TS: Milan Tittel

Milan Tittel / Cez Okno / Kurátor: Aurel Hrabušický / Kunstverein, Šancová 42, Bratislava / Trvanie výstavy: 20. január – 25. február 2017 / Vernisáž: 20. január o 19:00 hod

Milan Tittel (1966) je pomerne známym výtvarníkom – aspoň v odborných kruhoch a má za sebou celý rad prezentácií. Vystavoval vo dvojici - najčastejšie s Matejom Gavulom, v trojici (v rámci združenia xyz) a takisto vo väčších zoskupeniach. Ale napriek tomu, že už má za sebou "okrúhle jubileum", samostatne vystavuje prvýkrát. Dalo by sa povedať, že konečne vychádza z tieňa kolektívnej autorskej poloanonymity, ktorá nás doteraz miatla a môžeme sa pozrieť, čo je vlastne ako výtvarník zač. Samozrejme, v obmedzenej miere – priestory Kunstvereinu Bratislava neumožňujú väčšiu prierezovú výstavu, ale na druhej strane môžu podporiť Tittelovo autorské gesto, vzdialené od akýchkoľvek foriem okázalej, spektakulárnej sebaprezentácie.

Milan Tittel pracuje v širokom mediálnom registri, avšak danosti výstavného priestoru viedli k tomu, že výrazná vrstva jeho videozáznamov zostala na okraji. A tak ťažiskom výstavy sú objekty a predovšetkým fotografické záznamy objektov, existujúcich v určitej situácii, v medzipriestore medzi vonkajškom a vnútrajškom, v akomsi priesečníku osí x, y z, v ktorých sa stretáva plocha okna, ostenie a parapet. Do tohto priesečníka stavia autor diela, ktoré vznikajú rôznym spôsobom – niekedy len bežnou kombináciou alebo úpravou nájdených objektov, pričom ale často nepatrný zásah vedie k ďalekosiahlym konzekvenciám, inokedy odlievaním, nie však celých predmetov, ale len ich častí, prípadne len ich povrchových plôch. Tie potom autor prenáša na kontrastné, stereometrické útvary. Nové geometrické objekty tak dostávajú ľudskú pokožku. Tieto objekty autor často vkliňuje do otvoreného okenného krídla – pripomínajú tak akúsi prekážku, ktorá má zabrániť, aby sa okno v prievane nezabuchlo. To je preňho príznačné – nehľadá exkluzívny priestor pre vystavovanie, ale skôr medzipriestor, v ktorom sa dielo domestifikuje, je užitočné aj inak ako esteticky samoúčelný artefakt.

Milan Tittel – ako vyštudovaný sochár – vytvára vlastne sochárske miniatúry. Nech už vznikajú akokoľvek technikou, sú v protiklade s postupmi, ktoré poznáme od čias pop artu a nového realizmu (aj keď zvlášť César Baldaccini mu môže byť blízky). Autor neprivádza drobné objekty k veľkosti, ale naopak – miniaturizuje postavy, veci, dokonca aj pomníkové monumenty. Namiesto ľudí predvádza figúrky vo veľkosti cínových vojačikov (často v nich spodobuje seba samého). Tak ako Guliver s úsmevom hľadí na svet liliputáncov.

Rôznymi operáciami – predmetnými, priestorovými, mediálnymi – veciam nepridáva, skôr uberá na význame, zľahčuje ich doslovnú hmotnú závažnosť. Kdesi v pozadí ostáva estetika surrealistických a dadaistických objektov, ale Tittel zvláštnym spôsobom utlmuje paradoxy, ktoré z toho plynú a potláča aj konzistenciu samotných predmetov. Akoby v skutočnosti ostal zhmotnený len ich nestály, nerovnovážny, prechodný stav. - skôr krehkosť naskladaných zošúverených bankoviek, pominuteľnosť okvetných lístkov magnólie, optický klam zdanlivo sprehýbanej lyžičky v sklenenom pohári. Tittelove vizuálne paradoxy sú ako koány (iné než Dezidera Tótha), odhmotňujú časti, z ktorých pozostáva svet. V jeho najlepších dielach vidíme skôr krehkosť v usporiadaní vecí, ich chvenie, mihotanie, zastretý jas.