TS: Leopold Horovitz

Leopold Horovitz / Stratený – Nájdený / Lost – Found /Východoslovenské múzeum v Košiciach, historická budova – 1. poschodie / Námestie Maratónu mieru 2, Košice / Trvanie výstavy: 16. 11. 2017 – 22. 4. 2018

JEot.03_jpg
Leopold Horovitz: Šabat. 1870 – 1880. Olej, plátno. VSG, Košice

Leopold Horovitz

Stratený – Nájdený / Lost – Found

Východoslovenské múzeum v Košiciach, historická budova – 1. poschodie

Námestie Maratónu mieru 2, Košice

Trvanie výstavy: 16. 11. 2017 – 22. 4. 2018

Kurátorka výstavy a editorka katalógu: Jana Švantnerová

Grafický dizajn katalógu: Eva Kašáková
Výstava k 100. výročiu úmrtia maliara Leopolda Horovitza (1938 – 1917) vznikla v spolupráci Východoslovenského múzea v Košiciach a Slovenskej národnej galérie v Bratislave.

Košický rodák Leopold Horovitz patril medzi vyhľadávaných umelcov a popredných portrétistov svojej doby, no venoval sa aj žánrovej maľbe. Počas celej tvorivej kariéry si zachoval charakteristický čistý a precízny akademický štýl maľby. Pôsobil v Paríži, vo Varšave, neskôr v Budapešti a na sklonku života vo Viedni na dvore cisára Františka Jozefa I.

Rok po smrti Leopolda Horovitza sa konala retrospektívna výstava vo Wiener Künstlerhaus (1918) a  ďalšia na jar roku 1938 vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach pri príležitosti storočnice narodenia umelca. Vo vtedajšom ovzduší ovplyvnenom aj vzrastajúcimi a propagandou živenými antisemitskými náladami bol ohlas na košickú výstavu v dobovej tlači minimálny – výstavu úspešného umelca židovského pôvodu zorganizoval Josef Polák, vtedajší riaditeľ múzea takisto židovského pôvodu spolu s umelcovým synom Arminom. V dvoch sálach na prízemí historickej budovy sa im podarilo zhromaždiť 51 originálov, medzi nimi olejomaľby, pastely i kresby a zároveň zabezpečiť 51 reprodukcií diel, z ktorých veľká časť sa dodnes nachádza v zbierkach VSM.

SNG bola oslovená koncom roka 2015 k spolupráci na doteraz najväčšej retrospektívnej výstave pri príležitosti storočnice úmrtia Leopolda Horovitza súčasným riaditeľom Múzea Robertom Pollákom. Kurátorka výstavy a editorka katalógu Jana Švantnerová sa dielom Leopolda Horovitza zaoberá od roku 2003. Výskum pre potreby výstavy a sprievodného katalógu realizoval širší výskumný kolektív pod vedením kurátorky od jari 2016. Spoluprácu na projekte prijali dvaja znalci košických súvislostí –  Anna Ötvös a Pavol Šalamon a kurátorky a kurátori zo SNG a z VSM: Katarína Beňová, Lucia Almášiová, Ivan Havlice a Dušan Béreš.

Od začiatku bolo hlavným zámerom kurátorky predstaviť život a dielo Leopolda Horovitza v širšom historickom kontexte jeho pôsobenia nielen v Košiciach a Budapešti, ale aj vo Varšave, Viedni a v Paríži. Hoci v slovenských súkromných a štátnych zbierkach sa nachádza iba 22 diel Leopolda Horovitza, na výstave sú doplnené viac ako 30 dielami z prestížnych zahraničných zbierok (Rakúska galéria Belvedere vo Viedni, Národné múzeum a Národná galéria v Budapešti, Národné múzeum vo Varšave a Vroclave, Kráľovský zámok na Waweli v Krakove) a z ďalších poľských a maďarských múzeí a zo súkromných zbierok. Výstava tak dokopy predstavuje viac ako 50 originálnych diel umelca a zároveň približuje širšiu umeleckú produkciu daného obdobia – v siedmich sálach sú totiž okrem tvorby Leopolda Horovitza vystavené aj diela jeho učiteľov, rovesníkov a nasledovateľov – ako napríklad Imricha Emanuela Rotha, Vojtecha a Františka Klimkovičovcov, Hansa Canona, Heinricha von Angeli, Miklosa Barabása, Júliusa Benczúra, Dominika Skutezkého, Henrika Papa, Elemíra Halásza-Hradila a maliarovho syna Armina Horovitza. Na výstave tak bude prezentovaných spolu približne 200 výtvarných diel.

Výstava je návštevníkom prístupná z troch vstupov do výstavných sál, čo je výstavný zámer korešpondujúci s hlavnými ohniskami výskumu. Centrálny vstup vedie do „showroomu“ – reprezentatívnej predvádzacej miestnosti s najlepšími Horovitzovým portrétmi, ktoré sa podarilo na výstavu získať a v dvoch priľahlých sálach predstavujeme portrétnu a žánrovú tvorbu maliara. V týchto troch sálach má návštevník možnosť zoznámiť sa so štýlom tvorby a s rukopisom Leopolda Horovitza. V ďalších štyroch miestnostiach sa už jeho diela striedajú s dielami iných umelcov, jeho učiteľov, rovesníkov, konkurentov a nasledovníkov. Sála venovaná Leopoldovým umeleckým začiatkom v rodných Košiciach a následne vo Viedni je prepojená s miestnosťou prezentujúcou tvorbu Horovitzových košických vrstovníkov a mladšej generácie umelcov, ktorí mali priamy kontakt s maliarom. V nej sa nachádza aj priestor venovaný retrospektívnej výstave maliara vo VSM v roku 1938. Ďalšia sála je venovaná spoznávaniu rodinného zázemia maliara, ktoré ilustrujú materiály z rodinného archívu, fotografie, ale aj originálne maľby dotvárajúce rozsiahly rodokmeň maliarovej rodiny a potomkov. Nasleduje miestnosť venovaná výberu z tvorby konkurentov, s ktorými Horovitz zápasil o priazeň a náklonnosť dobového publika. Všetky miestnosti sú navzájom priechodné, takže návštevník sa môže slobodne pohybovať po celej výstave.
K výstave vychádza rozsiahly 155-stranový slovensko-anglický katalóg mapujúci život a tvorbu tohto umelca a tiež dobu a stredoeurópsku spoločnosť, v ktorej žil a tvoril. Katalóg je prvou publikáciou zameranou výhradne na tohto umelca a spolu s výstavou je výsledkom dlhodobého výskumu života a diela Leopolda Horovitza.
Jana Švantnerová, kurátorka výstavy


 

Leopold Horovitz

2. 2. 1838, Košice – 16. 11. 1917, Viedeň

Leopold Horovitz bol jedným z detí košického obchodníka s vínom Hermana Horovitza. Základom kreslenia a maľby sa učil v Košiciach u Imricha Emanuela Rotha a možno aj u Vojtecha Klimkoviča. Od roku 1853 navštevoval Viedenskú akadémiu. V rokoch 1860 – 1863 žil vo Varšave a v rokoch 1863 – 1868 v Paríži, kde pravidelne vystavoval na prestížnom parížskom Salóne.

Koncom 60. rokov 19. storočia sa presťahoval do Varšavy, kde sa oženil a usadil na ďalších dvadsať rokov. Vďaka lukratívnym objednávkam z kruhov bohatých mešťanov a hlavne aristokracie sa Horovitz stal zakrátko známym a uznávaným portrétistom nielen vo Varšave, ale aj v Budapešti, vo Viedni, v Mníchove či v Berlíne. Jeho portréty z tohto obdobia sú charakteristické akademickou čistotou kresby, precíznym vypracovaním maľby vďaka tenkému kladeniu farebných vrstiev, vysokou mierou reprezentatívnosti a konvenčnými kompozíciami. Vo Varšave sa stretol s veľkým ohlasom aj ako maliar žánrových námetov v parížskom duchu, bol dokonca jedným z prvých umelcov židovského pôvodu v Poľsku, ktorí v rámci žánrovej tvorby spracovali židovské námety.

Svojej nadnárodnej popularite vďačil Horovitz za realizácie portrétov významných osôb kultúrneho a politického života vtedajšej strednej Európy. Portrétom Adama Mickiewicza (1889) si získal srdcia Poliakov, portrétmi Móra Jókaiho (1888), Ferencza Pulszkého (1890) a Kolomana Tiszu (1894) náklonnosť Maďarov a portrétom Johanna Straussa ml. (1896) Rakúšanov.

K vyvrcholeniu Horovitzových ambícií však došlo v roku 1893, keď sa na pozvanie cisára Františka Jozefa I. natrvalo usadil vo Viedni. Tam portrétoval cisársku rodinu, exkluzívnu spoločnosť cisárskeho dvora a spoločenskú smotánku. Samotného cisára Franza Jozefa I. portrétoval viackrát a na jeho žiadosť vypracoval aj viacero podobizní tragicky zosnulej cisárovnej Alžbety – Sissi. V dobovej tlači sa spomína, že publikom prijímalo Horovitzove portréty mŕtvej cisárovnej s nadmieru pozitívnym ohlasom.

Horovitz umiestňoval portrétovaných spravidla na tmavé jednoliate pozadie, čo im rozhodne nedodávalo uvoľnenosti, skôr vyvolávalo dojem teatrálneho vynárania sa portrétovanej osoby spoza opony. V prípade dámskych portrétov bol tento efekt ešte zreteľnejší vďaka farebnému kontrastu ich honosných šiat a pozadia. Pri portrétoch pánov zachovával maliar tmavú decentnú paletu aj v prípade stvárnenia odevov postáv. Vo svojich neskorších prácach kládol Horovitz ešte stále dôraz na precízne zobrazenie tváre a rúk portrétovaných, zatiaľ čo drobné detaily ako textúra drapérií, šperkov a kvetov sa stali čoraz viac náznakové.

Leopold Horovitz zomrel vo Viedni v 1917 vo veku 79 rokov. So svojou manželkou Rózou Londonovou mali päť detí, z ktorých syn Armin (1880 – 1965) a dcéra Janina (1882 – 1941) sa tiež rozhodli profesionálne venovať maliarstvu. Rok po smrti Leopolda Horovitza sa konala retrospektívna výstava vo Wiener Künstlerhaus (1918) a v roku 1938 vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach.