Artalk.cz

COČ 2017: O snehových vločkách a súťažiach, kde nikto neprehráva

Komentář k letošnímu vyhlášení Ceny Oskára Čepana zaslali do redakce (kromě Anežky Bartlové a Martina Vrby) také Lukáš Likavčan a Kristína Országhová, kteří se ve svém textu vyjadřují k aktuální diskuzi o COČ na slovenské umělecké scéně a navrhují vlastní interpretaci gesta letošních laureátů. Ti se rozhodli prezentovat společnou finální výstavou a cenu převzít dohromady. 

CF2A3638

O snehových vločkách a súťažiach, kde nikto neprehráva

Zdá sa, že dominantnou interpretáciou toho, čo sa na Cene Oskára Čepana tento rok stalo, je chápanie gesta jej finalistov a finalistiek ako pokrytectva, naivity, značnej dávky idealizmu a nevyspelosti. My by sme ho radi čítali skôr ako analytické odkrytie všeobecnej dynamiky moci a ekonómie prestíže v súčasnom umeleckom svete. Vo vystúpení finalistov a finalistiek nejde o kritiku práce jednotlivých aktérov/ok na tejto scéne, ale o kritiku jej štrukturálnych problémov, ktoré sa nedajú priamočiaro personalizovať. Tieto problémy majú svoj globálny kontext. Za každým otvorením výstavy, za každým festivalom a za každým bienále sa skrýva umelecká práca a kreativita. Napriek tomu je na dnešnom globálnom trhu s umením umelecká práca neuznaná, i keď existencia tohto prostredia stojí a padá na jej hmatateľných výsledkoch. V dôsledku toho sú podmienky umeleckej práce medzi hornými vrstvami vedenia umeleckého sveta často prehliadané. Takýto postoj niekedy cynicky reprodukujú aj samotní umelci a umelkyne ako súčasť snahy zapadnúť do tejto predátorskej kultúry. Keď sa členovia a členky umeleckej komunity nakoniec rozhodnú hovoriť za seba o svojich problémoch, čelia nebezpečenstvu vylúčenia z výstavy alebo projektu, alebo sa v určitých inštitúciách ocitnú na čiernej listine.

Preto by sme problém, ktorý sa svojím gestom snažili finalisti a finalistky Ceny Oskára Čepana vyjadriť, neformulovali ako otázku zlepšenia formálnych stránok tohto ocenenia, ako je napríklad logo či web vytvorený profesionálmi, čo napríklad stálo za zmienku Jane Németh v Denníku N. Nikto nepopiera, že Cena Oskára Čepana zlepšeniami prešla – otázkou je však, či tieto zlepšenia dokázali cenu obrodiť aj smerom k jej vnútornej organizácii a štruktúre. Tohtoroční víťazi a víťazky sú mladí ľudia, ktorí sa umelecky narodili do sveta, kde je normálne byť prekarizovaným. Túto skúsenosť si už so sebou priniesli do prostredia Ceny – a pokiaľ cítili, že toto postavenie je reprodukované aj v kontexte príprav výstavy v Nitrianskej galérii, je prirodzené, že sa snažili na túto situáciu poukázať, reflektovať ju, a testovať, ako sa k nej vlastne postaviť. Uznávame, že výsledné gesto mohlo byť omnoho radikálnejšie, a kritika založená na tom, že so solidaritou sa dalo ísť ešte ďalej, má svoje opodstatnenie. Napriek tomu však musíme chápať, že sami priestor radikálnej intervencie ešte len objavujú. Vidí sa nám preto ťažké poprieť fakt, že ich gesto je v prvom rade volaním o pomoc, výzvou k vytvoreniu bezpečného prostredia pre tvorbu.

To, že vytvorenie takéhoto prostredia štandardom nie je, sa ukazuje napríklad aj v kontexte Nemecka alebo Česka. Netreba snáď pripomínať, že zanedbávanie bazálnych podmienok pre tvorbu je kontraproduktívne pre cenu samotnú, pretože z kvalitného výstupu laureátov a laureátiek predsa profituje ocenenie rovnako, ako umelci a umelkyne. Ak im však dá nejaká inštitúcia také podmienky, že snaha o vyprodukovanie kvalitného výstupu závisí od schopnosti finalistov a finalistiek kooperovať (a byť si tak navzájom náhradnou, pracovnou infraštruktúrou a oporou), veľa miesta na súťaženie im ponechané nie je, a štatút ceny je tak prakticky znefunkčnený. Viac, ako sa rozprávať o formálnych stránkach ocenenia, je preto možno na mieste pýtať sa, akú víziu má Cena Oskára Čepana, na akých princípoch funguje jej vnútorná štruktúra, a ako jej stav odzrkadľuje náš umelecký svet ako celok. To sú koniec koncov otázky, ktoré kládli samotní finalisti a finalistky.

Uvedomujeme si nehostinnú materiálnu situáciu, s ktorou sa na rôznych úrovniach potýka celá kultúrna sféra nielen na Slovensku – od umelcov a umelkýň cez organizačné a manažérske pozície až po veľké inštitúcie a nadácie. Častokrát nám všetkým ide skôr o stratégie, ako prežiť, než ako žiť. To by nám však nemalo brániť zamyslieť sa nad tým, ako sa neutopiť v mori kapitálu, v ktorom sme vystavení iracionálnym prílivom a odlivom ekonomických vĺn, ktoré definujú našu materiálnu existenciu; teda zamyslieť sa nad tým ako za daných okolností nielen prežiť, ale prežiť dobre. Je nám preto ľúto, že momentálne prevládajúca interpretácia gesta tohtoročných finalistov a finalistiek dáva za pravdu dostredivým tendenciám, ktorými sa infraštruktúra regionálnej kultúrnej scény urputne bráni absorbovať toto gesto, a vytesňuje tak jeho podstatu na okraj.

CF2A3610

Nechcieť súťažiť, ale chcieť vyhrať, je pozitívne spreneverenie sa logike súťaživosti, ktorú väčšina kritikov tohtoročných finalistov a finalistiek berie ako prirodzený stav vecí. Miesto pritakávaniu cynizmu a falošnému realizmu (ktorý je v skutočnosti len obyčajným dogmatizmom) priniesla Cena Oskára Čepana tento rok udalosť zlomu, ktorá poukazuje k možnosti kolektívnej a rovnostárskej prevádzky a oceňovania v umeleckom svete. Nezhadzujme preto otvorenosť, výzvu k participácii a nutnú dávku idealizmu ako prejav nevyspelosti postojov umelcov a umelkýň, ktorí chceli v prvom rade komunikovať svoju osobnú skúsenosť. Konečne je tu niekto, kto netvrdí, že má patent na riešenie tak komplexného problému, ako je oceňovanie umenia. A prosím, dovoľme si myslieť za hranice daného. Túžme aj naďalej po inštitúciách založených na inštitucionálnej kritike, na schopnosti reflektovať a reformovať sa vzhľadom k svojim potrebám ako aj k potrebám umelcov a umelkýň a iných kultúrnych agentov. Mark Fisher tvrdil, že emancipačná politika musí vždy deštruovať zdanie prirodzeného poriadku, a odhaľovať to, čo sa nám prezentuje ako nevyhnutné, len ako jednu z mnohých možností. Logika súťaživosti je prípad takejto falošnej nutnosti, ktorú je žiadúce prekonať.

Ak kontroverzný výsledok Ceny Oskára Čepana budeme brať kladne, pozorovať ho analyticky a vo vzájomnom dialógu k nemu pristupovať kriticky, môžeme dospieť ku kolektívnemu riešeniu problému umeleckého oceňovania, ktorý je záležitosťou celej komunity. Jedno gesto ho nevyrieši a aj keď nie je dokonalé, je zbytočné zhadzovať jeho nespochybniteľný význam v celom procese, ktorý sa už zjavne naštartoval.

Kristína Országhová, Lukáš Likavčan


Kristína Országhová je píšící umělkyně, Lukáš Likavčan je filozof.


Výstava finalistov Ceny Oskára Čepana / APART collective, Katarína Hrušková, Nik Timková a Zuzana Žabková / Nitrianska galéria / Nitra / 10. 11. – 3. 12. 2017

Foto: Čepan víkend v Nitře, Lukáš Baťo

Komentáře

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *