TZ: Viktorie Langer

26. 11. 2017Artalk Infoservis

Viktorie Langer / Hormones Harmony / The Czech Centre Window Gallery / Londýn / 24. 11. 2017 - 15. 1. 2018

Viktorie Langer: Hormones Harmony

Viktorie Langer je hlavne maliarka, ktorá sa taktiež venuje kresbe, keramike a koláži. Osvedčená na českej umeleckej scéne, kde boli jej diela vystavené v Národnej galérii v Prahe, sa ako finalistka zúčastnila na tohtoročnej prestížnej cene Jindřicha Chalupeckého. Jej sólová výstava v nových priestoroch Českého centra v Notting Hill Gate mapuje jej prvú výstavu v Londýne.

Tvorba Viktorie Langer je založená na textíliách, niekedy farbených posteľných prikrývkach a plachtách, matracoch, plátnach, alebo tým čo sa zdá byť vyradeným nábytkom (pohovky a kreslá). Jej posteľné prikrývky a plachty sú vyvárané v hrncoch, namáčané v octe a zasypávané chlórovým bielidlom, ktoré Langer improvizovaným spôsobom usporiada a rozkladá. Jej diela sa pohybujú na pomedzí niekoľkých hmatateľných a pritom neúplných tvarov, nasiaknutých do absorpčných textílií, v kombinácii s prvkami hmotného sveta, ako sú stromy alebo zvieratá. Ľahký dotyk umožňuje, aby sa vodové farby v textíliách jemne vpíjali jedna do druhej.

Jej často veľkoformátové obrazy sú aj napriek ich súčasnej formalite inšpirované umením skorého 20.storočia. Zdieľaním tematických podobností s významnými českými maliarmi ako je Josef Šíma, sa práca Langer inšpiruje zmyslovou skúsenosťou, geometrickou abstrakciou, prírodou a fascináciou krajiny. Po formálnej stránke jej diela môžu pôsobiť akoby boli ovplyvnené maľbou sprejom a graffitmi na stenách, kvapkajúcou farbou z lešenia alebo hrdzou na aute, no je to práve jej prepojenie starého s novým. Tak, ako významné diela Albert Oehlen alebo Sigmar Polke a jeho maľby tvorené v 80.rokoch minulého storočia, kedy abstraktné diela vznikali nepredvídateľne práve prostredníctvom chemických reakcií medzi farbou a inými produktmi, tvorí v jej dielach presvedčivé napätie.

Diela v ľudských rozmeroch, či už sú to farbené matrace, maľby na plátne alebo visiace textílie, často utvárajú vzťah k osobe, ktorá sa na nich pozerá. Ako keby tvorili jednu bytosť vo vzťahu k druhej. Či už sa divák na jej matrace pozerá zhora alebo zo strany, je tu prítomný pocit tela, ktoré sa skláňa a následne ponára. Aj keď divák kráča smerom k jej zaveseným kusom textílií, dostáva pocit, že nimi môže byť zahalený, ba až pohltený.