Akadémia pre vek antropocénu

Kandidátem na funkci rektora AVU v aktuálních volbách je vedle Tomáše Vaňka také umělec Radim Labuda. Oba kandidáty a jejich koncepce či představy o uměleckém vzdělávání jsme se rozhodli na Artalku představit formou rozhovorů. O rozhovor s Radimem Labudou jsme požádali Johanku Lomovou, Labuda však svoje odpovědi na jí připravené otázky pojal jako souvislý text. Vzhledem ke specifickému charakteru i důvodům Labudovy kandidatury na post rektora jsme s odlišnou formou příspěvku souhlasili.

ústredným heslom mojej kandidatúry je "akadémia pre vek antropocénu", čím chcem zdôrazniť, že s brutálnou realitou nami spôsobených celoplanetárnych zmien sa budeme potýkať až do konca našich individuálnych životov a že ani nasledujúcich mnoho generácií to nebude o nič lepšie. zásadne to mení situáciu aj pre umenie. ťažko sa dá očakávať pokračovanie súčasného systému trhu či verejného financovania, spektakulárnych prehliadok a bienálovej turistiky za situácie klimatických zmien, rozvratu ekosystémov a vymierania biologických druhov, úbytku zdrojov, predovšetkým pitnej vody a poľnohospodárskej pôdy, rozpúšťania polárnych ľadovcov a stúpajúcej hladiny oceánov. v tesnom závese môžeme očakávať zintenzívnenie javov, ktoré už pozorujeme dnes – občianske vojny, masívne migračné vlny, vzostup hnutí autoritárskeho, identitárskeho a fašistického charakteru. nerád by som v nás vyvolával paniku. proste sa s tým musíme vyrovnať, čím skôr, tým lepšie. nech nám je príkladom Homer Simpson, ktorý po zjedení jedovatej ryby fugu v japonskej reštaurácii predviedol všetkých päť fází cyklu práce trúchlenia (Kubler-Ross, Kessler) za asi 20 sekúnd. a potom by sme sa mali všetci pustiť do práce, tentokrát už nie s vidinou kariéry či zisku, ale práce prežitia na zničenej planéte.

umenie môžeme chápať ako hyperobjekt. od prvého samostatného momentu sebauvedomenia približne v období renesancie sa vyvíja a prechádza akýmsi individualizačným procesom. my, ale aj všetci umelci pred nami i všetci, čo prídu po nás a s nimi všetci teoretici, kurátori, diváci či mecenáši tvoria telo a myseľ tohto hyperobjektu. môžeme hovoriť, že umenie "myslí samo seba". v tejto perspektíve si môžeme predstaviť 19. a 20. storočie ako drámu pubertálnej emancipácie. môžeme to ilustrovať konceptami, ako je kantovská estetická dištancia, avantgardná požiadavka autonómie umenia či fenomén rituálneho priestoru bielej kocky, ako miesta vydeleného z času a priestoru. ano, súčasťou umenia posledných asi dvoch storočí sú aj pubertálne výstrelky protestu a deštrukcie a posledné desaťročia potom priniesli aj megalomanstvo pozdnej puberty, kedy si jedinec začína uvedomovať svoju silu robiť veľké veci, čo umožnila obrovská akumulácia kapitálu v dnešnej globálnej spoločnosti. to všetko sme si začlenili do kánonu našej histórie, ktorá sa na školách vyučuje. netvrdím, že to všetko nebolo dôležité a potrebné, ale nutne musíme z tejto fázy kolektívne vyrásť a nabrať zodpovednosť dospelého jedinca.

vieme dosť dobre, že výtvarné umenie je snáď viac než iné formy umenia zviazané s komplexami kapitálu a moci, očividne preto, že z veľkej časti produkuje tie žiadúce luxusné objekty pre bohatých ľudí. za posledných minimálne 50 tisíc rokov tomu nikdy nebolo inak, ale v žiadnom prípade to nie je celým vysvetlením pre existenciu umenia. je to len tá špinavá časť našej pravdy, s ktorou sa musíme vyrovnať. zdá sa to byť stále tabuizovaná téma vo výuke umenia. že sa s týmto problémom umelci snažia vyrovnať, to vidíme v umení posledného povedzme polstoročia či viac dosť dobre. všetci sa zároveň zhodneme na tom, že umenie je viac než jeho finančná hodnota. je dôležité a my na tom chceme stále trvať. umenie je spôsob, ako udržiavať a kultivovať imaginárno spoločnosti, rozprávať naratívy, ktoré nás stmelujú ako spoločenstvo, sprostredkovať perspektívy ďalších aktérov, s ktorými zdieľame životný priestor tejto planéty. nenecháva nás chladnými, že participujeme na ťažko zastaviteľnej mašinérii hyperobjektu kapitalizmu, globálneho stroja zloženého z ľudských aktérov i umelých inteligencií, ktorá performuje donekonečna sa replikujúce cykly produkcie, konzumácie a akumulácie, ktoré nenávratne ničia zdroje aj obyvateľov Zeme.

za takýchto okolností nemôžeme pokračovať v predstave umenia ako autonómnej sféry, ktorá sa sústredí výlučne na svoje podivné interné problémy. preto si dovoľujem navrhnúť ako dve hlavné témy nových okruhov diskusií v umeleckom vzdelávaní etiku a antropológiu. nekonečné teoretické rozpravy sú skutočne zbytočné a kontraproduktívne, ak na ich konci nenájdeme nejaký praktický imperatív informujúci naše konanie. to je podstata etiky. takáto diskusia by mala prebiehať v jednoduchšom a praktickejšom jazyku, než mnohokrát vidíme súčasnú diskusiu o teórii, a na výsledkoch tejto diskusie by sa mali podieľať všetci, nielen tí teoretickejšie zdatnejší. musí prebiehať rovnako v tradičných aj nových médiách, medzi maliarmi aj konceptualistami. že som v svojom programe ako základ takejto diskusie vypichol práve Donnu Haraway a Timothyho Mortona je preto, že sú to jediné triezve návrhy, ktoré som v celej teoretickej diskusii posledných rokov počul. samozrejme, že nie sú sami a že je mnoho ďalších, ktorí podobné veci hovorili a hovoria a ktorí ukazujú, že našu budúcu predstavu o etike musíme orientovať podľa situácie, v ktorej sa ocitáme. takáto diskusia súvisí s antropológiou veľmi tesne, pretože zahrnuje pochopenie postavenia umenia v spoločnosti. potrebujeme sa napríklad pozrieť, ako vzniká hodnota umeleckého diela. potrebujeme skúmať funkciu umenia miesto toho, ako vyzerá. je to názor, ktorý počúvame od mnohých teoretikov stále častejšie a jadro tej požiadavky je nepochybne antropologické. pretože súčasné umenie často smeruje k sociálnej práci, mali by sme diskutovať o etike takej práce a táto diskusia už prebehla a stále prebieha na pôde sociálnych vied. vieme dosť dobre, ako často umelec, ktorý sa v snahe konať prospešnú prácu a prinášať sociálnu zmenu zároveň svojich aktérov vykorisťuje za účelom zbierania symbolického kapitálu v zóne umenia. nebudem menovať, každý si na nejaké príklady spomenie.

etika pre vek antropocénu sa zdá byť výrazne feministická. potrebujeme posunúť naše chápanie umenia od produktívnej práce k práci starostlivosti. čeština má na to krásne slovo: "péče." to je dôležitý rozmer práce v nastávajúcom svete. nie náhodou je to zrovna Donna Haraway ako feministka, ktorá nazvala svoju knihu Staying With the Trouble, teda ostávanie s problémami, s problémami rozvráteného sveta, ktorý potrebuje všetku starostlivosť, ktorú mu len môžeme venovať. obávam sa (a rád by som sa mýlil), že nás nečaká žiadny "fully automated luxury communism". miesto toho môžeme očakávať "loads of fuckin' hard work". musíme si na to zvyknúť a s trpezlivosťou a pokorou to prijať. v takomto svete nebudú mať miesto márnivé gestá, monumentálne bienálové prehliadky či mnohomiliónové dražby súčasného umenia. do tohto sveta budeme lepšie vybavení, ak rehabilitujeme užitočnosť dennodenej práce a budeme v nej nachádzať tvorivé uspokojenie. pripomenul by som v tomto smere prácu Isabely Grosseovej (súčasnej doktorantky na AVU), ktorá svoju súčasnú prácu venuje skúmaniu, aké kompetencie si umelec odnáša z umeleckého vzdelania do mimoumeleckej sféry. komentuje, akými pocitmi zlyhania prechádza absolvent umeleckej školy, keď sa mu nepodarí tzv. "preraziť" ako umelec v kompetetívnom svete umenia, tak ako je v súčasnosti usporiadaný. keby sme trochu premysleli podstatu umenia a podarilo sa nám ho vzdialiť od závratného spektáklu, tak by sme tým možno budúcim absolventom ušetrili hromadu frustrácií.

keď hovorím vo svojom programe o kolektivite, nechcel by som, aby to vyznievalo ako potlačenie individuality. kolektívne uvedomenie potrebuje sebavedomých a plne rozvinutých jedincov, dospelých a zodpovedných. potrebujeme si uvedomiť, kam smerujeme a za akých okolností a v ktorom priestore potrebujeme používať zámeno "my". môžeme mať rôzne spory, ale stále potrebujeme nachádzať roviny, kde vieme povedať "my". o tom, že je životná nutnosť vytvárať komunity a pracovať v nich, písal pre The Guardian prednedávnom George Monbiot. akékoľvek komunity, záhradkárske spolky alebo rybárske kluby, čokoľvek, čo v spoločnosti vytvára spolupatričnosť a solidaritu. potrebujeme zo seba striasť prekliatie, ktorým nás odcudzila bosorka Margaret (Thatcher), keď vyslovila tú pamätnú vetu "there is no such thing as a society". v tomto duchu vznášam aj návrh na zavedenie možnosti stáží u neziskových verejneprospešných organizácií. navrhujem to ako jeden zo spôsobov pestovani vzájomnej spolupatričnosti.

všetko toto je v umení potrebné reflektovať a zároveň sa to už deje, a to minimálne od dní hnutia Fluxus. prispôsobiť by sa malo aj vzdelávanie. priznávam, že o etike aj antropológii toho viem málo a netrúfal by som si postaviť výuku týchto predmetov. etika obzvlášť by nemala byť sériou prednášok, ale skôr predmetom úplne nespektakulárnej dennej diskusie. nie som nadšencom pre revolúcií. nechávajú vo svojich stopách zranených a ublížených. verím v evolúciu. požiadavka na zavedenie vyššie popísaných zmien do výuky síce možno znie revolučne, ale v skutočnosti je dôležitá tá práca, čo príde potom, a tá musí byť dlhodobá. neviem sa za to síce zaručiť, ale je dosť možné, že by výsledkom takej diskusie mohlo byť, že by umenie by získalo v spoločnosti relevantné postavenie.

priznávam sa dobrovoľne, že som na pozíciu rektora vyslovene nevhodný kandiát. netuším nič o prevádzke inštitúcie ani fungovaní umelckého školstva. chcel by som, aby bolo jasné, že svoju kandidatúru som podal z pozície obecného blázna, čo je ostatne jedna zo sebaironických definícií pozície "post-practice artist". podal som ju preto, že za roky odstupu som získal perspektívu, ktorá je priamym účastníkom ťažko dostupná a ktorá mi umožnila formulovať radikálny program. nerobím si žiadne nádeje na to, že by mohol byť prijatý, pripadá mi ale veľmi dôležité ho vysloviť. možno to bude zárodok budúcich zmien. už prednesenie tohoto programu na pôde AVU bude podľa mňa podstatné. veľmi dúfam, že nebudem zvolený a vrátim sa do svojho malého komunitného sveta, kde robím práve tú nespektakulárnu prácu starostlivosti. myslím si, že Tomáš Vaněk je skvelý rektor AVU a jeho práce v tej funkcii si veľmi vážim. dúfam, že bude pokračovať, ale zároveň dúfam, že niečo z myšlienok, ktoré ponúknem na pôde Akadémie, budú ďalej klíčiť a rásť.


Radim Labuda (1976) študoval na AVU v rokoch 2001 až 2006 a prešiel ateliérmi koncpetuálnej tvorby Miloše Šejna a nových médií Michaela Bielického. v roku 2008 sa stal laureátom ceny Jindřicha Chalupeckého. približne od roku 2012 si definuje pozíciu umelca v post-praxi, pozícia spočiatku plná resentimentu a frustrácie, definovaná ako cynický a sarkastický komentár k umeleckej prevázdke v jej súčasnej podobe, v posledných rokoch ale pre túto pozíciu nachádza aj pozitívnejšie obsahy a zisťuje, že nekanonické vedenie nahromadené v priebehu tohto pozorovania by mohlo byť pre umenie užitočné. v súčasnosti študuje v doktorskom programe UMPRUM v práve zrušenom ateliéri Supermédia pod vedením Davida Kořínka a Mileny Bartlovej. projekt "a post-practice artist" realizuje s podporou štipendia slovenského Fondu na podporu umenia.


Foto: Radim Labuda na konferenci Co můžeme dělat? – Konference o uměleckém vzdělávání, Moderní galerie, AVU, 6. 11. 2017, foto: Radek Dětinský

Radim Labuda | Narozen 1976, vystudoval Akademii výtvarných umění v ateliérech konceptuální tvorby Miloše Šejna a nových médií Michaela Bielického. V současnosti studuje v doktorském programu UMPRUM pod vedením Davida Kořínka a Mileny Bartlové. S podporou slovenského Fondu na podporu umění realizuje svůj project "a post-practice artist".