Aké matky, také Katky

Kurátorka a teoretička umenia Ivana Moncoľová vo svojom texte reflektuje komplexne sériu putovných výstav v troch slovenských regionálnych galériách "Aká matka, taká Katka" sochárky Erny Masarovičovej a jej dcéry Kataríny Kissoczy, ktorá výstavu iniciovala a pripravila spolu s kurátorkou Elenou Porubänovou. Po Oravskej galérii v Dolnom Kubíne a Galérii Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne je výstava aktuálne do nedele 27. augusta 2017 prístupná v Galérii Jána Koniarka v Trnave. Výstavu dopĺňa samostatná fotografická výstava Antona Sládeka, ktorý ateliér Erny Masarovičovej aj s jej ústrednou aktérkou fotografoval sústredene od 60. rokov. 

Aké matky, také Katky

Kurátorka a teoretička umenia Ivana Moncoľová reflektuje sériu putovných výstav v slovenských regionálnych galériách "Aká matka, taká Katka" sochárky Erny Masarovičovej a jej dcéry Kataríny Kissoczy, ktorá výstavu iniciovala a pripravila spolu s kurátorkou Elenou Porubänovou. Po Oravskej galérii v Dolnom Kubíne a Galérii Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne je výstava aktuálne do 27. augusta 2017 prístupná v Galérii Jána Koniarka v Trnave. Výstavu dopĺňa samostatná fotografická výstava Antona Sládeka, ktorý ateliér Erny Masarovičovej aj s jej ústrednou aktérkou fotografoval sústredene od 60. rokov.

Aká matka, taká Katka je séria výstav už nežijúcej sochárky Erny Masarovičovej  (1926 – 2008), ktorá bola jednou z prvých troch absolventiek oddelenia sochy na bratislavskej VŠVU a jej dcéry Kataríny Kissoczy (1956). Erna Masarovičová si na začiatku 60. rokov 20. storočia spravila zváračský kurz a zváranie, ohýbanie plechov sa stalo jej východiskovým technologickým spracovaním. V ére prvej polovice 60. rokov toto nóvum nepoužívala iba ona. Technológia bola v tom čase inšpirujúca aj pre Andreja Rudavského, Rudolfa Uhra. Veľkým kritikom tém či figúra a abstrakcia, alebo či je správny materiál kovový plát alebo drevo bol literát a aj v tom čase vplyvná osobnosť výtvarnej/vizuálnej kultúry Dominik Tatarka. Zastával tradičné postoje figurálnej sochy a za správny materiál považoval drevo. Tatarka živo a agresívne diskutoval o úlohe sochy na stránkach Kultúrneho života. (TATARKA, D.: Vyznanie sochárom. In: Proti démonom. Výber statí o literatúre a výtvarníctve. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1968, s. 418. Pôvodne In: Kultúrny život, 23, 1968, č. 2, s. 3.)

Už v tej dobe Erna Masarovičová však nasmerovala svoju tvorbu a myslenie o soche a priestore rozdielne. Namiesto ťažoby veľkých objemov sochy Masarovičová ponúka výzvu pre inteligentného a hravého diváka. Svoje diela vytvorila ako priestorové pláty (napríklad strihané oceľové pláty), zvárané, vytvárajúce vymedzenie priestoru a výsledok. Jej myslenie údajne vychádza z jej stredoškolských štúdií a záujmu o šitie a tvorbu strihov. K tvorbe sôch používala papier a nožnice, z ktorých vystrihovala modely prepájané do priestoru, ktoré boli predobrazom reálnych sôch, alebo ich malých štúdií. Svoju prácu po postavení ateliéru na Gorazdovej ul. v Bratislave sústredila na malé zákazky vo verejnom priestore a na voľnú tvorbu. Jej celoživotnú prácu zhodnotila aj monografia s názvom Erna Masarovičová (2012, vydal Ateliér.EM). K vydaniu ju pripravila dcéra Katarína Kissoczy, s vyčerpávajúcimi textami historičiek umenia Ľuby Belohradskej a Ágnes Schramm.

Celkovo sa propagácii diela E. Masarovičovej venuje hlavne jej dcéra, sochárka a dizajnérka K. Kissoczy, ktorá v priestoroch domu a ateliéru na Gorazdovej ul. v Bratislave realizuje každú jeseň sympózium Erny Masarovičovej, na ktorom sa zúčastňujú  sochári a šperkári z rôznych krajín. Tento rok sa bude konať v termíne 6. – 16. septembra 2017, vtedy je možné navštíviť Ateliér EM a zároveň náprotivnú komunitnú záhradu, v ktorej návštevníci môžu vidieť aj realizácie z predošlých ročníkov sympózia.

Kissoczy iniciovala a aj inštalačne pripravila výstavu dvoch autoriek – seba a svojej mamy pod názvom Aká matka, taká Katka. Výstava obsahuje z pozície Erny Masarovičovej sériu jej abstraktnejších prác (torzá tiel), ako aj jasnejšie identifikovateľné figúry zvierat a vtákov, čo bolo tiež časťou Masarovičovej celoživotnej témy. Príťažlivosť pre sochárku je skôr esteticko-tvarová, a hľadačská: ako dosiahnuť a nemimeticky sprostredkovať tvar exotických zvierat a dať im podobu vo svojom technologickom, sochárskom zaujatí. Motív tvorby, kedy sa z inštinktívneho a prácneho stáva reálne. Silnejšie naplnenie majú figurálne diela, zobrazujúce vzťahy – ako vlastné, tak aj niekoho iného. Je to čiastočne celoživotne neprogramovo saturovaná téma, zahalená vlastnou kryptológiou figurálnych skratiek a neordinérnych tvarových riešení.

Katarína Kissoczy si váži tvorbu svojej mamy. Masarovičová nemala posmrtne samostatnú výstavu, bola súčasťou výstavy Sochárky (výber osobností česko-slovenského sochárstva) v Slovenskej národnej galérii (apríl – august 2015, kurátorka V. Büngerová), neskôr v inštalačnej repetícii Východoslovenskej galérie v Košiciach (2016). Preto je pochopiteľné, že sa dcéra po zosumarizovaní matkinej tvorby prikláňa aj k spoločnej výstavnej praxi. Masarovičovej diela sa vyznačujú kultivovanosťou a na rané 60. roky aj experimentátorským nadšením. Uchovávajú si ale aj istý modernistický ráz. Jej dielo je zreteľne ukotvené v 60-tych rokoch, pričom tvorba má viac ako päťdesiatročnú prax. Prezentácia zo strany vlastnej dcéry je splatením dlhu nielen autorke Masarovičovej, ale aj slovenskej umenovede, navyše so ženskou aktérkou, na ktorú si v poddimenzovanej umenovednej slovenskej scéne nemá kto nájsť čas. Je to tvorba, ktorú je možné dôstojne študovať a prezentovať ďalej. Nie je dôvod, aby ostávala v tieni slávy skupiny Galandovcov, Rudolfa Uhra, alebo osobností, ktoré sa vybrali neoavantgardnou cestou.

Katarína Kissoczy prezentuje zároveň aj parciálne svoju tvorbu, ktorá je spriaznená s jej pražským školením, interiérovým dizajnom, výtvarnou scénou prelomu 80. a začiatku 90. rokov, nadšením pre postmodernu, s impulzami v architektúre. V jej tvorbe poznačenej dobou, kedy vstúpila na výtvarnú scénu, je zároveň aj niečo, s čím pracuje ako s tajnou ingredienciou, odovzdanou z matky na dcéru. Ide o prácu s kovovými aj odpadovými perforovanými plátmi, ktoré Kissoczy používa ako základný výstavbový prvok svojich veľkorozmerných priestorových diel. Rozdiel medzi tvorbou EM a KK je veľký, každá vychádza z iného obdobia a každá pracuje s inou predstavivosťou o soche. Pre mňa má Masarovičová nielen v mierke, ale v uvažovaní nad výsledkom prívetivejší, intímnejší charakter. Je ale očividné, že každá krištalizuje mentálne svoju tvorbu v inom období, Katarína Kissoczy je všeobecnejšia v témach a viac ju ovplyvnil interiérový dizajn. Erna Masarovičová je viac utiahnutá do seba. Výstavne nejde o konfrontáciu, dokonca ani o spriadanie kontinuity, z čoho Kissoczy vychádza. V tomto je štruktúra výstavy mierne neukotvená. To nedokáže ustáť ani kurátorka Elena Porubänová. V takýchto kontextoch očakávam väčšie zainteresovanie kurátora/ky, aby výsledná výstava vyznela v prospech oboch.

Hmota a objemovosť, s ktorou pracujú obe autorky nemá v súčasnosti obdobu. Masarovičová dobre zastupuje veľký časový úsek svojej tvorby, ako aj malý objekt a aj monumentálnu sochu. Od tohoto aspektu sa dávno ustúpilo (z priestorových, finančných a iných pohnútok). Masarovičová je dokladom aj toho, že tvorba a práca umelca je aj o výdrži, kontinuite, nevzdávaní sa. Zvlášť pri sochárke, ktorá nemá po boku manžela sochára, je to neoceniteľný aspekt.

Foto: Ivana Moncoľová

Erna Masarovičová, Katarína Kissoczy / Aká matka, taká Katka / Kurátorka: Elena Porubänová / Galéria Jána Koniarka – Kopplova Vila / Trnava / 13. 7. - 27. 8. 2017