetívnosť v umení. Tento článok by sa však chcel zamerať na to, čo pri všetkých týchto diskusiách a aktívnych reakciách možno ostalo opomenuté v pozadí, a to na samotnú výstavu – práve tú, ktorá stála na počiatku udalostí a na základe ktorej finalisti COČ ocenenie získavajú.

Na prvý pohľad sympatické gesto mladých výtvarníkov v boji proti nedostatočnosti „najprestížnejšej“ ceny pre umelcov na Slovensku vo forme „obratu ku spolupráci“ sa ale po vzhliadnutí výstavy môže zdať ako akciou nedotiahnutou do konca, na poslednú chvíľu iniciovanou či zahmlievajúcou skutočné príčiny ich rozhodnutia. A tak, hoci mali participujúci umelci pol roka na rozmýšľanie, sa zdá, že krátko pred otvorením im „došli sily“ alebo sa niečo udialo a možno dovtedy (relatívne) normálny priebeh príprav sa zmenil na kritické prehodnocovanie. Svedčí o tom čas publikovania vyhlásenia, ktoré sa objavilo na stránke artalk-u iba necelý týždeň pred vernisážou a tiež textové materiály vychádzajúce od organizátorov ceny (tlačové správy, sprievodný text na stránke Nitrianskej galérie), ktoré nereflektujú tento spoločný projekt nijakým spôsobom, alebo len veľmi hmlisto a neisto: „Na výstave predstavia APART collective, Katarína Hrušková, Nik Timková a Zuzana Žabková svoje nové práce v site-specific reakcii na špecifické výstavné priestory Salóna a Galérie mladých Nitrianskej galérie. Na premýšľanie nad koncepciou svojej prezentácie mali finalisti pol roka, počas ktorého sa intenzívne zamýšľali nad priestorovou kompozíciou svojich výstupov.“[1]

AS0_0894

Aj samotná výstava a absencia kurátorského (alebo podobného) textu dokazujú krátkosť času na rozmýšľanie. O čom by ich projekt mal byť, nám nepovedia ani finalisti, hoci niečo málo sa dozvedáme na tomto mieste ich manifestu: „Výstava finalistov Ceny Oskára Čepana 2017 v Nitrianskej galérii predkladá otázku ako sa postaviť k oceneniu, ktoré bojuje s krízou identity a začať s liečbou kontextu, v ktorom sa nachádza.“[2] Ani po vstupe do priestorov galérie sa nám viac konkrétnych informácií nedostane. K dispozícii je tradičná brožúra, ktorá obsahuje všeobecnú prezentáciu COČ, „medailóny“ jednotlivých umelkýň a kolektívu napísané rôznymi teoretikmi a už spomínaný spoločný text finalistov. Bohužiaľ, tieto informácie nám veľmi nepomôžu a môže sa to dokonca skončiť tak (ako sa to stalo aj v mojom prípade), že počas prechádzania sa výstavou budeme hádať, ktoré dielo kto vytvoril, keďže viaceré z nich sú ľahko identifikovateľné či prisúditeľné konkrétnej umelkyni či kolektívu. Spoločná prezentácia tak pôsobí dojmom, že už vytvorené veci a objekty, začaté myšlienky o individuálnych projektoch sa pomiešali, podľa určitého (nám nie celkom známeho) kľúča poukladali do inštalácie, vynechali sa popisky a napokon sa doplnili elementy, ktoré miestami prepájajú jednotlivé súčasti do celku – a to všetko pod heslom: každý prispel tým, čo mal.

AS0_0965

Tento (len predpokladaný) postup práce nabáda skôr k vecnému popisu výstavy ako k snahám o jej presnejší výklad, ktoré by mohli nakoniec vyústiť do nadinterpretácie. Výsledná podoba spoločného projektu sa dá považovať za rozsiahly multimediálny environment, ktorý sa rozprestiera v niekoľkých miestnostiach Salónu, po ktorých sa divák môže prechádzať, a tak postupne odhaľovať jednotlivé zložky. V úvode je výstava označená nápisom – „Ak sa ma pýtaš, či by som sa mohla živiť slnkom, povedala by som, že sa v prvom rade musím celkom prestať hýbať a potom sa stať priehľadnou; 2017“.  V prvej časti sa po zemi vinie pás začínajúci rozsypaným pieskom, na ktorom sú uložené rôzne predmety z prírodných materiálov. Ďalej plynulo prechádza do zhluku machu, na ktorom je položená tenisová loptička či tablet s rýchlo sa meniacimi obrázkami a nápismi (To Rejuvenate, To cure, To heal, To improve health, To enter unity, To gain universal language, To leave linear time, To change our form, We reached our limits, To reach immortality, krátky text k schopnostiam medúzy a napokon obrázok slnka – To win over the Sun). Nad tým je na neóne zavesený gumový materiál pripomínajúci kožu. Oproti pásu je položený textilný objekt s malou obrazovkou s fotografiou mužského torza do pol pása ponoreného do vody, ktorý drží ruky v špecifickej polohe, akoby naznačujúc nejaký znak. V rohu miestnosti je položená vysušená rastlina a pred ňou na zemi dve látkové ruky s pinzetou. Machový pás nás vedie do ďalšieho priestoru, kde sa v úvode premieta video zobrazujúce skupinu ľudí kúpajúcich sa v rybníku, kde sa jedna žena pomalými systematickými pohybmi „oblieka“ do zelených chalúh plávajúcich na hladine. Keď obídeme toto transparentné sklo, ktoré nám bráni v priamom prechode, ocitneme sa v druhej miestnosti, osvetlenej len premietaným videom. Na zemi sa tu nachádza špirálovitý látkový objekt a koberec s rôznymi symbolmi, nápismi či obrazcami a v rohu malé zoskupenie rôznorodých materiálov (kamene, drievka, ovocie s napichanými špendlíkmi, arašidy, atď.). Predposledná miestnosť je na červeno podsvietená neónovou lampou prekrytou už spomínaným gumovým materiálom. Nachádzajú sa tu taktiež veľké textilné objekty, v rohu na mobile premietané video učupenej postavy, ktorá močí, a celú miestnosť dopĺňa ženský spev. Posledný podlhovastý priestor, ktorého steny sú prekryté bielymi vertikálnymi žalúziami, je prázdny, vyplnený len zvukovou inštaláciou pozostávajúcou z niekoľkých nahlas sa prehrávajúcich a prekrývajúcich kanálov ženského hlasu, pomaly a príjemne prednášajúceho rôzne texty. Na konci za ďalšími žalúziami sa premieta detailný video záznam chodidla ponoreného do nádoby s vodou. Projekt pokračuje (alebo začína) aj v Galérii mladých, ktorej centrálnym prvkom je veľké schodište, finalistami nakoniec využité len pre bielu tabuľu inštalovanú na prízemí. Na nej sú v prvej osobe spísané ideálne vlastnosti či charakteristiky ceny, respektíve umeleckej súťaže: „Som. Som profesionálna. Som sebakritická. Som spravodlivá. Som ozajstná. Som realistická. …“ , ktoré sú zároveň nahlas prednášané v celom priestore.

AS0_0947

Podarilo sa finalistom skrz tento spoločný projekt nastoliť otázky tak komplexné ako identita umeleckej ceny a kontext kultúrnej prevádzky na Slovensku? A je výstava práve ten priestor, kde by sa takéto problémy mali otvárať? Určite áno. Avšak si myslím, že pri tak zložitých obvineniach by obviňujúci mal byť precíznejší, priamejší a jasnejší. My, ktorí nahliadame na COČ zvonku a zaujíma nás, čo a ako sa na Slovensku robí, by sme chceli vedieť, čo konkrétne mladých výtvarníkov viedlo k odmietavému postoju k pravidlám. Každopádne, hoci je výstava ako celok nie veľmi čitateľná či interpretovateľná prostredníctvom nejakej hlavnej myšlienky, je však do určitej miery pôsobivá v zmysle využitia priestoru a namierením na recepciu rôznymi zmyslami. Tým pádom ju môžeme vnímať skôr formálne – ako „umelecký statement“ zo strany finalistov, ktorí sa odmietli chopiť jednotlivých miestností pre nich určených a radšej pracovali spoločne s celým priestorom. Akurát prvok personifikovanej „ceny“ s tabuľou jej vyhlásení pôsobí trochu ako násilné či zbytočné dopĺňanie spoločnej inštalácie. Alebo naopak – finalisti mohli dôraznejšie vyjadriť svoj nesúhlas, inštaláciu vôbec nevytvoriť a v hlavných priestoroch na protest vystaviť len svoju predstavu o ideálnom stave ceny.

Podrývať, analyzovať či spytovať pozíciu Ceny Oskára Čepana a jej aktuálny stav a v neposlednom rade otvárať diskusiu a neostať ticho. To všetko nebolo napokon jasne vyjadrené a konštruktívne zhodnotené ani v spoločnom texte, ani úplne čitateľné z prezentovanej inštalácie alebo presnejšie formulované na inom mieste. Forma spolupráce snažiaca sa o „revolučný“ krok smerom k reforme či úplnému odstráneniu súťaže tak v konečnom dôsledku ostala skôr len písomným manifestom a určitým vykročením. Potvrdzuje to aj postavenie finalistov, dnes už laureátov COČ, k samotnej výhre, ktorú si nakoniec všetci prebrali a prerozdelili.


[1] Citované zo stránky Nitrianskej galérie: https://nitrianskagaleria.sk/event/cena-oskara-cepana-2017/
[2] Citované z textu „Kto je cena Oskára Čepana?“ – http://artalk.cz/2017/11/03/kto-je-cena-oskara-cepana/


Foto: Adam Šakový