Imaginary Landscape No. 2

V Domě pánů z Kunštátu, jednom z objektů brněnského Domu umění, probíhá výstava In a Landscape, jež je volně navázána na paralelně probíhající projekt Big Light Federica Díaze v hlavní budově. Katarína Hládeková si ve své recenzi všímá spojitostí mezi oběma výstavami a zároveň přehlídka hodnotí z hlediska srozumitelnosti pro diváka.

Imaginary Landscape No.2

V brnenskom Domě pánů z Kunštátu (DPK) aktuálne prebieha skupinová výstava In a Landscape kurátora Milana Kreuzziegera. Paralelne v Dome umění, pod ktorý DPK spadá, pokračuje výstava Federica Díaza Big Light. In a Landscape bol ako pôvodne komornejší projekt uvedený 31. 3. 2016 v galérii aukčnej siene European Arts v Prahe a s menšími zmenami znovuvystavený v Brne 8. 2. 2017. Väčšinové zastúpenie vystavujúcich umelcov v ňom tvorili a tvoria študenti alebo čerství absolventi Ateliéru Supermédií UMPRUM, ktorý Federico Díaz do roku 2014 viedol. Na prvý pohľad by sa dali na oboch výstavách nájsť spoločné východiskové body, v určitom zmysle sa však jedná o projekty úplne opačné.

Ako styčný bod v prvom rade vystupuje záujem o nové technológie a ich miesto v každodennom živote človeka. Ak sa v projekte Big Light medzi iným "zmýva hranica medzi technológiou a mýtom" (viď recenziu výstavy od Viktora Čecha tu), v projekte In a Landscape sa pomyselná čiara maže medzi technológiou a krajinou, poťažmo prírodou. Inklinácia k prieniku umenia so súčasnou vedou a technológiami zostáva pre oba projekty spoločným univerzálnym rámcom, ktorý zároveň presahuje konkrétne vystavené počiny a smeruje k autorskému nastaveniu jednotlivých umelcov.

Na druhej strane, oba projekty pracujú odlišne so spracovaním svojej témy a prezentáciou "výsledkov výskumu". Na Díazov Big Light sa pozerám ako na veľkorysé gesto na mieru ušité pre daný priestor, ktoré spektakularitou a imerzívnosťou realizácie útočí na širokú škálu publika. To znamená, že pracuje so stratégiou pochopiteľnou a úplne bežnou pre inštitúciu typu kunsthalle. K In a Landscape ale musím pristupovať inak. Dalo by sa povedať, že s väčšou dávkou zasvätenia a trpezlivosti. Ako celok na mňa pôsobí výstava skôr roztrúsene než komplexne a za dielami cítim náznaky, ktorých rozkľúčovanie je menej user-friendly, než by som od výstavy v inštitúcii, ktorá má štandardne snahu osloviť väčšie divácke spektrum, očakávala. Paradoxne, leitmotív krajiny by mohol budiť zdanie popularizácie konzervatívneho média súčasným jazykom. Kurátor Milan Kreuzzieger ho ale poníma viac ako tému svojho skúmania než ako most k divákovi.

V kurátorskom texte pre katalóg k pôvodnej výstave Kreuzzieger priradzuje vedu a technológiu k pojmu vznešeného (alebo sublímneho) ako analógiu k novodobému chápaniu niečoho neovládateľného a neuchopiteľného. V tomto poňatí nové technológie nahrádzajú prírodu, mixujú sa s ňou a zároveň sa jej stavajú na roveň. Z katalógu ešte citujem: "Věda dokáže živelnost přírody vyjádřit jazykem matematiky, fyziky nebo chemie, umí ji přivést do toků energií, intenzit, procesů, a stejně tak umění inovuje své vizuální prostředky a používá média v závislosti na dobových technologiích." (viac tu).

Po "prevezení" do Brna nadobudola nová verzia výstavy na rozmeroch a mierne sa v nej pozmenilo i zloženie vystavujúcich umelcov. Koncept, ktorý je podľa slov kurátora otvorený, sa ale rapídne nepremenil. Skôr sa rozrástol a doplnil (tlačová správa k výstave v DPK tu). Práce siedmych aktuálne vystavených umelcov (Tomáš Honz, Jakub Jansa, Dimitri Nikitin, Štěpánka Šimlová, Jakub Tomáš, Vladimír Turner a Miroslav Vavřina) sa možno i zámerne mediálne líšia. To, čo ich spája, je cieľ ohľadania krajiny pre autorov prirodzenými prostriedkami. Samozrejme ide poväčšine o metódy prebraté z oblastí označovaných ako STEM (Science, technology, engeneering, mathematics).

Z konkrétnych príkladov spomeniem napr. práce Zóna 1 a Zóna 2 Jakuba Jansu, v ktorých metaforicky prirovnáva izbovú kvetinu k disku zálohujúcemu pamäť miesta. V procesuálnej performancii počas 21 dní napojil izbovú kvetinu na prístroj (biofeedback EEG) zaznamenávajúci z rastliny informácie, ktoré po splnenom časovom limite vizualizoval prepisom na stenu. K svojej práci autor pristupuje ako k experimentu nasledujúcemu algoritmus s prísnymi pravidlami. Na pozadí pritom ohľadáva premenlivosť chápania toho, čo pokladáme za prirodzené a čo za umelé.

Iným príkladom môže byť krajinomaľba Tomáša Honzu, ktorá za historizujúcim, pseudoromantickým vizuálom skrýva predchádzajúcu prípravu a manipuláciu digitálnymi technológiami. Fotografie pre autora plnia len funkciu informačnej banky. V kombinácii s vlastnou pamäťou a ručnými skicami vzniknutými v plenéri slúžia ako zdroj podkladov pre vytvorenie dokonalej digitálnej skice pre obraz krajiny maľovaný v klasickom ateliérovom prostedí.

Z ďalších vystavených prác ide o videozáznamy krátkych ekoaktivistických performancií Vladimíra Turnera, v ktorých prepožičiava svoje telo quasiexperimentom vymedzujúcim subjekt v krajinnom prostredí. Nakoniec spomeniem video Dimitri Nikitina Manumit problematizujúce civilizačný fenomén znižovania rizika.

Aj keď nebudem menovať všetky prítomné autorské prístupy, pre všetky platí, že sú vyberané so starostlivosťou a skrývajú hutné koncepty. Sporná sa môže ukázať jedine pozícia diváka vo výstave. Aj napriek podrobným sprievodným titulkom si prienik k jednotlivým projektom vyžaduje zvýšené úsilie. Ani minimalistické architektonické pojatie inštalácie situáciu neuľahčuje. Celková expozícia pôsobí viac ako prosté sprístupnenie materiálu zhromaždeného pre určitý výskum (možno pripraveného na textové spracovanie?) než ako jeho výsledok. Pozitívnym aspektom môže byť možná analógia k vnoru do uvažovaniu vedca nad vztýčeným problémom. Celkový dojem uzavretosti a nepriepustnosti u mňa osobne ale prevažuje.

Divácka náročnosť je zvýšená aj dvoma ďalšími významovými líniami paralelne sa rozvíjajúcimi pozdĺž celej inštalácie. Ide jednak o exponáty prírodnin požičaných z Oblastního muzea v Mostě a jednak o vybrané hudobné skladby od Johna Caga. Nemyslím si ale, že by tieto línie boli vo výstave zbytočné alebo nahraditeľné. Práve naopak. Ak muzeálne prírodniny fungujú ako myslený sprievodca výstavou, tak prítomná hudba uzatvára myšlienkový oblúk, na ktorom stoja východiská celého projektu. Kompozícia Imaginary Landscape No.4 dáva výstave kľúč k rozkódovaniu zvoleného prístupu k tematizácii prírody. Cage ju napísal pre 24 hudobníkov, ktorí organizovane, pod vedením dirigenta, ladili frekvenciu a hlasitosť 12 rádií. Nemožnosť ovplyvniť výber, ani príjem rozhlasového vysielania má za následok kakofonickú koláž. Fakt, že každá interpretácia skladby prináša neopakovateľné riešenia, metaforicky odkrýva potenciál organického pnutia, ktorým disponujú nové technológie ako také. Posledným vystaveným dielom je Cageova kompozícia In a Landscape, ktorá výstave prepožičiava názov. Zároveň sa symbolicky vracia od technologickej kakofónie k melodickej melanchólii.


Tomáš Honz, Jakub Jansa, Dimitri Nikitin, Štěpánka Šimlová, Jakub Tomáš, Vladimír Turner, Miroslav Vavřina / In a Landscape / kurátor: Milan Kreuzzieger / Dům umění města Brna: Dům pánů z Kunštátu / Brno / 8. 2. – 26. 3. 2017

Foto: Michaela Dvořáková

Katarína Hládeková | Katarína Hládeková (*1984) je umělkyně, kurátorka a pedagožka. Absolvovala studium volného umění na košické KVUaI a brněnské FaVU, kde v roce 2018 dokončila doktorandské studium. Jejím hlavním autorským zájmem je zkoumání povahy vizuálního zobrazení, kterou dlouhodobě prověřuje prostřednictvím tématu modelu. Zajímají ji sebereferenční postupy v umění a napětí mezi nápodobou a realitou. Formálně se pohybuje na pomezí médií objektu, instalace, fotografie a občas také pohyblivého obrazu. Od roku 2012 se kromě volné tvorby věnuje také pedagogické činnosti. Aktuálně působí na FaVU v Brně jako asistentka ateliéru Kresba a grafika a proděkanka pro studium. V roce 2016 byla nominována na Cenu Jindřicha Chalupeckého; v roce 2018 pak na Cenu NOVUM. Jako kurátorka je (spolu)autorkou několika výstavních projektů realizovaných Galerií TIC, kde se aktivně podílí i na koncepci a realizaci výstavního programu. V minulosti prošla řadou projektů stojících na hranici volného umění a vystavování (Galerie 1k15, Galerie Jádro, Solo offspace, GRAU kllktv). Ve volném čase píše recenze pro artalk.cz. Je autorkou knih Štyri modely (Brno, 2016) a Model a metoda (Brno, 2015) a spoluiniciátorkou knižní řady Popteorie zaměřené na průniky umění a teorie (spolu s Václavem Janoščíkem a NSCU Praha). V roce 2019 spoluzaložila kolektiv Café Utopia (se Zuzanou Janečkovou, Marikou Kupkovou a Markétou Žáčkovou), který kurátoroval 7. ročník mezinárodního bienále umění ve veřejném prostoru Brno Art Open 2019 s názvem Jsem závislý objekt.