Sedem

V bratislavskej galérii Soda aktuálne prebieha výstava Adama Šakového 1-7. Alexandra Hollá upriamila vo svojej recenzii pozornosť na inštalačné riešenie výstavy. Vďaka kruhovému pôdorysu divák nikdy neuvidí jednotlivé diela spolu, ale dostane priestor na interpretáciu rôznych súvislostí. 

Adam Šakový patrí k známejším umelcom na aktuálnej scéne slovenského vizuálneho umenia. Jeho sólové projekty ste mohli vidieť už vo viacerých slovenských galériách. Prvýkrát som sa s jeho prácami stretla v súkromnej galérii Dot. Contemporary Art Gallery. Vystavené diela boli typickou ukážkou jeho prelínania maľby a fotografie a často prítomného hyperrealizmu. Vo svojej tvorbe kladie dôraz na precíznu maľbu a zároveň na celkový umelecký zámer diela. Venuje sa aj analógovej fotografii. Tieto dva výtvarné druhy spája, čím sa hrá s pozornosťou divákov a robí z dvoch zdanlivých opozít jednoliate diela. Vytvára istú transformáciu z fotografie do maľby, doslovný prepis, pričom fotografia mu nahrádza skicu a stáva sa tak vizuálnym predobrazom samotnej maľby. Divákom dáva priestor na percepciu a svojim hyperrealizmom sa jeho diela zároveň stávajú zrozumiteľnejšími aj pre širšiu verejnosť. Pre pochopenie idey takéhoto vizuálneho vyjadrenia nepotrebujú diváci predošlú teoretickú prípravu ani špecifickú vedomostnú výbavu. Súčasťou jeho diel je priamy autentický zážitok, tým, že dielo vychádza z fotografie, pôsobí skutočnejšie.

Priestor galérie bol vhodne využitý, nakoľko bolo vystavených len sedem malieb, ktoré boli umiestnené na kruhovej maliarskej inštalácii. Tá je v strede miestnosti a umožňuje umelecký presah do priestoru, interakciu s divákmi a podporuje všímavosť. Priestor tak pôsobí čisto, necháva vyznieť samotnú konštrukciu a diela ho nepohlcujú. Sedem obrazov na stenách celého priestoru by pôsobilo chladne, strnulo a staticky. Vďaka kruhovej inštalácii vytvárajú istý pohyb, postupné vizuálne vnímanie od jedného obrazu k ďalšiemu. Vzniká tak pocit prekvapenia, pretože jedným pohľadom neobsiahnete všetky obrazy naraz. Kruh znásobuje dojem stupňovania, ktoré sa odohráva na obrazoch. Je to priestor pre interpretáciu rôznych súvislostí.

Šakový pracoval technikou olejomaľby a lazúrovania na plátne. Ústrednou časťou diela je čaša s tekutinou, ktorá stojí na nedefinovateľnom objekte, nedokážeme určiť, či ide o stôl, dosku alebo podstavec, nakoľko tento objekt nevytvára hĺbku, ale pôsobí skôr plošným dojmom. Vieme však, vďaka jeho detailnej maľbe, rozoznať materiál objektu, a to je drevo. Pozadie je neurčité, tmavé, čo však vo výtvarnom umení tiež nie je novinkou, medzi prvých umelcov, ktorí s pozadím pracovali takto, patrí Caravaggio. Tmavé pozadie ešte väčšmi vyzdvihuje čašu s tekutinou, ktorá vystupuje do popredia a zostáva hlavným predmetom vnímania. Na prvý dojem by sa mohla maľba radiť medzi zátišia, klasický žáner, ktorý zaznamenal vrchol už v baroku. Napriek tomu vytvoril spojenie medzi žánrom klasickej maľby a konceptuálnym umením. Zátišie je žáner, kde sú umelo alebo náhodne zachytené rôzne predmety. Šakový však pracuje na obraze s jedným predmetom. Stáva sa tak solitérom celého zobrazenia.

Prvý obraz predstavuje čistú čašu s priehľadnou tekutinou, s prenikajúcim svetlom cez sklo, postupne sa však tekutina zakaľuje. Na prvý pohľad totožné diela, ale vzniká tu spor medzi „čistotou“ čírej čaše a „temnotou“ zakalenej tekutiny. Zmena je viditeľná aj v ťahoch štetcom, vyniká biela farba na čaši, menia sa odlesky a Šakový pracuje najmä s tzv. belobizmom. Je otázne, či sa maľby môžu nazývať zátiším, tento žáner bol a je stále stvárňovaný a interpretovaný rôznymi spôsobmi. Šakový dokázal vytvoriť zdanlivo málo nápaditý námet klasického žánru, ale s myšlienkou. Spojil klasické s minimalistickým a zároveň s konceptuálnym umením. Nemôžem opomenúť ani reminiscencie na Júliusa Kollera a jeho dielo „Pohár čistej vody“. Pohár s tekutinou umiestnený na podstavci, nesie v sebe myšlienku, ktorá sa stáva nie sekundárnym doplnkom umenia, ale samotným umením. Jedna z vecí, ktorá ma núti k istej úvahe, je vopred daný smer od „čistého ku kalnému“. Čo ak divák začne od pomyselne „posledného k prvému“ obrazu? Bude to vytvárať dojem od „nasýtenia k smädu“? No môže nám to pripomenúť aj stereotyp, kolobeh, ktorý sa stále dokola opakuje. Zároveň však dokladá, že všetko má svoj začiatok a koniec. Zostáva otvorené, ktorý smer si divák zvolí, aby zostala aj istá sloboda a vytvorenie si vlastnej idey, ktorú samozrejme toto dielo poskytuje.

Námet ani technika nie sú inovatívne, význam však spočíva práve v myšlienke „nasycovania“. Ako vysvetľuje sám autor: „S nasýtením však automaticky neprichádza aj nejaký druh skvalitnenia, uspokojenia. Tým, že je zmena postupná, medzi susednými obrazmi nie je rozdiel taký markantný, čo možno vidieť ako paralelu pre vnímanie vývoja rôznych situácii. Niekedy sa človek dostane kam nechce a až pri spätnom pohľade sa mu podarí zorientovať sa.“