Artalk.cz

Stret očakávaní

Ivana Moncoľová píše o reprezentácii na 57. bienále umenia v Benátkach, kde v pavilóne Českej a Slovenskej republiky vystavuje Jana Želibská projekt s názvom Swan Song Now (Labutia pieseň). Reflektuje očakávania teoretickej obce a realitu výstavy v prospech samotnej autorky. Inštaláciu je možné si pozrieť do 26. novembra 2017 v priestoroch benátskeho Giardini.

swan_song_now1

Stret očakávaní

Reči

Jana Želibská (1941) sa stala na základe otvoreného výberového konania so svojím projektom Swan Song Now (Labutia pieseň) reprezentujúcou osobnosťou v pavilóne Českej a Slovenskej republiky na 57. bienále umenia v Benátkach pre rok 2017. Členovia poroty a proces výberu je v krátkosti zhrnutý na webe Slovenskej národnej galérie.

Vieme, že po dohode s NG v Prahe sa každá krajina/národná inštitúcia podieľa na organizovaní výtvarného bienále systémom striedania sa. Organizácia výtvarného bienále tak na Slovenskú národnú galériu v Bratislave pripadá každý piaty rok. K tomuto konsenzu sa dospelo po tom, ako model vystavovania českého umelca/kyne a slovenského umelca/kyne v spoločnom pavilóne nedosiahol prirodzenú koezistenciu, často s dohrou cez vybavovanie si názorov v médiách.

Slovenská národná galéria stavila na Janu Želibskú, ktorá sa v niekoľkých ostatných kurátorských kooperáciách s Luciou Gregorovou Stach (v At Home Gallery v Šamoríne v októbri 2016 s názvom Čas letí … Sporte si ho!, v Soda Gallery v Bratislave v apríli – júni 2016 v kooperácii so svojou dcérou Dominikou Horákovou Ličkovou na výstave Nebuď labuť) vrátila k tvorbe priestorových inštalácií. Nadviazala tak na svoju tvorbu z 90. rokov 20. storočia. Pripomínam, že Jana Želibská mala v roku 2012 – 2013 samostatnú sumarizujúcu výstavu s názvom Zákaz dotyku! v Slovenskej národnej galérii v Bratislave (tiež v kurátorskej koncepcii Lucie Gregorovej Stach a Vladimíry Büngerovej). Pri registrovaní dvoch výstav v roku 2016 v Šamoríne a v Bratislave je výsledok na 57. bienále v Benátkach zrejmejší, pochopiteľnejší vzhľadom na formu (Želibská rozvíja fragment z výstavy v Bratislave) i vzhľadom na obsah (venuje sa výpovediam o abstraktných myšlienkach ako je čas, temporalita a pod., čo riešila aj na výstave v Šamoríne).

Jana Želibská (1941, rok narodenia uvádzam zámerne) je predstaviteľkou slovenskej neoavantgardy bratislavského okruhu umelcov. Mužský rod tvaru umelec je namieste, keďže bola jedinou ženou v tomto nesúrodom okruhu tvorcov. Lepšie povedané, bola prvou predstaviteľkou, ktorá sa venovala umeniu akcie a umeniu inštalácie veľkých rozmerov. V prvej polovici šesťdesiatych rokov ju, tak ako mnohých, zasiahol pop-art. Podľahli mu aj Jozef Jankovič či Július Koller, no ten sa už v zárodku tvorby z tohto prúdu vytratil. Tieto mená sa objavujú aj vo výbere výstavy International Pop (Walker Art Center Minneapolis/St. Paul, Dallas Museum of Art, The Philadelphia Museum of Art a ďalšie) – tiež zastrešenej kurátorkou Slovenskej národnej galérie Luciou Gregorovou Stach. Pop-artovým tendenciám podliehala však Jana Želibská v náznakoch trochu dlhšie – jej ručne maľované panely so ženskými symbolmi, zveličovanie, šteklenie pri porovnávaní princípov mužských a ženských. Pohľad NA NEHO bol pre ňu vždy komentárom a paralelou súčasne.

swan_song_now2

Exteriérové aktivity Snúbenia jari (1970) v prírode Dolných Orešian predznamenali začiatkom 70. rokov 20. storočia nielen výmenu sterilného priestoru galérie za exteriér, ale najmä dobu, ktorá si vynútila súkromné aktivity mimo inštitucionálny rámec. Pop-artovo zjednodušené ženské telo, kde je symboliku (a jej dodatky) nutné čítať inak ako prvoplánovo lascívne, sa javí aj ako dopovedanie toho, že Jana Želibská bola a je prvou feministickou autorkou v slovenskom kontexte od neoavantgardných šesťdesiatych rokov. V 90. rokoch 20. storočia obnovila galerijnú prezentáciu v duchu súdobého doháňania západného módu (áno, vtedy sme hovorili o „west and the rest”).

Prezentácia nových diel čerpala z úvah o esenciálnosti rodu, materiálne využívala časť prefabrikovaných vecí – busty, umelé trávniky, neóny, ostnaté drôty, ale aj prírodniny (zem), video, nájdené objekty – často doplnené videoprojekciou (samozrejme na televízore), venovala sa produkcii jednoduchých videí. Súkromné a intímne „artpieces“ z obdobia normalizácie nahrádza veľkodušnosť slobody a jej očistených inštitúcií v 90. rokoch. Želibská stupňuje v tejto dobe výstavné prezentácie inštaláciami artificiálneho charakteru, do nich vstupuje spomínané video, fotografia a isté symboliky, ku ktorým sa vracia aj dnes. Ako sa však posúva význam „art pieces“ k veľkým inštaláciam, nastáva aj mentálny posun autorky. Upúšťa od gendrových protovtipov a prechádza k artikulácii abstraktných tém: k dočasnosti, telesnosti, konštruuje nové významy s novou symbolikou. Okrem komparácie on a ona, dualistického rozmýšľania, nadväzuje na symboliku výkladu vtákov ženského rodu: sliepka (v inštalácii Posledné kŕmenie, 1992 – 1993), labuť (od 1981). Podľa intenzity umeleckej práce a galerijných prehliadok je treba pripomenúť, že Jana Želibská a jej práca sa silno ukotvuje aj v 90. rokoch 20. storočia. Preto je zrejmé, že ak je jej doterajšia práca zasadená v artificiálnych inštaláciách, v slabosti pre svetielka a majáky, dievčenské portréty či vo fotografii alebo vo videu, nedá sa očakávať umenie naozaj súčasné v zmysle média, či v zmysle posunu k iným intermediálnym presahom. Je logické, že ak sa umelkyňa cíti silná v tom, čo robila naozaj v aktívnej fáze svojho života, asi ťažko môžeme dúfať v niečo ako „fly to the moon and back“ či artikuláciu „denných žurnalistických tém“. Slovné spojenie „súčasné umenie“ sa používa v umenovednej spisbe od 60. rokov 20. storočia, robiť si nároky na priamejšiu aktuálnosť k súčasnoti, k jej „veľkým problémom sveta“, je skôr problémom očakávaní, než zváženia možností.

Realita

Svoje dojmy a poznatky zo slovenskej účasti na 57. bienále výtvarného umenia v Benátkach, v pavilóne Českej a Slovenskej republiky v benátskych záhradách Giardini som si nechala bez ovplyvňovania vygenerovať tak, ako na mňa prezentácia Jana Želibská: Labutia pieseň vplývala v danom čase a mieste, v prvý deň otvorenia bienále pre verejnosť 13. mája 2017. Pri príchode do Giardini nebola samozrejme Želibskej prezentácia prvoradým cieľom, pavilón sa nachádza takmer na „pavilónovej highstreet“ v tesnej blízkosti vždy dobre pripravených prezentácií iných štátov. Áno, tentoraz na všetkých úrovniach bodoval nemecký pavilón. Divácky záujem sa zrkadlil v nekonečnom rade ľudí, všetko ostatné zostalo v rámci triviálnych diskusií. Aj vážne udeľovanie zlatých levov bola len vplyvná, čoraz viditeľnejšia lobby veľkých súkromných (najmä amerických) galérií.

swan_song_now3

Hektika prvého dňa určeného pre verejnosť pritiahla všetkých tých, ktorí dychtivo túžili vidieť všetko a naraz. Na veľkých prehliadkach je čas na pozeranie diel naozaj krátky, divák neudrží pozornosť na 12-minútovom videu, preto je inštalácia J. Želibskej v poriadku nielen z hľadiska výpovede, ale aj z hľadiska priestorového riešenia architektúry pavilónu. Nikdy sa tu nevymyslelo nič lepšie ako site-specific inštalácia a tie tu aj najlepšie fungovali. Pri vstupe do pavilónu je v exteriéri umiestnený priehľadný plexisklový box, v ktorom sa nachádzajú poprepletané lodné laná. Na plexisklovom boxe je položený blikajúci výstražný maják. Človek sa ponorí do zatemneného interiéru. Na náprotivnej strane ide veľkoplošná projekcia benátskeho mora, pred ňou notový stojan. Uprostred miestnosti na lesklej čiernej podlahe je 11 svietiacich labutí, tie sú osadené na polguľovitých podstavcoch z lodného lana. Ich svetelnosť sa odráža v lesklej podlahe. Naľavo je opretý o stenu veľký zlatý kmeň stromu, v tej istej úrovni napravo na stene sú dve spomalené videá dievčat držiacich ten istý maják. Inštalácia je ohraničená lesklou podlahou.

Jana Želibská sa vlastne vždy vymedzuje voči divákovi a svoje inštalácie oddeľuje od možného pohybu diváka, k žiadnej interaktivite nedochádza. Inštalaćia je statická, svietiace plastové labute sa nehýbu, ako si zvyknú mladšie ročníky domýšľať celkový vizuál zo zverejnených fotografií. Inštaláciu dopĺňa zvuk, ktorý celý výjav zmrazuje. Ako vo videách, tak aj vo zvuku je cítiť znížený pohyb (slow motion), aj bíty zvuku sú nízke. Inštalácia je statická, dalo by sa povedať kontemplatívna (v kontexte okolitých pavilónov a hektiky iných vystavujúcich). Inštalačne je vyčistená a dotiahnutá (v porovnaní s jej inými výstavnými inštaláciami v roku 2016). Výstavnú prezentáciu dopĺňa text na stene o charaktere Želibskej tvorby (text Lucie G. Stach) a katalóg k nahliadnutiu, ktorý sumarizuje Želibskej tvorbu od 60. rokov 20. storočia (dá sa kúpiť iba v kníhkupectve na bienále).

Text na stene pavilónu hovorí o význame labute ako posvätného zvieraťa, ich prítomnosť na výstave je údajne pre budúcnosť živočíšnych druhov šancou humanity. „Pre Želibskú je labuť poslom zmeny ako symbol vnútornej slobody, krásy, lásky, hlbokosti, čistoty, vernosti a symbiózy antitéz“. Neviem, či to nie je prílišné prekrývanie všeobecných téz na úkor priamejšej interpretácie. Pretože význam Želibskej prezentácie je obsiahnutý v jej názve. Po prezentáciách v londýnskej Tate na výstave The World Goes Pop v roku 2015 – 2016 ostal len posledný vavrínový veniec a to bienále v Benátkach. Teraz je ním ovenčená. Všetko ostatné, čo bude, je na iných.


Jana Želibská / Swan Song Now / Labutia pieseň teraz / Komisárka: Monika Palčová / Kurátorka: Lucia Gregorová Stach / Pavilón Českej republiky a Slovenskej republiky, Giardini / 57. bienále výtvarného umenia v Benátkach / 13. 5. – 26. 11. 2017


Foto: Peter Gáll

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *