Artalk.cz

Veľký formát

Banská St a nica Contemporary odprezentovala v Banskej Štiavnici už niekoľko veľkoformátových projektov. Vo výstave Anetty Mony Chişi a Lucie Tkáčovej sa odráža tento formát aj v samotnom názve. Damas Gruska poňal svoju recenziu ako esej, v ktorej vyzdvihuje mimo iného to, že si autorky všimli nenápadné dvere a rozhodli sa z nich urobiť kľúčový bod inštalácie, ktorý doslova otvára ďalšie tajomné priestory a divákovi poskytuje možnosť uzrieť posledný záchvev „posmrtného života displeja telefónu“.

VF5

Veľký formát

Popravde, nikdy som si ich nevšimol. A to som tam bol veľa krát. Dokonca viac krát sa priamo díval smerom na onú stenu. Na miesto pre Veľký formát. A ten ich ani nie vždy zakryl. Jedny z mnohých dverí staničnej haly v Banskej Štiavnici. Jedny z dverí a okienok, ktoré už dávno stratili svoj význam. Iste, ešte niekam vedú, sem tam sa niektoré z nich otvoria. A zatvoria. Ale asi nenávratne sú preč časy, keď sa denne halou premleli stovky ak nie tisíce cestujúcich.

To inak vyzerá nefunkčnosť rozbitého telefónu. Nie model „swarovski“, displej pretkaný pradivom prasklín, no stále „živý“. Mám na mysli to, keď je „prístroj mŕtvy“ – termín prebratý z jedného kostrbatého prekladu návodu k elektronike. Keď je ako memento mori virtuálneho sveta, do ktorého nám predstavoval jedny z dverí.

VF2

Anetta Mona Chişa a Lucia Tkáčová sa dlhodobejšie venujú skúmaniu týchto zabuchnutých dverí. Elektrický impulz dokáže vzkriesiť „čierne zrkadlo“, pixle telefónneho displeja sa rozsvietia tam, kde pletivo spojení neostalo nadobro popretŕhané. Vznikne náhodný obraz, nie je už v našich silách dopredu zistiť jeho podobu. Už je i ťažko vytýčiť hranicu, či vzniknutý tvar je digitálnym dielom hardvéru, softvéru alebo len staromódneho analógového elektrického prúdu. Je nám to podobne záhadné ako keď sa roku 1780, pri experimentovaní s „elektrinou“, začalo šklbať stehno žaby pred užasnutými očami Taliana Luigi Galvaniho.

Začalo to teda veľkoplošným printom, jedného z takýchto zábleskov „posmrtného“ života displeja telefónu. Obalil dvere vedúce „kamsi dozadu“. Tam v kúte, tam niekde vľavo dole. Falošné a iluzívne ako virtuálna realita. Od nich sa rozbiehajú lúče napnutých drapérií. Začínajú tam, kde končí print. Farebne kopírujú jeho hranice. Vedú od náhody k precízne dohľadaným látkam.

VF4

Alebo naopak? Čosi na spôsob „slávnostnej výzdoby“, čakania na niečo významné, čo má ešte len prísť. Kvôli čomu bola hala nastrojená. Všetko to smeruje do stredu, k tomu na okamih oživenému elektronickému odpadu? K slnku, ktoré to celé jasavo ožiarilo alebo sa zrúti do čo chvíľa apokalypticky kolabujúcej budúcej čiernej diery?

Návštevníci, náhodní či cielení, budú rok chodiť okolo. „Vydumovať“, či slávnosť staničnú prepásli, alebo sa je na čo tešiť. Niektorí si možno ani nevšimnú, z čoho či kam smerujú pestrofarebné lúče. Keď skončí krátka štiavnická turistická sezóna, keď bočné svetlo sklobetónových okenných výplní nasvieti pestrofarebný vejár žiarivých farieb, kontrastujúci s ponurým staničným okolím, sotva si niekto spomenie na zaprášené budovateľské i cestovateľské nadšenie Trate mládeže, ktorej bola stanica konečnou.


Anetta Mona Chişa a Lucia Tkáčová / Banská St a nica Contemporary, Trate mládeže 6, Banská Štiavnica

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *