TS: Adam Šakový

Adam Šakový: 1-7 / Sprievodný text: Silvia L. Čúzyová / SODA gallery, Školská 9, Bratislava / Architektonická realizácia: Tomáš Umrian / Výstava potrvá do: 24. 4. 2017

01e662_53e8e844db134e61b50ff9efd5ec6645-mv2

Adam Šakový (1987) patrí medzi najzaujímavejších umelcov svojej generácie. Od ukončenia štúdia (VŠVU Bratislava, doc. Klaudia Kosziba, 2013) sa s istotou a prirodzenosťou pohybuje v niekoľkých umeleckých oblastiach a vo všetkých – maľbe, fotografii aj inštalácii – rovnako úspešne rozvíja a kultivuje unikátnu zmes striedmosti a rafinovanosti. Určitá archaickosť, no presvedčivosť vo výraze, a znejasnenosť vo význame sú charakteristické črty jeho solitérov aj maliarskych sérií. Diela vytvorené „klasickou“ technikou olejomaľby a lazúrovania na plátne, realisticky zrkadlia svoju predlohu. Sú čisté a statické, vo svojej dokonalosti však znepokojivé a vo význame vedome zahmlené. Šakového maliarske diela pomyselne spájajú viaceré časové roviny dejín umenia a kultúry, upgradujú renesanciu pre súčasníkov – ponúkajú na obdiv bravúru, vznešenosť aj odťažitosť, sú naplnené odkazmi, ktoré sú zrozumiteľné najmä „vyvoleným“. Pre svoje obrazové série často volí číslo 7 ako ideálny počet (namaľoval sedem cností, sedem diktátorov aj sedem vrán).

Maliarska inštalácia „1-7“ predstavuje sedem olejomalieb umiestnených do kruhu po obvode subtílnej konštrukcie, ktorá umožňuje v podstate veľmi malým maľbám dominovať priestoru galérie. Rotačný tvar transparentného sedembokého hranolu fyzicky rozpohybuje diváka a spochybňuje tradičný spôsob, akým sme naučení vidieť maliarske diela. Hlavne to však je dômyselný spôsob ako sprostredkovať a usmerniť vnímanie obrazov – jednotlivo aj v sekvencii. Čaša s čírou tekutinou sa postupne nasycuje. „S nasýtením ale automaticky neprichádza aj nejaký druh skvalitnenia, uspokojenia. Voda sa postupne zakaľuje a bráni svetlu prestupovať sklom. Sklo tak hasne. Čo by mohlo byť príbehom samotnej maľby, o tom ako biela farba a takzvaný belobismus zabíja farebné tony, ale môže to byť aj prímer k medziľudským vzťahom. Aj láska sa môže stupňovať až ku katastrofe. Tým, že je zmena postupná, medzi susednými obrazmi nie je rozdiel tak markantný, čo možno vidieť ako paralelu pre vnímanie vývoja rôznych situácii. Niekedy sa človek dostane kam nechce a až pri spätnom pohľade sa mu poradí zorientovať.“