TS: Peter Jánošík

Peter Jánošík – PARAFA 20017 / kurátor: Rastislav Podhorský / PHOTOPORT, Rovniankova 4, Bratislava / Vernisáž: 12. októbra o 18:00 hod. / trvanie výstavy: 12. október – 2. november 2017

 

Photoport_pozvanka_Janosik

PETER Jánošík – PARAFA 20017

12. október – 2. november 2017

otvorené utorok / piatok 16:00–19:00

PHOTOPORT, Rovniankova 4, Bratislava

Vernisáž: 12. októbra o 18:00 hod.

Pri pohľade na predstavené diela nie je ťažké nadobudnúť dojem, že Peťo Jánošík sa musí pohybovať vo svojej každodennosti veľmi vnímavo a vo svojich obrazoch zasa veľmi slobodne. Pokúsme sa to považovať za význačné rysy tohto výtvarníka, pretože ich podľa mňa rozvíja výnimočne dôsledne, takže predurčujú vyznenie celej jeho tvorby.
Na jednej strane totiž nie je nič, čo by si Peťo nevedel z okolitého sveta – z prostredia v ktorom sa pohybuje (kde tvorí, pracuje, oddychuje) – všimnúť a skôr či neskôr to pretaviť do obrazu v podobe figuratívnych prvkov (predmety, prostredia, osoby, atmosféry). Tieto figuratívne prvky pochádzajú z mimoumeleckého prostredia, sú teda nutne závislé od Peťovej každodennej vnímavosti a citlivosti na svet okolo seba. Figuratívne prvky sú vyhotovené s nemalou túžbou po zobrazovaní. Ale na druhej strane platí, že v jeho dielach nachádzame zároveň aj nefiguratívne prvky – tvary, štruktúry a farby –, ktoré mu môže ponúkať, v tomto prípade ani nie tak každodenný život, ako skôr obraz sám a jeho nevyčerpateľné možnosti. Peťo im vie dať veľký priestor, nezotročuje ich  figuratívnosťou a necháva ich naplno vyznieť vo svojom vlastnom nezávislom priestore maľby a kresby. Táto rýdzo výtvarná, od reprezentácie oslobodená, nefiguratívna „syntax“, je závislá výlučne od vybranej techniky, podložky a zvolenej metódy, a je teda závislá od Peťovej otvorenosti voči dianiu výtvarného jazyka samého. Aj v odovzdanosti a otvorenosti tomuto dianiu spočíva Peťova výtvarná sloboda. Umná, akoby ľahká, a svojrázna kombinácia týchto dvoch veľkých, výrazne rozvinutých, senzitivít tvorí podľa mňa dve základné osi, v medziach ktorých možno zaznačiť súradnice jednotlivých diel.
Napriek veľkej diverzite Peťovho výtvarného jazyka, tohto autora nemožno zaradiť medzi výtvarníkov-analytikov, triediacich a oddeľujúcich jednotlivé vrstvy syntaxe obrazu. Naopak, Peťo je veľký syntetik, dokonca aj vtedy, keď nechá samého seba roztrieštiť na kvádri (pripomínajúcom obetný oltár). Teda napriek veľkej diverzite sú, zdá sa, jeho diela pretkané jednotným sústredeným naladením, sú opakom roztrieštenosti a spája ich medzi sebou akási neviditeľná niť, ktorá všetko drží pohromade. Pokúsiť sa priblížiť k „peťovstvu“ týchto diel nie je ľahkou úlohou. V každom prípade: Peťova tvorba má charizmu. Nie (len) štýl, ale charizmu: určitú stopu osobnej zaangažovanosti, vyzretej priamočiarosti, stopu sústredenia, dôkladnosti, presnosti, a starostlivosti o všetky jej zložky.
Nemožno však ostať pri tejto citeľnej harmónii, ktorá na nás z jeho diel sála, pretože by sme sa museli tváriť, že tu nikde nie je prítomný žiadny zápas. Určite je a je otvorený, je priamo explicitne prítomný v mnohých dielach. Tým sa dostaneme aj k najdôležitejšej, žiaľ, nie pre každého výtvarníka možnej syntéze – s dávkou odvahy povedané: syntéze života a tvorby.
Divák nemusí zistiť, že na mnohých Peťových prácach je zobrazený on sám. V sérii výrazne figuratívnych malieb na lepenke, ktoré vznikli v Prahe v roku 2014 sa Peťo situoval do pozície, ktorá v citeľnej strnulosti tak trochu pripomína atmosféru Kafkovho románu Proces (súvislosť medzi Prahou a Kafkom ponechajme náhode), kde priestor osobnej slobody pána K. je tak trochu komicky a tak trochu tragicky ohraničovaný absurditou zákona. Pripustime, že v rámci tejto série ide iba o formálnu a nie úplne presnú podobnosť v zachytenej atmosfére. No na jednom z neskorších kľúčových diel s názvom Parafa, sa táto absurdita objavuje veľmi jasne a to v podobe vyhrotenej konfrontácie s byrokraciou, presnejšie s tým, čo od nás najčastejšie byrokracia vyžaduje: vlastnoručný podpis – parafu. Na vysvetlenie: Parafa je rýchly, skrátený podpis, ktorý zachytáva už iba náznaky z niektorých dominantných písmen v mene a píše sa jedným svižným „nervným“ švihom pera. Parafou sa zväčša nepodpisujú obrazy, ale formuláre v bankách, tlačivá na úradoch a oficiálne dokumenty. Parafa je tak chtiac-nechtiac stopou toho, koľko podobných tlačív sme už v živote museli podpísať, aby sme sa dopracovali k jej bravúrnemu štýlu. Na tomto diele sa tiež štyrikrát kopia hromady (ešte nepodpísaných) tlačív a na nich – štyrikrát – leží ľudská figúra (opäť ako na obetnom oltári), nad ktorou je vyhradené miesto pre výrazný žiarivý podpis vyhotovený modrým guľôčkovým perom. Jeho surovosť v porovnaní s okolitou vrstvou grafitovej kresby je značná, no vyvážená symetrickým umiestnením do stredov štyroch stien. A sloboda je niekde „za plotom“. Ako Peťo skonštatoval: bol v istej chvíli jednoducho veľmi frustrovaný z nekončiacej hŕby podpisových formulárov. Ako sa asi dá tvoriť v situáciách, kedy je výtvarník zahltený neznesiteľnými a nekonečne banálnymi povinnosťami, ktoré vyžadujú priveľa energie na to, aby sa nepodpísali na chuti tvoriť? Jedným z riešení je tieto dve polohy života striktne oddeľovať. To však, nazdávam sa, nie je Peťov prípad. Druhým riešením je aktívny boj za rozšírenie vlastnej senzitivity aj na túto oblasť. Ako sa Peťovi darí rozširovať vlastnú citlivosť aj tam, kde sa predpokladá skôr pragmatický postoj, možno teda dobre ilustrovať práve na vybranom probléme písma.
Paradoxne, Peťo Jánošík dobrovoľne a rád „značkuje“ svoje diela či už pečiatkou s dátumom, alebo aj jednoduchými iniciálami „P. J.“, zväčša v podobe červenej pečiatky, a k tomu pridáva aj vlastnoručný podpis. Celkovo tak možno rozlíšiť niekoľko spôsobov akými „koketuje“ s písmom a znakmi všeobecne, ako ho má rád, a tiež prípady, kedy s ním zápasí. Písmo, tak ako k nemu pristupuje, je podľa mňa zároveň treťou inštanciou, jedným z medzipriestorov nachádzajúcich sa medzi figuratívnosťou (kedy presne dokážeme vec rozpoznať) a nefiguratívnosťou (kedy nemáme čo rozpoznávať). Niekedy sa tu ocitáme v blízkosti piktogramov, alebo japonského znaku, inokedy na hranici medzi lineárnou konštrukciou, skeletom, detskou preliezačkou a paličkovým písmom abecedy, kde ťažko odlíšiť jedno od druhého. Sme na hranici medzi obrazom a písmom, medzi škvrnou a rozpoznateľným tvarom (podobne ako u Henriho Michauxa), sme na hranici čítania/dívania sa, bez toho, aby sme sa mohli rozhodnúť pre jednu z možností. V aktuálnej inštalácii vidíme ako táto črta prerástla aj do reálnych kovových konštrukcií nosičov diel. Inokedy sme potešení jeho spôsobom značkovania svojich diel, ktoré rozširujú jeho výtvarný cit aj na signatúru a datovanie – dôkaz, že pre Peťa nič nie je podružné, pričom v tejto dôslednosti nie sme ďaleko od Japonska a spôsobu akým si ľudia ďalekého východu vážia kresbu (každú kaligrafiu sprevádza výtvarne vypracovaná pečiatka a prácna adjustácia). A napokon: Vidíme spurnosť a neochotu s akou ponúka svoje písmo byrokratickému aparátu, ale zároveň, sme svedkami spôsobu – a to považujem vôbec za najdôležitejšie – ako nájsť z toho cestu von prostredníctvom umenia, ako si ten podpis znovu privlastniť, potom čo sa stal odcudzeným. A je to dôležitá križiacka výprava, pretože ako výtvarník vie, že aj vlastný podpis je nositeľom niekoľko-tisícročnej kultúry, a nič nie je len tak. Peťo tu podľa mňa obracia (v sebe) administratívu proti sebe samej aby aj z nej získal slobodu opätovnou premenou úradníckej estetiky na „výtvarno“.
A keď hovorím, že divák nemusí vedieť, že pri mnohých figúrach ide o zobrazenie autora samého, je to preto, lebo Peťo zo situácií, ktoré zažíval vyťažil čosi neosobné: z Peťa sa stala figúra na obraze, jeden z jeho „panákov“ ako tieto postavy nazýva. Napriek zdaniu, také niečo nie je prejavom egocentrizmu, ale jeho presným opakom: Vyžaduje si to veľkú dávku nadhľadu, v ktorej sa zo „mňa“ stáva „jeden z mnohých“. Akoby sa Peťo sám sebe náhodou udial. Mám pocit, že Peťo ako výtvarník je schopný svojou tvorbou dospieť k takejto odovzdanosti a otvorenosti, čím sa rozvíja jeho vnútorná sloboda. Tvorba tak nie je oddelená od iných stránok jeho života, pretože pre neho nie je únikom z reality, ale jej predĺžením, rozvinutím, zaujatím postoja a zintenzívnením atmosféry, a preto je pretkaná onou pokojnou charizmou.

Rasťo Podhorský


Peťo Jánošík (1988)  žije a tvorí v Banskej Štiavnici. Pracuje v miestnom antikvariáte, venuje sa kníhviazačstvu a pôsobí ako stredoškolský učiteľ.

Výstava je realizovaná s podporou FPU a Bratislavského samosprávneho kraja

Kontak: Filip Vančo 0903 374 603

https://www.facebook.com/photoportgallery

Zámerne sa tu chcem vyhnúť termínu „abstraktný“, pretože ho považujem v tomto prípade za nedostatočný. Zároveň by bolo istou komplikáciou použiť termín figurálny ako protiklad voči figuratívnemu v duchu Lyotardovho a Deleuzovho chápania, hoci by to bolo v podstate správne.