Artalk.cz

Knihovnička: Revolúcia v bode nula

Pro další příspěvek do Knihovničky jsme oslovili Zuzanu Jakalovou, která společně se Zbyňkem Baladránem připravuje program sdružení Display. Od letošního roku se sdružení formou výzkumných projektů zabývá tématy na poli současného feminismu a otázkami emoční práce, praktik starostlivosti a péče. Pro svou recenzi si Zuzana Jakalová vybrala knihu Silvie Federici Revolution At Point Zero, která výše uvedené pojmy rozebírá a vztahuje je k širšímu společenskému a politickému kontextu. Příspěvek pokračuje v miniseriálu Knihovničky, jež zkoumá konstrukci současné subjektivity a její institucionální podmínky.

jakalova1

Revolúcia v bode nula

Feministická aktivistka a mysliteľka Silvia Federici nie je v česko-slovenskom priestore neznáma. Rozhovor s ňou vyšiel v knihe Terezy Stejskalovej a Barbory Kleinhamplovej Kdo je to umělec?, skupina Kolektivně proti kapitálu jej v roku 2013 zorganizovala prednášku v bratislavskom klube Obluda, a jej myšlienky rezonujú nielen v miestom feministickom myslení, ale výrazne i v anti-kapitalistických a anti-globalistických kruhoch.

Kniha Revolution At Point Zero je súborom zobraných spisov, ktoré vznikli za posledných 35 rokov jej aktívnej účasti na aktivitách feministického a anti-kapitalistického hnutia. Federici ako presvedčená (i keď kritická) marxistka v nej poukazuje na hlboké prepojenia sociálnych, triednych a rodových nerovností ako v krajinách prvého sveta, tak v globálnej mierke, a ich previazanosť na najinvazívnejšiu útlakovú štruktúru – kapitalizmus. Knihu otvára jej asi najznámejší a najviac citovaný text Mzda proti domácej práci z roku 1975, nasledovaný ďalšími komentármi a rozpracovaniami. V ňom formulovala dôvody, kontexty a konsekvencie neviditeľnosti praktík starostlivosti.

Domácu prácu považuje Federici za jednu z najopresívnejších štruktúr kapitalizmu. Jej vykonávateľky – tradične ženy – sú podľa jej mienky v horšom postavení ako síce tiež vykorisťovaní, ale platení robotníci – muži. Tí sú síce kapitalizmom utláčaní podobne, za svoju prácu ale dostávajú zaplatené. Toto Federici považuje za zásadný rozdiel – dostávať za svoju prácu zaplatené znamená, že vaša práca je spoločensky rozoznávaná ako práca. Na rozdiel od toho je domáca práca primárne chápaná ako niečo, čo ženy robia z lásky, lebo im je starostlivosť esenciálne vlastná. Muži – robotníci tak môžu o svojej práci vyjednávať. Ženy – opatrovateľky však nemôžu, pretože ich práca je chápaná nie ako práca, ale ako vlastnosť. Je neviditeľná, a tým pádom ako by neexistovala. Ich námietky sú z tohto dôvodu vnímané ako obťažujúce irelevantné osobné sťažnosti, zatiaľ čo sťažnosti mužov v kanceláriách a továrňach ako pracovné požiadavky. Iba vďaka starostlivosti o domácnosť, podobne ako vďaka súboru afektívnych aktivít s ňou spojených, ktoré ženy manželom poskytujú (emocionálnu podporu, sexuálne služby apod.), ale všetku prácu mimo domov možno vykonávať. Domáca práca, ktorá bola dlho chápaná ako niečo, čo stojí mimo logiku kapitalistických vzťahov, je práve jeho základom, pretože produkuje pracovnú silu, bez ktorej by žiadna iná práca nebola možná. Muži ale samozrejme ženskou neplatenou prácou trpia tiež. Sú nútení byť neustále produktívni, pretože garantujú živobytie celej rodine. Práve tento typ kapitalistickej exploatácie – udržiavanie žien v pozícii nerozoznanej a neplatenej práce, a mužov v strese zárobku pre celú rodinu udržuje vo vnútri partnerských vzťahov ďalšie napätie, podporuje domáce násilie a udržuje nevyrovnané rodové vzťahy. Federici tvrdí, že pokiaľ nedôjde k redefinícii domácej starostlivosti na prácu, a pokiaľ nebude požadovaná za túto prácu mzda, nebude možné vybojovať pre tieto aktivity ani pre ich vykonávateľky/ov rovnejšie postavenie a pokračovať v ďalšom revolučnom boji. Upozorňuje však, že boj za mzdu za domácu prácu je len prvým krokom k ďalším zmenám v rodovom i politicko-ekonomickom poriadku. Odmieta prijať myšlienku, že by mzdou za domácu prácu mali ženy pristúpiť na kapitalistickú hru, a tým sa stať kvázi zrovnoprávnenými, ale umlčanými.

Kapitalizmus a globálne súvislosti starostlivosti

Svoju nekompromisnú pozíciu ostrej kritičky kapitalizmu udržiavajúceho a zneužívajúceho rôzne typy nerovností pre vlastný profit a ešte väčšiu akumuláciu kapitálu si Federici udržuje i v neskorších textoch. V druhej kapitole pod názvom Globalizácia a sociálna reprodukcia poukazuje na praktiky, ktoré po nástupe masívnej globalizácie a reštrukturalizácii globálnej ekonomiky vyprodukovali nové a hlbšie sociálne, politické, ekonomické a rodové globálne nerovnosti. Federici popisuje nové medzinárodné rozdelenie ekonomických síl a prienik kapitálu nielen do všetkých oblastí života, ale aj sveta, ako neokoloniálny re-apropriačný útok na lokálne podmienky v rôznych globálnych regiónoch. Táto invázia je podľa nej dláždená destabilizáciou lokálnych politických, ekonomických, sociálnych a produkčných dynamík, vyvlastňovaním pôdy, vojnami, hladomormi, genocídami a masovými migráciami, za ktoré Federici viní invazívne kapitalistické stratégie. Sprevádza ich ale napriek tomu rétorika stabilizácie, prinášania pracovných príležitostí do daného regiónu, predstava väčších možností pre daný trh po jeho zapojení do globálnych ekonomických štruktúr atd.

jakalova2

Federici poukazuje na to, že práve vo vydrancovaných podmienkach je najjednoduchšie vytvoriť závislosť na Západe či globálnych finančných entitách – či už v podobe vyššie spomenutej rétoriky opätovného naštartovania a obnovenia zničenej ekonomiky skrze západný (exploatačný) kapitál, alebo v podobe humanitárnej pomoci, ktorá opäť vytvára pozíciu hierarchickej závislosti na globálnych veľmociach. Tieto praktiky Federici priamo prepája na aktivity medzinárodných organizácií, akými sú Medzinárodný menový fond, Organizácia spojených národov, či na túžbu po blahobyte krajín prvého sveta (napriek tomu citlivo pripomína, ako sa tieto stratégie neblaho a nepriaznivo zrkadlia aj v industriálnych krajinách). Bez bagatelizácie pozície mužov v týchto podmienkach pripomína, že veľkú časť bremena, ktoré lokálni obyvatelia musia medzinárodným tlakom kapitálu znášať, nesú na pleciach ženy. Od vyvlastňovania pozemkov a zbavenie ich nároku na vlastnú pôdu, cez prácu vo sweatshopoch či pri pestovaní kvetín na veľkých farmách, ktoré im ničia zdravie a kladú si nároky na ich reporodukčné zdravie, cez poskytovanie sexuálnych služieb v sexturistických oblastiach sveta, cez nosenie detí neplodným párom zo západného sveta či medzinárodné adopcie, cez globálne migrácie za prácou, ktorá je opäť často nekvalifikovanou a ilegálnou prácou starostlivosti o domácnosť, deti či služby.

Pratiky starostlivosti v kontexte súčasného umenia

V tretej kapitole knihy, Reprodukcia občín, Federici analyzuje a rozvíja myšlienku commons (v preklade všeobecne zdieľané statky), ktorú považuje za možnosť miestneho odporu, ale aj za potenciálnu oblasť, v ktorej je možná iná organizácia práce.

Tvrdí, že najväčšou chybou by bolo podriaďovať commons logike trhu, ako to bolo prezentované v priebehu 90. rokov Svetovou bankou a inými ekonomickými skupinami. Tie sa často odovlávali na ochranu biodiverzity a „svetových občín“, ale pritom napr. uzatvárali veľké časti významných biotopov ako prírodné rezervácie, a tým napr. nútili k pohybu a zmene životných stratégií tradičné spoločenstvá, ktoré na mieste žili. Poukazuje na to, že privlastnenie občín, „voľných“ zdrojov a práce (napr. domácej práce, či obhospodarovania pôdy pre vlastnú obživu) sú základnou logikou kapitalizmu, a sú vždy popisované ako externality trhu.

Federici tvrdí, že žiadna občina nie je možná bez zmeny produkčných podmienok a premýšľania o sebe ako o komunitnom subjekte. Nabáda preto k vytváraniu komunít a premene individuálneho životného štýlu vedeného kapitálom na zdieľaný. Upozorňuje však, že komunitu nevníma ako uzavretú skupinu, ktorá sa primárne snaží oddeliť od iných. Komunita je podľa nej priestor, v ktorej základe stojí iné ponímanie vzťahov, a uprednostňovanie princípov kooperácie a zodpovednosti.

Úvahy Federici, napriek tomu, že mnohé sú staré viac než 30 rokov, sú živé aj v kultúrnom živote v našom prostredí, a poukazujú na niektoré stále nedosiahnuté zmeny vychádzajúce z revolučného momentu feminizmu 70. rokov. Nútia nás si ale uvedomiť, do akej miery vstupujú do inštitucionálnych, spoločenských, sociálnych a politických kontextov súčasného umenia praktiky starostlivosti a emočnej práce. Sú viditeľné, rozoznané a problematizované v aktuálnej umeleckej a inštitucionálnej praxi, alebo si stále myslíme, že neexistujú?


FEDERICI, S.: Revolution at Point Zero: Housework, Reproduction, and Feminist Struggle, New York: Autonomedia, 2012.


Ilustrace: Dana Balážová a Šimon Kadlčák

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *