TS: Matúš Maťátko

Matúš Maťátko: Hrdinovia práce / Kurátorka: Beata Jablonská / Galéria Čin Čin, Podjavorinskej 4, Bratislava / Trvanie výstavy: 3. 11.- 30. 11. 2017

hp1

Matúš Maťátko: Hrdinovia práce 

Kurátorka: Beata Jablonská

Trvanie výstavy: 3.11.-30.11.2017, oh: 14.00 -18.30

Galéria Čin Čin, Podjavorinskej 4, BA

Matúš Maťátko (1984)  v jednom z  rozhovorov povedal, že keby nebol výtvarníkom, rád by bol archeológom, alebo historikom. Ten, kto pozná jeho práce vie, že záujem o históriu a dejiny umenia jednoznačne ovplyvnil a nasmerovali jeho umeleckú existenciu. Svoj autorský prístup postavil na vstupovaní minulosti do súčasnosti, s autorskou licenciou ironického a vnímavého režiséra. V rokoch 2005 až 2011 študoval  na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v ateliéri voľnej grafiky a ilustrácie profesora Dušana Kállaya. Patril  k tomu typu  nepokojných študentov vyvolávajúcich už počas štúdia „vietor“,  ktorého dynamika a intenzita sa stáva neprehliadnuteľnou vlastnosťou ich tvorby, prístupu k práci a životu vôbec. Dodnes si pamätníci vtedajších školských prieskumov pamätajú na veľké grafiky na banneroch, ktoré spolu s Tomášom Klepochom narušili pokojné vody katedry grafiky, navyknutej skôr na menšie grafické formy.  Štúdium absolvoval  s veľkoformátovými linorytmi, nazvaných Idoly, kde už jasne predstavil prepracovanú vizuálnu skladbu, ktorú postavil na ikonickom zobrazení štylizovaných a naratívnych symbolov,  odvolávajúcich na totalitnú estetiku. Namixované, ale v novom príbehu, kde päťcípa hviezda, kosák a kladivo, busta Stalina, alebo sputnik vystupujú už nie ako  naduté propagandistické symboly, ale parodické skeče netýkajúce sa iba minulosti.

Najnovší cyklus Hrdinovia práce sú ako  novým vykročením, ale zároveň aj  ďalšou možnosťou nadväzujúcou na predchádzajúce témy. Sústredí sa tu ale viac na kultúru zobrazovania hrdinov „socialistickej“ práce, v posúvaní a hľadaní jej aktualizovanej podoby, v kontexte  dnešnej „post“ doby. Práve tá poskytuje autorovi  nekonečné rešeršné pole, v ktorom sa rád pohybuje so záujmom spomínaného historika amateura.  Hľadá zástupné symboly a atribúty, aby ich ako jednotlivé moduly pospájal do podôb nových  Hrdinov práce – metaforických  obrazov, akýchsi podobizní súčasností. Jeho Toxikoman je vlastne alchymista, ktorý mieša esenciu bytia, Pyromancer  je naplnením vizuálnej slasti a Kaskadér je horiacim jazdcom bez hlavy. Známy obraz Miluláša Galandu Madona s dieťaťom je v Maťátkovom prevedení matkou vystavujúca svoje materstvo prostredníctvom selfie. Ako inak ? !

Inou a nie nezaujímavou kapitolou zatiaľ posledného Maťátkovho cyklu je jeho „grafické“ prevedenie. Verný síce grafike, jej nezameniteľnému výrazu postavenom na  vyrývanej výraznej čiare, však nevystavuje grafické listy, ale drevené dosky, z ktorých sa zvykne tlačiť.  Nateraz ako reliéfy, v ktorých  rytá čiara a plocha sú tu fyzicky prítomné a v spojení s farbou sa tu stávajú  obrazom, maľbou,  grafikou a objektom. Ale to je tá energia vetra, ktorá ho  poháňa nezostať na mieste, nebyť spokojný s niečím ustáleným a overeným. Vďaka Matúšovi Maťátkovi a jemu podobných,  je grafika napriek zaväzujúcemu dedičstvu bohatej tradície otvoreným, súčasným a živým médiom.