Procesy

Výstavu učiteľa Juraja Bartusza a jeho žiaka Jaroslava Kyšu hodnotí Damas Gruska ako veľmi sviežu konšteláciu. Kladne hodnotí aj industriálny „touch“ galérie Zahorian & Van Espen, čistú inštaláciu a jasný kľúč k čítaniu diela barda Bartusza.

Procesy

Na začiatku, vo vstupnej chodbe, sa čas zastavil. Na dvadsať sekúnd, na okamih. Naľavo práca učiteľa. Z cyklu sekundových malieb (1989). Oproti nej dielo žiaka. Svojho Dávida (2016) vytvoril o pár desaťročí neskôr. Práce rozmerovo podobné, no formálne úplne odlišné. Veľkému rámu z lesklého ľahkého kovu dodáva akú-takú stabilitu len ťažšia pásová „pätka“ z tmavého kovu. Pozornosť však upúta iné. V jeho hornej štvrtine vidíme kameň, ktorý po tom čo vyletel z náprotivnej časti rámu, ide už-už naraziť. Stret sa však nekoná. Jeho pohyb zamrzol. Jaroslav Kyša (1981) rád pracuje s „fyzikou“. So zviditeľňovaním neviditeľných síl. Nie preto, aby lacným kúzelníckym trikom ohúril diváka ako učiteľ žiakov pri školskom experimente či laboratórnej demonštrácií. Iste, aj tu prechádzame fázou „aha“, divákovi nedá neskúmať ako to funguje. Tým to však nekončí. Kúzlo po prezradení nezmizne. Naše školské vzdelanie nám dáva vidieť dve sily.Naše školské vzdelanie nám dáva vidieť dve sily. Gravitačnú, no z linky, trajektórie letu, sa nestala balistická krivka a magnetickú, ktorá „kameň“ vytrvalo a nezištne priťahuje. Síl jej neubúda. No naša imaginácia vidí z odstupu inú, záhadnú silu. Niečo, čo zastavilo kameň v lete. Je to odkaz starogréckému filozofovi? Šuter nahradil vznešený šíp Zénóna z Eleje, z jeho apórií? Pohyb neexistuje? Problematizuje sa? Alebo je to mý(s)tická sila Dávida, ktorá dokáže jeho pohyb zastaviť? Zastaviť čas. Toľko na úvod i na záver. Výstavy.

V jej jadre je čas rozvinutý. Do procesu. Učiteľ, Juraj Bartusz (1933), hoci jeden z najvýznamnejších slovenských umelcov, nemá čitateľný rukopis. Na to je jeho záber príliš široký. Skôr sú mu vlastné témy, ktorým sa obsesívne venuje. Zastaviť čas, zhmotniť jeho okamih či plynutie, je jednou z nich. Tri Časopriestorové plastiky (1978, 1979, 1982), stojace na síce presných, ale „odrchmaných“ pórobetónových tvárniciach. Tým prvým dynamiku dodáva voľný pohyb ich kovových „rezov“, podstavcu zas permanentné preskupovanie počas výstavy. Vzhľad „rotačných telies“ im berú ruptúry v materiáli, tak ako vylomené kusy tvárnice berú čo i len zdanie piedestálu. K inému princípu procesu, i keď k rotácií nemá ďaleko, referujú „navinuté“ časti Rodiny (1976-1977). Akési obrovské „špulky“, rotujúce, a neviditeľná ruka usmerňuje navíjajúce sa vlákno. Ten proces cítime. A na záver, už nemechanizovaný, ťažkopádnejší a urputnejší, visí na stene. Deštruované kruhy (1988-1989). Na lepenke namaľovaný kruh či kruhy. Nič jednoduchšie. Nič lapidárnejšie. Nejde sa na ne priamo. Z bokov hrubej viacvrstvovej lepenky dostávajú zásahy. Papier sa trhá, odlepuje, borí, vlní. Celý proces už len uzavrie a zakonzervuje rám. Je tu však ešte jeden proces. Vystavené diela vznikli v priebehu štyroch desaťročí. Dlhá doba. Odvtedy majú nárok (zo)starnúť.

I byť revitalizované. Novým kontextom, čerstvým pohľadom žiaka. Architekta, tvorcu i partnera. Industriálny „touch“ (doslovne) galérie, čistá inštalácia i jasný kľúč k dielu učiteľa si sedia. Aj v procese plynutia Bartuszovej tvorby i prúdov, ktorými sa uberalo umenie konca dvadsiateho storočia.

V čase, keď to vyzerá, že naša „erbová“ galerijná inštitúcia (bez ohľadu na to, čo to vlastne znamená) už dávno rezignovala na umenie, už len splieta o jeho aure, sú to menšie a ambicióznejšie galérie, pre ktoré je výzvou divácky zážitok a nie čísla o návštevnosti. Zmocniť sa diela barda (v tom dobrom zmysle slova), čosi vybrať, zasadiť do nových súvislostí, hoc polemických, nečakane interpretovať a ešte k tomu mať po boku žiaka, čo viac si môžeme (tvorca-galerista-divák) priať?

Foto: Marko Horban