COČ špeciál. Katarína Hrušková: Komfortná zóna s tenkou podlahou

Možnosti vizuálneho umenia, v ktorých sa spája text a performance sa v tvorbe Kataríny Hruškovej cyklicky opakujú a vyvíjajú stále do nových rovín, podobne ako zvolené motívy. Jej prejav je sugestívny a podmanivý, uvažuje nad formou aj formátom, preto aj jej PechaKucha prezentácia prirodzene vyústila do autorskej performance. Hruškovej portfólio nie je založené na kvantite, ale na precíznom výbere a perfekcionistickom spracovaní jednotlivých prác. Alexandra Hollá sa pokúsila preniknúť do jej viacvrstevnatých diel a nájsť kľúčové indície k ich uchopeniu.

Katarína Hrušková, tohtoročná finalistka COČ, aktuálne žije v Berlíne a má za sebou štúdium na prestížnych školách na Gerrit Rietveld Academie v Amsterdame a Royal College of Art v Londýne.

Hrušková vo svojich dielach pracuje s rôznymi prostriedkami, s fotografiou, videom, textom, rečou, zvukom či performance. Skúma intermediálne presahy vo vizuálnom umení, kontrasty medzi objektmi, stiera hranice medzi umeleckými disciplínami. Napriek tomu sa jej darí intuitívne spájať viacero významových rovín do jednotného celku so silným poetickým vyznením. Tým demonštruje vymedzené a zložité konceptuálne myslenie, ale aj snahu o tradičnú, až konzervatívnu estetickú kvalitu. V rámci súčasného česko-slovenského kontextu by sme mohli nájsť paralely k obom rovinám jej tvorby, post-konceptuálnej (Isabela Grosseová a Jesper Alvaer, Jiří Skála) aj poetickej (Dominika Jackuliaková, Lucia Papčo, Katarína Poliačiková, Lucia Sceranková).

S objektmi alebo slovami narába postupne, od jednej asociácie k druhej, od  slova k slovu,  vety k vete, až k „finálnej“ verzii nikdy neukončeného cyklu. Na základe výstav, čítaní, performance a publikácií sa s divákmi delí o časť tvorivého procesu. Svojimi dielami vytvára až atmosférickú podobu, ktorú je nutné intenzívne vnímať všetkými zmyslami. Najpriliehavejšie o tom píše sama: „Moje práce obývajú komfortnú zónu s tenkou podlahou, kde si nehybnosť nárokuje o reakciu.“

Zaujíma sa o možnosti písaného a hovoreného slova ako vizuálneho umenia a o možnosti fotografie ako performance. Môže to znieť spočiatku absurdne, pretože z bežnej praxe vieme, že fotografia zaznamenáva určitý moment, zastavuje ho, vytvára obraz, ktorý je nehybný. Performance, na strane druhej, je „živá“ prezentácia bezprostredne pred očami divákov, je to sprítomnená akcia, „tu a teraz“. Fotografiu by sme mohli tradične ponímať ako „tam a vtedy“, teda ako minulosť. Autorka však svojim konceptom vytvára podmienky, pre spojenie zdanlivých protikladov, prostredníctvom narušenia statusu nehybnosti fotografie, ktorú akoby dostávala do pohybu a tým sprítomňovala minulé. S výraznou generáciou slovenských fotografiek, pre ktoré je charakteristická silná tendencia poetiky všedných predmetov a hry medzi fotografickým záznamom a živou formou, ju spája napr. foto inštalácia Starchy Sound Potatoes Make While Peeled (2013).  

Prostredníctvom jednoduchých experimentov autorka overuje „umelecký“ potenciál písaného a hovoreného slova. Vizuálna rovina diela má v zásade slúžiť na pozeranie, pôsobiť na naše vizuálne zmysly a byť uchopiteľná zrakovým vnemom. Vnímať písmo a písmená ako vizuálne umenie sa napokon nezdá natoľko nezrozumiteľné. Dôraz v tomto prípade autorka paradoxne nekladie na estetiku použitého písma alebo rukopisu, ale na obsah textu – napríklad vo videoinštalácii z roku 2016 Pulp (an excercise on a page in time), v ktorej vidíme detail na ruku píšucu v reálnom čase súvislý text, pričom fyzické a mentálne obmedzenia aktu písania, ako doba trvania a rámec zapísania jednej strany, tvoria zároveň formálny i konceptuálny rámec diela. Hovorené slovo, v prípade ktorého absentuje základný predpoklad vnímania vizuálneho umenia - zrak, je sekundárne nahradené sluchom. Slová, ktoré počujeme sa nám následne premietajú v mysli pomocou nášho poznania a skúseností. Dokážeme si ich priradiť k významu a pomocou nich si vytvoriť „vlastné“ obrazy, v skutočnosti stále koordinované umelcom. Týmto spôsobom autorka podporuje našu obrazotvornosť a prenecháva tak diela sčasti otvorené a slobodne interpretovateľné, niektoré situácie si môžeme predstavovať len abstraktne. Keďže s nimi reálne nemáme bezprostrednú skúsenosť, výraznejšie umocňujú rolu našej fantázie. Tento prístup najjasnejšie uplatnila Hrušková vo videu I carry a tiny knife (2011), v ktorom úplne absentuje obraz a naratívnu líniu tvorí iba audio stopa zaznamenávajúca dialóg. Na znázornenie priestoru podkrovia využila metaforicky čierne pozadie, kam nepreniká svetlo.

Prostredníctvom tejto hry Hrušková dokazuje, že zmienené médiá môžu byť oslobodené od predurčenej formy, a tým stratiť svoje tradičné postavenie. Nahradiť konkrétny, uchopiteľný predmet umiestnený v galérii jeho fotografickou reprezentáciou, hovoreným alebo písaným slovom, s cieľom vyvolať jeho abstraktnú podobu až v mysli diváka, je odvážne uvažovanie, predpokladajúce prepracovaný koncept. „Tieto dve línie (slovo a fotografia) boli v mojej tvorbe odjakživa, ale chvíľu mi trvalo nájsť spôsob, akým im umožniť rozvíjať sa vedľa seba a nie proti sebe. To, ako ich teraz vnímam a akým spôsobom s nimi pracujem je dôsledkom tohto procesu ‚zblíženia‘. Čo sa týka slova, začína sa to celkom priamočiaro - obrazotvornou rečou a pokračuje skúmaním toho, ako sa môže jazyk prevteliť do priestoru galérie. Čo sa týka média fotografie, myslím, že sa jednoducho rôznymi spôsobmi snažím narušiť jej nehybnosť a čistotu‘.hovorí Hrušková.  

Primárne pracuje samostatne, ale ako aj v prípade ostatných tohtoročných finalistov COČ, aj v jej tvorbe sa vyskytujú spolupráce s inými umelcami, napr. aj s inými finalistami COČ APART collective Autogénny tréning (2017, Výskumný ústav zváračský, Bratislava). Naposledy sme v rámci výstavy Od knihy ku knihe (2017, Galerie TIC, Brno) mohli vidieť prezentáciu autorskej knihy From 0 to 0 (You had to know) (2016, Štokovec, Publishing house, Banská Štiavnica), na ktorej spolupracovala s maďarským umelcom Petrom Puklusom. Na spoločnej výstave s Luciou Scerankovou Hrana je hladina (2015, Galerie OFF/FORMAT, Brno) pracovala autorka s témou „nevšedných spojení všedných predmetov“. Protiklady, nečakané spojenia materiálov, foriem či štruktúr sa v autorkinej tvorbe dajú považovať za ďalší výrazný aspekt jej tvorby. Práve v týchto dielach je viditeľná jej orientácia na spomínanú estetickú stránku diel a čistotu realizácie.

 

Ako príklad uvediem dielo, v ktorom vápenec balansuje na vajíčku, uvarenom natvrdo Untitled (2015). Vajce v diele predstavuje krehkosť, jemnosť, ale zároveň dostatočnú odolnosť, aby podoprelo ťažký kameň, naopak odkazujúci k tvrdosti a záťaži. Na niečom krehkom, spočíva ťažký predmet. Vzniká tým surreálne až metafyzické spojenie. Hrušková sa snaží divákovi vyvrátiť to, čo mu je bežne známe, zmeniť podstatu objektov, zachovať ich jasnosť. Hrá sa s jeho zmyslami, vyvoláva v ňom protichodné pocity tak, aby sa ocitol v absolútne nepoznanej situácii, aby mal až nutkanie dotknúť sa predmetov a uistiť sa, či sú reálne.

Metafory ako „vlnenie vinylovej dlažby“, „vápenec na vajíčku“, „kremeň vyšúchaný zubnou pastou“, „maslo nanesené na kameni“ sa v inštalácii výstavy objavili v doslovnej fyzickej podobe. Sila týchto prác tkvie v spojení ich zdanlivej jednoduchosti, absurdity a poetickosti. Inštalačnou kombináciou objektov a fotografií sa autorkám podarilo doplniť výstavu o ďalšiu významovú rovinu. Vybrané predmety každodennej potreby, ktoré používame automaticky, sa zdajú byť neviditeľné vďaka svojej predurčenosti na danú funkciu. Tým strácajú pozornosť, ale sú zároveň prítomné bez toho, aby sme si ich prítomnosť uvedomili. Tieto predmety povyšujú Hrušková a Sceranková na súčasť umeleckého diela, čím spochybňujú ich samozrejmosť a poukazujú na ich intímnu bezprostrednú blízkosť. S Luciou Scerankovou spolupracovala už v roku 2012 na výstave Kalené sklo v žilinskej Galérii Plusmínusnula.

Hruškovej  tvorba nám neponúka jasnosť a čitateľnosť, interpretácia jej diel je náročná. Zmysel býva zakódovaný a je potrebné vynaložiť isté úsilie, aby nám bola idea odkrytá a následne pochopená. Autorka používa veľmi špecifický estetický a vizuálny jazyk, rieši súdobé problémy, chce si zachovať slobodu, v prácach ponecháva rôznorodé impulzy, ktorým nemusíme okamžite porozumieť, keďže volí nové formy a spôsoby vyjadrovania. Úlohou pozorovateľa je dívať sa na jej diela s otvorenou mysľou. To, čo sa nám snaží svojimi dielami sprostredkovať, je „precitnutie, rozpoznanie, odhalenie zraniteľností.“

Alexandra Hollá | Narodená 1989, je historička umenia. Absolvovala magisterské štúdium na FF UK v Bratislave, odbor dejiny umenia. V súčasnosti študuje na Rudolfínskej akadémii v Prahe, ktorá je zameraná na teóriu umenia, znalectvo, aukcie, marketing a umelecké remeslá. Vyučuje dejiny výtvarnej kultúry, divadla, filmu a televízie na strednej umeleckej škole.