Artalk.cz

Na železo

Damas Gruska vo svojej recenzii porovnáva dve výstavy Svätopluka Mikytu, staršiu Variabilita turba a aktuálnu s názvom Tlač. Pričom k tej súčasnej sa vyjadruje, že Mikyta nepovolil uzdu démonom pri kreovaní a ostal pri fascinácii grafickým jazykom ako takým.

4
Pohľad do expozície v galérii Krokus v rámci výstavy Tláč od Svätopluka Mikytu.

Na železo

Vo svojej „materskej“ galérii vystavuje Svätopluk Mikyta pomerne často. Zvykli sme si aj na to, že kladie dôraz i na do detailov koncepčne premyslenú a realizovanú inštaláciu. Zavesiť na stenu, čo ako sofistikovane, zďaleka nie je jediná možnosť. Napríklad v inštalácií Variabilita turba (2014) ostali steny prázdne a vystavené diela, chránené sklom, pokryli pochôdzu podlahu. Dominantný prvok inštalácie jeho prebiehajúcej výstavy v sebe nečakane spája niekoľko explicitných i jednu implicitnú tému jeho tvorby. Tlač ako (z)mechanizovaný spôsob nanášania farieb, prvok náhody, recyklovanie a nájdenie nového, nečakaného použitia v nečakanom kontexte.

9
Svätopluk Mikyta: Posledná kniha, 2017

A ešte je tu BANSKÁ ST A NICA, Contemporary, projekt Zuzy Bodnárovej a Svätopluka Mikytu, kultúrne centrum v Banskej Štiavnici. Neleží niekde v epicentre „štiavnického gýču“, ale na jej okraji, v inšpiratívnejších zvyškoch jej priemyselnej časti. A práve odtiaľ priniesol dve dlhé železné natieračské kozy. Rokmi používania sa na nich navŕšila hrubá vrstva farieb, taká bizarná hmota, že sa sama stala inšpiráciou pre zachytenie jej detailov (Antiorganický povrch I. – IV., 2017 acetónová pretlač na papier). Z diaľky mi pripomenuli práce Lucie Papčovej, ktoré vznikli v okolí Štiavnice. V obmedzenej škále sivej (oba konce spektra sú zastúpené minimálne) však nie sú koruny stromov či iná vegetácia, ale útvary neorganického pôvodu. Len hĺbka ostrosti prezradí, že máme pred sebou (takmer) makrofotografie.

3
Svätopluk Mikyta: Antiorganický povrch I.-IV., 2017 (acetónová pretlač na papier)

Samotnú tlač ešte lapidárnejšie evokuje stôl s grafickým lisom a ostatným nevyhnutným vybavením. Vernisážový návštevník si na ňom mohol vytlačiť (podstatnú časť) kurátorovho textu. Na stenách ešte visia „rozlámané“ či skôr rozobraté polaroidové snímky, deštrukcia jedinej „originálnej kópie“ (No Chance Abstraction I. – IV., 2003–2017, polaroid). V menšej, hornej časti galérie vystavuje objekt Posledná kniha (2017) a dve série Nič (2016, fotogram linorez) a Postindustrial I. – IV. (2014-2017, frotáž, monotype, linorez, kresba).

2
Pohľad do expozície v galérii Krokus v rámci výstavy Tlač od Svätopluka Mikytu.

Samotné kozy majú funkčné využitie, no nesú i symbolické posolstvo. Sú podstavcom, industriálnym piedestálom. Na ňom sklo, dve autorské knihy, fotografie a tlače. Čosi z toho priamo alebo nepriamo odkazuje k železu a farbe dole. Čosi ani nie. Autorská kniha Zeitgeistlos je esenciou Mikytových autorských stratégií. Fascinácia tlačou. Autorskou technikou i polotovarom na ďalšie spracovanie. Reprodukčným procesom. Na jednej strane ako prostriedkom strojovej (re)produkcie, ale i východiskom pre osobné zásahy, využívajúce rovnako náhodu ako premyslený postup. Materiálom pre koláž, ale aj intervencie. Ostatne, aj tento materiál sám môže byť náhodným objavom.

8
Svätopluk Mikyta: Nič, 2016, (fotogram linorez)

Tlač ako masovokomunikačný prostriedok a teda ideologický nástroj. No je tu však ďalší rozmer, ktorý túto funkciu tlače, zdá sa mi, ako divákovi politickému, postupne „vytláča“. Je ním fascinácia grafickým jazykom ako takým a jeho estetizácia. Ak na začiatku odkazovali jeho práce k Bauhausu, po formálnej i obsahovej stránke, vrátane politicky výbušného náboja, teraz experimentovanie začína nadobúdať čím ďalej tým uhladenejšiu podobu. Niekdajšie využívanie starých, vo svojej podstate propagandistických (prinajmenšom propagačných) fotografií z rôznych masových akcií (zvlášť športových) teraz akoby strácalo na údernosti. Začína byť príliš čistý, uhladený, „salonfähig“. Démonov drží čoraz viac na uzde. Ideológie sa dostávajú až do ďalších plánov a v tom prvom má navrch formalizmus. Vpád brutality sa nekoná. Nebol by na škodu. Ešteže to zachraňujú dlhé kusiská želiez. Nesú stopy rokov práce. Inej práce. Iného zápachu farieb, iného prostredia než je to ateliérové či galerijné. Ako symbol práce, ktorá sa postupne stráca, zanecháva za sebou armádu nepotrebných. To musela byť iná špeditérska misia, z priemyselného okraja Štiavnice doteperiť dva absurdné kusy železa do centra Bratislavy, len pár metrov od prezidentského paláca. Viem si predstaviť aj tie manévre na úzkom dvore galérie. Teraz tam stoja ako výzva a pripomienka. Ako keby si autor uvedomil, že ceste estetizácie a formalizmu, graficky čistým hrám, musí niečo postaviť. Prinajmenšom na „ničom“ ich postaviť.


Svätopluk Mikyta – TLAČ/ PRESS / kurátor výstavy: Tomáš Pospiszyl / Krokus, Námestie 1. Mája 3, Bratislava / 25. 4. 2017 – 3. 6. 2017

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *