Artalk.cz

Gesamtkunstwerk Demeter

Prístup Františka Demetera k maľbe je čoraz bytostnejší a performatívnejší. Mária Janušová sa zamerala na niekoľko jeho posledných výstav, ktorým dominoval akt postupného „ničenia“ veľkej časti vlastnej tvorby. Deštrukciu v jeho diele vníma ako prirodzený proces vzniku niečoho nového a nepovažuje ju za hlavný zámer autora – prikláňa sa k interpretácii, že ide viac o snahu hľadať adekvátnu formu, začať znovu od nuly a o autorove vyrovnávanie sa s „vlastnou maliarskou a osobnou históriou“.

DSC_1497

Gesamtkunstwerk Demeter

Koncom augusta a začiatkom jesene tohto roka sa uskutočnili dve výstavy maliara Františka Demetera (*1975). Táto veta znie pre všetkých, ktorí autora poznajú, trochu ako oxymorón, keďže Demeter nepatrí medzi frekventovane vystavujúcich umelcov a už vôbec nie je pre neho obvyklé prezentovať svoju tvorbu v rámci dvoch sólo výstav, medzi ktorými by bol taký krátky časový úsek. Pre neho typická výstavná neaktivita však nie je podmienená tým, že by netvoril, práve naopak. Každá prezentácia pre Demetera znamená, ako sám hovorí, problém, pretože nie je z tých, ktorí opakovane vystavujú tie isté diela. Demeter ku každej výstave pristupuje osobitne, „šije ju na mieru“, vždy pracuje s konkrétnym galerijným priestorom a expozíciu koncipuje ako monumentálnu site-specific inštaláciu.

Takýto prístup si vyžaduje množstvo tvorivého úsilia, koncentrácie, ako aj sústavnej práce v ateliéri. Príprava a inštalácia výstavy autorovi trvá – najmä z hľadiska nedávnych projektov – dlhšie, ako jej samotné prezentovanie v galérii a zväčša ho okrem času, vypätia psychických i fyzických síl stojí tiež nemalé finančné náklady. Nemožno sa mu preto ani diviť, že nevystavuje pravidelnejšie. Pravdou však je, že on ani sám nechce; je to autor večne pochybujúci a lamentujúci nad otázkou, či „to“ (umenie, maľba, výstava) má vôbec ešte zmysel. Tým sa vyčleňuje od väčšiny súčasných umelcov, snažiacich sa preraziť na aktuálnom trhu s umením vytváraním komoditných, plytkých diel bez akejkoľvek vnútornej hodnoty. Demeter stojí akosi mimo dnešného nastavenia sveta a umeleckej prevádzky. Svojím postojom a premýšľaním o umení možno o ňom bez nadsádzky povedať, že pripomína romantického hrdinu, ktorý v sebe večne zvádza imanentný zápas, čo je vlastne maľba a čo znamená byť súčasným maliarom, keď už jednoducho „všetko bolo“.

DSC_1439

Obe tohtoročné Demeterove samostatné prezentácie rozvíjajú jeho autorský program, ktorý stavia na kritickej analýze maliarskeho média. Evidentne nadväzujú na umelcovu výstavu v Krokus Galérii z roku 2014 (NIE ÁNO NIE, kurátorka Gabriela Kisová), kedy autor svoju pozornosť obrátil na zadnú stranu obrazu a jeho rám. Prostredníctvom vytvorenia pohyblivej priestorovej konštrukcie mal za cieľ vyriešiť „problém“ závesného obrazu – oslobodiť ho od galerijnej steny. I keď sa v katalógu výstavy hovorí, že pre Demetera tento projekt znamenal „bod nula“, zo súčasného pohľadu by som skôr povedala, že skutočným „bodom nula“ bola pre autora výstava s názvom Veľké plátno, ktorá sa konala v bratislavskej Galérii 19 (kurátorka Gabriela Kisová). Umelec tu predstavil jednu nadrozmernú site-specific maľbu, ktorá bola „položená“ na podlahe, pričom opisovala pôdorys výstavného priestoru. Obraz bol otočený prednou stranou k zemi, divákovi bola prístupná len zadná strana maľby, po ktorej sa mohol / musel prechádzať. Vytvoreniu maliarskej inštalácie predchádzalo zničenie vyše 50 autorových starších olejomalieb. Aby Demeter mohol z plátien odstrániť maľbu a šeps, musel ich vlastnoručne niekoľkokrát prepierať v horúcej vode. Po vyschnutí jednotlivých plátien ich dal autor zošiť do jedného, a to tak, aby presne pokryl celý galerijný priestor. Následne plátno napínal in situ na rám z použitých líšt, ktoré mu ostali po „zašlých“ obrazoch.

image (2)

Práve Demeterova deštrukcia vlastnej tvorby býva pri tejto výstave akcentovaná ako jej hlavná myšlienka či posolstvo. Podľa môjho názoru však ničenie malieb nebolo primárnym ideovým zámerom autora. Z dejín umenia poznáme nespočetné množstvo umelcov, ktorí kvôli nespokojnosti alebo zlej finančnej situácii svoje dielo buď neskôr pretvorili či úplne zlikvidovali. Nie je to nič nové, dokonca by som povedala, že deštruovanie vlastných diel by malo byť prirodzenou súčasťou tvorby každého uvedomelého umelca, aj keď je určite pozoruhodné, že Demeter ich zničil v celkom značnom počte. Osobne sa mi tu javí byť dôležitejší samotný proces, počas ktorého autor prostredníctvom znehodnotenia svojich starších malieb vytvoril nové dielo. Zároveň tu možno hovoriť o vyrovnávaní sa s vlastnou maliarskou, ako aj osobnou históriou. Všetko vymazať a začať od nuly. Môžeme si len predstavovať, čo Demeter cítil a nad čím premýšľal, keď energicky dostával maľbu preč z obrazov, postupne z jedného plátna po druhom, a to namáhavým ručným prepieraním. Niektoré väčšie formáty vypieral na Kysuciach, uprostred prírody. Keďže nemal k dispozícii umývadlo, plátna pral v potoku, ku ktorému si kvôli vysokému porastu musel najskôr vykosiť cestu. V potoku si následne vytvoril plytkú hrádzu a pozostatky farby z plátien vyškrabával kosákom. To rozhodne svedčí o veľmi cieľavedomej a zanietenej činnosti, akoby stieranie malieb bolo pre neho istým druhom očisťujúcej či liečivej procedúry. Rovnako aj proces napínania plátna na rám, na vytvorenie ktorého autor použil lišty zo zničených obrazov, možno charakterizovať ako istý pokus dať veciam (súčastiam maliarskeho diela) nový zmysel, usporiadať ich podľa vlastného nového poriadku. Napínanie konštrukcie rámu bolo podobne ako prepieranie olejomalieb zdĺhavou prácou, ktorú maliar realizoval počas niekoľkých dní, sám, zatvorený v galérii.

image (3)

Demeter v Galérii 19 umožnil návštevníkovi prechádzať sa po maľbe, čím mu sprostredkoval naozaj neštandardný zážitok – šliapať po umeleckom diele, teda tom „posvätnom“, čoho sa je zvyčajne v galériách zakázané čo i len dotknúť. Pohybom po monumentálnom obraze si divák mohol na rube maľby všimnúť variácie autorovho signovania, názvy jednotlivých diel, rôzne značenia či poznámky, prezrádzajúce umelcove ovplyvnenie hudbou, ako napr.: „I LOVE YOU, DEAD PAINTER“, „UNREALIZED HOPE“, „TALK TO ME“ alebo „WISH YOU WERE HERE“. Zadná strana maľby sa tým javila ako akýsi Demeterov zápisník nadľudského formátu, s veľmi intímnym, clivým obsahom. Na niektorých miestach boli na lištách rámu nanesené prenikavé tóny žltej alebo ružovej, teda farieb, ktoré sa bežne na autorových dielach neobjavovali. Z toho by sme mohli usúdiť, že zadná strana plátna Demeterovi poskytovala väčšiu slobodu; chápal ju zrejme ako niečo, čo ostáva na pohľad skryté, ale zároveň je stále súčasťou obrazu. V jej veľkolepej prezentácii sa tak črtá umelcove gesto, ktorým sa akoby sám predkladá a odhaľuje divákovi i svetu, a to i napriek svojmu introvertnejšiemu charakteru.

Proces tvorby sa pre Demetera stal ešte dôležitejším v rámci jeho ďalšej výstavy nazvanej Nemám nič, ktorá prebieha do 20. októbra v žilinskej galérii Plusmínusnula (kurátor Fedor Blaščák). Autor sa tu rozhodol vrátiť k základom maliarskej disciplíny, a to prostredníctvom maľby figurálnych portrétov. Pre túto činnosť si vo výstavnom priestore vytvoril site-specific inštaláciu z rámových líšt, ktoré mu zostali z predchádzajúceho projektu, vďaka „vypieraniu“ a sťahovaniu malieb z rámov. Môžeme si tým uvedomiť, že obidve umelcove výstavy sú vzájomne prepojené a kontinuálne na seba nadväzujú. Už i samotné rozhodnutie navrátiť sa ku klasickej portrétnej maľbe bolo evidentne spôsobené „bodom nula“, akýmsi čistým štítom, ktorý získal zničením svojich obrazov a ich pretvorením v nové dielo. Mohutnú drevenú konštrukciu, do ktorej sú vložené menšie plátna, možno jednak vnímať ako špecifickú formu maliarskeho stojana a zároveň aj ako skelet rámu, vymedzujúci hranice expandovaného obrazu. V tejto konštrukcii Demeter počas štyroch týždňov realizoval maľbu portrétu podľa živého modela, ktorého zachytával z rôznych zvláštnych polôh. Maliar i model boli situovaní do vnútra rámovej konštrukcie alebo jej bezprostrednej blízkosti. Spoločne s rámom tým vytvárali určitý typ performatívneho obrazu, zachytávajúci variabilné modelové situácie vznikajúce pri akte portrétovania, kedy umelec alebo portrétovaný stál, sedel, čupel či ležal.

 

15_©-2017-Peter-Snadik_94A1995-1060x707

Ako techniku si Demeter zvolil olejomaľbu, teda tradičnú maliarsku techniku, ktorá je typická svojím terpentínovým zápachom a kvôli jej dlhému zasychaniu je potrebné byť s maľbou trpezlivý a pracovať postupne. Autor si pri portrétovaní odoprel využívať akékoľvek digitálne technológie, jedinou pomôckou mu bola kresba. Z tohto Demeterovho striktného návratu k maliarskej tradícii možno vyčítať aj určitú formu reminiscencie na jeho štúdium u profesora Jána Bergera, ktorý bol známy odmietaním používania nových technologických prostriedkov pri maľbe. Je nutné ešte dodať, že Demeter nemal v úmysle vytvárať realisticky presnú podobizeň, skôr ho podľa mňa zaujímala daná situácia a istý druh vzťahu, ktorý vznikal a prebiehal medzi umelcom a modelom pri akte portrétovania. Keďže sama som sa stala jednou z portrétovaných, môžem povedať, že je to naozaj veľmi zvláštny, intímny až psychologický moment, keď máte pocit, že do vás maliar vidí a stále viac a viac vás odhaľuje.

Z určitého uhla pohľadu  možno povedať, že Demeter si v galérii vytvoril vlastný ateliér, v ktorom sa zabýval, fajčil, spával a počúval pre neho typickú „temnú“ hudbu. Vznikol tu typ environmentu, pozostávajúci z rámov, obrazov, modelov, so stopami farieb, váľajúcimi sa štetcami a prenikavou vôňou terpentínu. I keď je autor často spájaný s termínom expandovaná maľba, podľa môjho názoru uvedené dve výstavy, rovnako i niektoré jeho predošlé projekty dokazujú, že termín nie je dostatočný. Skôr by som tvrdila, že Demeterova maľba alebo celkový spôsob maliarskeho uvažovania nie je len expanzívny, ale je totálny. Najmä pri výstave v Plusmínusnula možno hovoriť o princípe gesamtkunstwerku, keďže Demeter v galérii syntetizuje viacero umeleckých foriem a estetických rovín do jedného monumentálneho performatívneho diela. Komponovanie výstavy ako procesu maliarskej tvorby, vytvorenie si vlastného ateliérového prostredia uprostred galérie, pridanie performatívneho rozmeru, narúšajúceho klasický statický obraz, poukázanie na vzťah alebo situáciu medzi aktérmi portrétu – maliara a modela, ako aj vždy prítomná hudba, tabak či terpentín: týmito parametrami Demeter nielenže hranice maliarskeho média prekračuje, ale zároveň ich ruší a ukazuje, ako ďaleko sa dá zájsť v uvažovaní o maľbe a čo všetko môže byť a tvoriť obraz.   


František Demeter: Nemám nič / Kurátor: Fedor Blaščák / Plusmínusnula, Hurbanova 11, Žilina / otvorenie výstavy: štvrtok 21. september 2017 o 18:00 hod / výstava potrvá do ± 20. október 2017


foto: Peter Piovarcsy, Vlado Zábel, František Demeter, Peter Snadík

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *