Artalk.cz

Trpko-hravá, reálno-fiktívna Adamčiakova všeláska

Ještě dnes je v bratislavské galerii Zahorian & Van Espen možné zhlédnout výstavu Milana Adamčiaka. V následující recenzi o ní referuje Michal Stolárik.

adamciak-fcb-1

Intermediálny umelec Milan Adamčiak, autorsky činný od šesťdesiatych rokov minulého storočia, oslávi tento rok svoje sedemdesiate narodeniny. Počas (stále trvajúceho) aktívneho obdobia si vybudoval postavenie prirodzene oscilujúce medzi oficiálnou – inštitucionálnou scénou a tou – nazvime ju – alternatívnou, ktorá vo väčšej miere inklinuje k experimentálnym prístupom.

Vo svojej aktuálnej tvorbe spája a modifikuje všetky autorské postupy a princípy, ktoré nadobúdal od počiatku. Je poznačený konceptuálnym prístupom, umením dada či Fluxusu, hrá sa s poéziou, silné zázemia má v experimentálnej hudbe a akčnom umení. Podobne ako Adamčiakove diela, tak aj tvorba prvých domácich konceptualistov a jeho generačných kolegov (Stano Filko, Július Koller, Rudolf Sikora a i.) prešla historickým odstupom, aj vďaka ktorému nadobudla status kvality a inštitucionálnej akceptácie. Avšak otázka, s ktorou som vstupoval do autorovej samostatnej výstavy v bratislavskej galérii Zahorian & Van Espen bola cielená na to, do akej miery dokáže tvorba Milana Adamčiaka fungovať a komunikovať svoje idey v súčasnom kultúrno-spoločenskom kontexte a takisto, čo očakávať od výstavy v súkromnej inštitúcii, ktorej primárnym fokusom nie je spolupráca s najstaršou generáciou žijúcich autorov.

_dsc3896

Projekt Panfília, ktorej kurátorom je Daniel Grúň, je prehliadkou Adamčiakovej najnovšej tvorby, pričom väčšina diel vznikla práve na podnet výstavy. Už z prvého pohľadu je zrejmé, že expozícia neobsahuje žiadne (za normálnych okolností tradičné) známky partitúr, vizuálnej hudby či experimentálnej poézie, ktoré boli častou súčasťou jeho posledných výstavných projektov. Z formálneho hľadiska jej dominujú objekty a drobné práce na papieroch. Harmonická, no zároveň roztrieštená inštalácia jednotlivých sérií a diel však podvedome odkazuje na akési priestorové partitúry prenesené z papiera do 3D, hoci môže ísť len o vlastnú nadinterpretáciu, s ktorou projekt nemusel počítať.

Úvod tvorí séria písomných inštrukcií, ktoré objasňujú interaktívny (ale vo svojej podstate skôr fiktívny) Projekt Panfílskej pošty. Hoci Grúň v texte k výstave vysvetľuje, že ju tvoria nezrealizované projekty určené pre imaginárnych spoluautorov, aj napriek tomu treba prijať fakt, že Adamčiakova tvorba často pobehuje na poli alternatívnej reality. Slovo panfília vychádza z gréckeho základu a označuje lásku ku všetkému. Domnievam sa, že skôr ako o konkrétnej afinite autor hovorí o otvorenosti mysle voči všetkému, čo okolo nás existuje a zároveň o možnosti pretaviť živú či fiktívnu realitu na umenie. Adamčiak síce zadefinoval Projektu Panfílskej pošty konkrétne pravidlá, vymyslel dokonca hierarchiu poštových pracovníkov a ich úlohy a naznačil formu pečiatok či obalových materiálov, ale konkrétny výsledok či zmysel tohto celého sa nedozvedáme. Časť vystavených diel však ďalej rozvíja túto neuchopiteľnú ideu, čím sa stáva prinajmenšom reálnejšia a predstaviteľnejšia. V minulosti experimentoval s vlastnou heraldikou a vytváraním personalizovaných známok, čo rozvinul do realizácie grafík vytvorených technikou suchej ihly počas letnej rezidencie v centre Banská St a nica v Banskej Štiavnici. Vystavené výsledné tlače zobrazujúce, mimo iných motívov, autorov profilový portrét či symbol Panfílie – viacpíšťalovú Panovu flautu, tvoria súčasť inštalácie a zároveň sa dostali aj na popartové objekty – zväčšeniny korešpondenčných lístkov a pohľadníc, formou ktorých sa Adamčiak prihovára návštevníkom výstavy. Poštu, ako symbol komunikácie a pomyselnej slobody, odkaz hnutia mail artistov či únik od niekdajšej socialistickej spoločnosti, pretavil do série šiestich objektov s názvom Panfílska otvorená pošta (2016). Príznačne otvorené kartónové balíky obsahujúce nič, len anglické textové informácie, ako „imaginary object“, „absent object“, „missing object“ či „unknown object“, akoby odkazovali na obdobie neslobody a kontroly medziľudskej komunikácie.

1-milan-adamciak-_duo_-implemented-concept-mirror-text

Pomyselný druhý okruh výstavy predstavuje Adamčiakov prirodzený záujem o hudbu. Prezentovaná séria modifikovaných vinylových platní ideovo aj formálne nadväzuje na realizácie zo sedemdesiatych rokov, kedy začal rozvíjať myšlienku fiktívneho hudobného vydavateľstva Pataphon. V jednoduchom koncepte s príznačným humorom vizuálne spracúva reálne či vymyslené nahrávky. Je preto normálne, že Beethovenova Sonáta mesačného súmraku je pokrytá dierami (= krátermi) a Pocta Salvadorovi Dalímu je znázornená ako „pretekajúca“ platňa cez okraj steny. Humornú vsuvku si neodpustil ani v prípade pohodeného obalu s nápisom „Dočerta! Kam sa podela táto LP“. Na výstave takisto pretavil do reality objekt, ktorý mal od päťdesiatych rokov len formu skice. Takzvané Duo pre jedného muzikanta (2016) – pozostávajúce zo skla, háčika a obyčajnej gumičky je síce vtipným konceptom vo svojej najjednoduchšej forme, no výstavu ďalej neposúva.

matej_gavula_gravitation_archive_object_mosaics__

Dôležitou súčasťou Adamčiakovej tvorby je spolupráca – či už vo forme diváckej participácie alebo kolaborácie s inými umelcami. Hosťami aktuálnej výstavy sú Matej Gavula a kreatívny kolektív APART, ktorý tvoria Peter Sit, Andrej Žabkay, Denis Kozerawski a Erik Janeček. Okrem umeleckých či kurátorských aktivít sa APART venuje publikačnej činnosti a pri tejto príležitosti vydali katalóg, ktorého strany vystavili ako súčasť expozície. Nie som úplne presvedčený o tomto momente výstavy, hoci jednotlivé listy vizuálne korešpondujú s vystavenými dielami. Skôr však plnia funkciu ilustrácií a približujú staršie – nevystavené realizácie.
Matej Gavula pripravil variabilnú inštaláciu pozostávajúcu z readymade-ov – z množstva sklenených mozaikových obkladov, ktoré pochádzajú z Dedečkovho Slovenského národného archívu v Bratislave. Ich variabilnosť, náhodná kompozícia a podnet k interakcii vychádza z Adamčiakových princípov. Gavulov odkaz na symboly pamäti, histórie a archívu zase posúva ideu ďalej.

Dôležité je povedať, že výstava Panfília zobrazuje Adamčiaka v stále tvorivej forme. Nechýba mu nadhľad a uchopiteľný koncept. Zostáva zrozumiteľným, no mätúcim zároveň. Jeho uvažovaniu svedčí stret s mladšou generáciou umelcov a kurátorov a pravdepodobne aj vďaka tomu pôsobia jednotlivé diela a myšlienky stále aktuálne.


Milan Adamčiak / Panfília / kurátor: Daniel Grúň / hostia: Matej Gavula, APART / Zahorian & Van Espen / Bratislava / 29. 10. – 16. 12. 2016

Foto: Zahorian & Van Espen

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *