Vystaviť sa. Riskovať. Vystaviť.

Výstavu a performance Adama Macka v rámci výstavy AFTERHUMAN hodnotí teoretička Ivana Komanická ako sugestívny zážitok, pri ktorom sa aj ona sama cítila ako konfrontovaná a vystavená. Upozorňuje aj na fakt, že nás autorove diela nútia preformulovávať otázku „Kde sa dnes nachádza súčasné umenie?“ na „Kedy sa nachádza súčasné umenie?“

AFTERhuman - pracovný list č.1, tlač na papieri+gestický zásah (tužka, rudka, fixa), 52x115cm, 2017. foto: Adam Macko

Človeče, dnes trochu zomrieme.

Emil Zátopek

 

 

Konfrontovaná s aktuálnou výstavou Adama Macka „AFTERHUMAN“ som sa cítila byť konfrontovaná a vystavená. Nie argumentačne alebo tematicky, ako tí, ktorí výstavu čítali v ideovom rámci „politiky reprezentácie“ a tradičných (ne)možností vystavovať performatívne umenie. Fotografický záznam jeho tela meniaceho sa pod vplyvom extrémnej skúsenosti odráža to, čo Virginia Woolf v súvislosti s fotografiou označila v kontraste k argumentu za surové predvedenie skutočnosti. „Nemal to byť argument“ povedal mi autor po vernisáži, „vlastne je to taká ne-výstava“. Vystaviť sa totiž neznamená len odhaliť sa, demaskovať a obnažiť, ale predovšetkým vydať sa účinkom niečoho, riskovať. Bola to ne-výstava rámcovaná pojmom AFTERHUMAN v snahe odčleniť sa od post-moderných diskusií o post-humánnom svete, v ktorom je zmena / transgresia / premena vyžadovaná neustále ako následok neakceptácie, frustrácie, nátlaku či štandardu plnohodnotného života pričom je rámcovaná pripravenými obrazmi a ideologicky bezpečná. Umenie je tu pritom vedené „politikou reprezentácie“ a včleňované do širšieho obrazu reprezentačných praktík súčasnej spoločnosti.  

Autorova práca naproti tomu ukazuje, čo znamená ideologicky sa odpútať od vynútenej kreativity neoliberálneho sveta a jeho inštitúcií a nepriamo ukazuje, ako je energia neutralizovaná, vedená a bezpečne usadená v umeleckých inštitúciách. A núti nás preformulovávať otázku toho, nie kde sa dnes nachádza súčasné umenie, ale kedy sa nachádza, ide tu teda o posun k iným časovým rámcom. Bez takéhoto inštitucionálneho ukotvenia (krátko po ukončení umeleckej akadémie bez vlastného ateliéru) autor prerámcováva túto energiu na snahu nájsť bezprostredný vzťah k sebe samému a k tomu, čo zostane z tvorby bezpodmienečne po tom, ako opustí akademické médium maľby. Je dôležité povedať, že Macko opúšťal a prekračoval hranice maľby už predtým, v procesuálnej maľbe narážal na performativitu a vlastné telo, používal to, čo označil za „barbarské“ technológie ako vypaľovanie ohňom či používanie agresívnych chemikálií. Na aktuálnej výstave sa slovami jej kurátora Mira Klebana médiom stáva samotné telo autora, ktoré „v kombinácii s inými druhmi médií tvorí pamäťovú či záznamovú stopu fyziognomických štruktúr.“ Ako sa vyjadril sám autor, dva mesiace s obmedzeným príjmom potravy a neúmernou fyzickou záťažou boli „snahou vytesniť život na túto situáciu a koncentrovať sa naň“.

AFTERhuman - pracovný list č.14, tlač na papieri+gestický zásah (fixa), 52x115cm, 2017. foto: Adam Macko

A nachádzať pritom pre túto skúsenosť vizuálny jazyk, pýtať sa, čo to znamená pre jednotlivé telo, pre moje telo, hovorí autor. Ako ho dokážeš zneužiť. Každodenný fotografický záznam je tu redukovaný na dôkaz o rozdiele, v registroch a rámcoch ako ich používala medicínska a kriminalistická fotografia s antropometrickými metódami od konca 19.storočia – ako telo vylúčené, patologické, tabuizované a poznačené. Na ne odkazovala už Mackova práca Antropometria traumatického zápisu (2016) pri ktorej odtlačil svoje tetovania na ľanovú plachtu, ako odkaz na význam každého aktu v konfrontácii s boomom tetovania v mainstreamovej kultúre.

Výstava prezentovala sériu veľkoformátových pracovných listov, ktoré vznikali intervenciou do časozberných fotografických záznamov a ktoré autor nevníma ako finalizované, ale ako realizované v istom čase a teda ako súčasť procesu. Zásahom do digitálneho obrazu, píše kurátor „jednoduchým akčným gestom autor deformuje, šifruje, neguje a ilustruje“. Škála siahala od drobných, efemérnych poznámok po silné gestá. Ako transparentný biely štvorec, forma sama o sebe extrémna a koncentrovaná, ktorá môže obsahovať tak prázdnotu ako aj nekonečno.

Pohľad do inštalácie. foto: Nikolas Bernát


Adam Macko: AFTERHUMAN / Kurátor: Miroslav Kleban / Kotolňa, Košice

Ivana Komanická | Je teoretička umenia a kurátorka. Jej teoretické zázemie v radikálnej filozofii z Middlesex University v Londýne, kde študovala modernú európsku filozofiu ju nasmerovalo aj k politickému obratu v súčasnom umení. Na Fakulte umení v Košiciach učí súčasnú estetiku, zameriava sa na post-komunistickú situáciu a možnosti odporu voči neoliberalizmu. Pre Európsky kultúrny kongres vo Vroclavi pripravila výstavu o zmenách sociálneho postavenia, ktoré prináša východoeurópskym umelcom neoliberalizmus pod názvom See you there (2011).